Črpák
Črpák (nárečovo: čerpak, čärpak, čirpak, šerpák[1]) je drevená nádobka s uchom a vsadeným dnom, ktorá sa používala na salašoch na pitie žinčice a mlieka a na odmeriavanie množstva kvapaliny; symbol slovenského salaša.[2].
Črpák sa vyrábal z dreva, ucho sa ozdobne vyrezávalo. Používali sa predovšetkým na salašoch. Črpáky, ktoré sa vyrábajú dnes sú prevažne ozdobného rázu a ich praktické využite postupne vymizlo súčasne s tradíciou pastierstva. Črpáky sú spolu s varechami, črpačkami, odlievakmi, varechami, formami na oštiepok a syr súčasťou bačovského riadu používaného na salašoch.
Črpák sa väčšinou skladá z puterky, rúčky (ucha), dna a obrúčky. Črpák používali pastieri v Karpatoch a na Balkáne.[3]
Typy črpákov na Slovensku upraviť
Na základe rozdielov v stavbe a skladbe črpákov sa na Slovensku rozlišujú tri základné druhy črpákov:
- severoslovenský (rybinový) typ črpáku
- stredoslovenský (skladaný) typ črpáku
- východoslovenský (celistný) typ črpáku
Severoslovenský typ črpáku upraviť
Severoslovenský typ črpáku nazývaný aj liptovský[3] sa vyskytuje najmä na Orave a v Liptove. Jeho charakteristickým znakom je ucho nasadené na puterku (v literatúre[4] pojem puterka označuje samotnú nádobu bez rúčky) „rybinou“ (zvlakom), zarezanou v stene nádoby. Materiálom na výrobu je väčšinou javorové drevo. Dno nie je z jedného kusu s puterkou ale je zhotovené osobitne. Dôvodom je, aby mlieko nasávané drevom nekvasilo v dreve. Tvar črpáku je v zvislej osi pretiahnutý, rúčka prevyšuje nad úrovň puterky. Obsah črpákov je asi pol litra. Výzdobou ucha črpáku je často štylizovaná konská alebo kohútia hlava. Hlava rúčky býva zahnutá k stredu črpáku, čo sa využíva pri jeho sušení a vešaní. Pri zavesení môže totiž žinčica z črpáku dobre odkvapkávať. Hranicou medzi výskytom severoslovenského a stredoslovenského typu je Veľká Fatra a Nízke Tatry.[4]
Stredoslovenský typ črpáku upraviť
Stredoslovenský typ črpáku niekedy nazývaný aj detviansky[3] je charakteristický pre Hornú Nitru, Zvolen, Detvu a Banskú Bystricu. Vyznačuje sa osobitým spôsobom spojenia rúčky s puterkou. Na hornom okraji rúčky je zárez, ktorý sa ako háčik pridŕža rúčky na hornom okraji puterky. Dole sa priťahuje obrúčkou zo železného alebo mosadzného plechu. Tento typ sa niekedy nazýva skladaný, pretože je možné ho rozložiť odstránením obruče z puterky. Dno je vsadené. Na výrobu puterky sa používa väčšinou jedla, tzv. svor, čo je stuhnutá drevitá hmota vytvorená vplyvom miazgy po živelnej pohrome alebo odpílení. Dno sa vyrába z mäkkého ihličnatého dreva, rúčka z javoru, hrušky alebo iných ovocných stromov. Stredoslovenský typ črpáku je rozložený do šírky. Puterka sa zužuje nahor, aby obrúčka nasadzovaná zhora, dobre sťahovala. Vo výzdobe sa používa kružnica a srdce. V oblastiach Zvolena, Detvy a Lučenca sa ako výzdoba používajú vežičky, stĺpiky, okienka a iné architektonické prvky. V oblastiach Hrona a Banskej Bystrici sa ako výzdoba používajú motívy zo života na salaši a podobne. Výzdoba býva doplňovaná textom z ľudovej piesne alebo porekadlom.[4]
Východoslovenský typ črpáku upraviť
Východoslovenský typ črpáku, nazývaný niekedy aj gemerský[3] je príznačný pre oblasť Spišu, Gemeru a územie ďalej na východ. Svoj technologický a výtvarný vrchol dosahuje v Rejdovej a severnom Gemeri. Rúčka a puterka sú zhotovené z jedného kusu. Ako nástroj na výrobu sa používa nôž so zahnutou alebo tupou špičkou. Materiálom na výrobu je najčastejšie javor, osika alebo breza. Východoslovenský črpák má vysokú štíhlu líniu. Smerom nadol sa mierne zužuje. Rúčka je zdobená predovšetkým motívom psíkov. Otvor v rúčke má tvar zvislej elipsy. Hranicou výskytu východoslovenského typu je približne vzdušná čiara Poprad – Rimavská Sobota.[4]
Referencie upraviť
- ↑ črpák. In: Slovník slovenských nárečí. Zväzok I A - K. Bratislava : Veda, 1994. 936 s. ISBN 80-224-0183-8. S. 279.
- ↑ črpák. In: Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1. Vyd. 1. Bratislava : Veda, 1995. 484 s. ISBN 80-224-0234-6. S. 79.
- ↑ a b c d črpák [online]. Bratislava: Ústredie ľudovej umeleckej výroby, [cit. 2018-06-09]. Dostupné online.
- ↑ a b c d KAUTMAN, Václav. Bačovský riad v slovenskej ľudovej umeleckej výrobe. Bratislava : Ústredie ľudovej umeleckej výroby, 1959. 23 s. S. 3-6.