Ľaliovky
Ľaliovky (iné názvy: krinoidy[1][2], krinoideá[3], crinoideá [vyslov: krinoideá][4]; staršie: ľalijovky[5], ľalijnice[6][7], krinoidey[8]; zastarano: lalijky[9], vlasatí[10]; ľudovo alebo zastarano: morské ľalie[11][12]; lat. Crinoidea) sú trieda ostnatokožcov (podkmeň Crinozoa, skupina stopkavce).
| Ľaliovky | |
 Ptilometra australis | |
| Vedecká klasifikácia | |
|---|---|
| Vedecký názov | |
| Crinoidea Miller, 1821 | |
| Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku | |
Charakteristika
upraviťTelo má tvar kalicha na krátkej alebo (častejšie) na dlhej ohybnej stopke. „Kalich“ tvorí 5 dichotomicky sa vetviacich ramien, ktoré sú spevnené vápnitými doštičkami. Ústny aj análny otvor sú v hornej časti tela, okrem toho tu vyúsťujú aj gonády a drobné otvory – tzv. hydropóry, ktorými v prípade potreby preniká voda do ambulakrálnej sústavy. Ambulakrálne panôžky majú dýchaciu a zmyslovú funkciu. Pohybom ramien víria vodu, čím priháňajú planktónnu potravu k ústam.[13]
Vývin prebieha cez súdkovitú larvu dolioláriu, ktorá má okolo tela niekoľko obrvených pruhov. Larva čoskoro prisadá a predná coelomová časť sa predlžuje v stopku. Žijú väčšinou v tropických moriach (často i vo väčších hĺbkach), preto živé ľaliovky vidno skôr výnimočne. Niektoré druhy môžu dosť dobre plávať, ich stopka je v dospelosti redukovaná a na jej mieste je veniec prichytávacích cirrov – do tejto skupiny patrí Antedon bifida, hojný druh pobrežia Atlantického oceánu. Pri pobreží severných morí je častá Heliometra glacialis.[13]
Telá ľalioviek sa po odumretí obvykle rozpadnú na jednotlivé články. Nálezy celých schránok sú zriedkavé. Jednotlivé články ľalioviek sú tvorené kalcitom, pri pohľade voľným okom sa väčšinou lesknú. V polarizačnom mikroskope sa ich možno pozorovať ako monokryštály s výrazným reliéfom a pentagonálnou súmernosťou, ktoré celé naraz zhášajú.
Evolúcia
upraviťĽaliovky tvoria skupinu, ktorá existuje už od kambria[14]. Počas dlhého vývoja obývali odlišné ekosystémy. Zatiaľ čo napríklad druhohorné ľaliovky väčšinou uprednostňovali plytkovodné prostredie, dnešné sú známe skôr z väčších hĺbok. V mediteránnej oblasti, do ktorej v jure zasahovali i Západné Karpaty, boli ľaliovky rozšírené hlavne v plytkom šelfe, väčšinou v hĺbkach okolo 30 – 50 m[15]. Výnimkou sú voľne plávajúce ľaliovky rodu Saccocoma, žijúce v kimeridži (vrchná jura). Hojné fosílne pozostatky ľalioviek možno nájsť vo vápencoch v bradlovom pásme a pásme jadrových pohorí (tatrikum, fatrikum aj hronikum).
Systematika
upraviťtrieda ľaliovky (Crinoidea):
- rod †Botryocrinus
- rod Cenometra
- rod †Ctenocrinus
- rod †Eifelocrinus
- rod †Encrinus
- rod †Eocystites
- rod Nemaster
- podtrieda †Inadunates
- rod †Aesiocrinus
- rod †Carabocrinus
- rod †Cyathocrinites
- rod †Ectenocrinus
- rod †Hybocrinus
- podtrieda †Camerates
- rod †Eucalyptocrinites
- rod †Glyptocrinus
- podtrieda †Flexibles
- rod †Onychocrinus
- podtrieda Articulata
- rad Millericrinida
- rad Cyrtocrinida
- rad Bourgueticrinida
- rad Isocrinida
- rad Comatulida
Obrázky
upraviť-
-
Jimbacrinus bostocki -
-
-
-
Zdroje
upraviť- ↑ krinoid. In: ŠALING, S. et al. Veľký slovník cudzích slov. 2000. S. 698
- ↑ ľaliovky. In: Encyklopédia Zeme. Bratislava: Obzor. 1983. S. 326
- ↑ Západné Karpaty (Séria mineralógia, petrografia, geochémia, metalogenéza). [s.l.] : Geologický ústav Dionýza štúra, 1991. 472 s. ISBN 978-80-85314-01-4. S. 120.
- ↑ crinoideá. In: Pyramída S. 583
- ↑ Nomenklatúra zoologickej systematiky. In: Slovenské odborné názvoslovie. 1953. č. 1. S. 13
- ↑ krinoid. In: IVANOVÁ-ŠALINGOVÁ, M. et al. Slovník cudzích slov A/Z. 1979. S. 494
- ↑ DANĚK, G. Zoologia pre vyššie triedy stredných škôl. 1936. S. 107
- ↑ Geologické práce (Zprávy). [s.l.] : Slovenská Akadémia Vied, 1965. 1214 s. S. 173.
- ↑ Rízner, Ľ. V. Živočíchopis. Uh. Skalica 1875. S. 285
- ↑ PETRIKOVICH, J. Soznam živočíchov, darovaných Museálnej slovenskej spoločnosti predsedom Andrejom Kmeťom. In: Sborník Muzeálnej slovenskej spoločnosti. roč. VII. 1902. S. 90 [1]
- ↑ FERIANC, O. Zoologia pre VII. a VIII. triedu slovenských gymnázií. 1941. S. 125
- ↑ AČ, Michal. Hromadné vymierania v réžii oceánov. SME (Bratislava: Petit Press), 2008-06-26. Dostupné online [cit. 2023-02-15]. ISSN 1335-4418.
- ↑ a b PaedDr. Valerián Franc CSc.: Systém a fylogenéza živočíchov – bezchordáty – zdroj, z ktorého (pôvodne) úplne alebo čiastočne čerpal tento článok.
- ↑ PETRÁNEK, J. Ostnokožci On-line geologická encyklopedie. [online]. geology.cz, [cit. 2010-06-08]. Dostupné online.
- ↑ Mišík, M., Reháková, D., 2009, Vápence Slovenska. I. časť Biohermné, krinoidové, sladkovodné, ooidové a onkoidové vápence. Veda, Bratislava, s. 64
