Wikipédia

Hronikum

Geológia Západných Karpát
Hronikum
Morfotektonické členenie
Tektonické jednotky
a rozhrania rôzneho rádu
Paleogeografické termíny
Portál vied o Zemi Portál vied o Zemi

Hronikum alebo chočský príkrov je tektonická jednotka Západných Karpát, skladajúca sa z viacerých tektonicky alebo eróziou oddelených pripovrchových príkrovových telies[1]. Bezkoreňové príkrovy sú od spodu tvorené pomerne hrubou permsko-karbónskou vulkanosedimentárnou sekvenciou ipoltickej skupiny a hlavne stredno- až vrchnotriasovými usadenými horninami najmä vápencami a dolomitmi. Jursko-spodnokriedové horniny sú zachované iba miestami. Ukončenie sedimentácie sa predpokladá v hoterive resp. až baréme.

Hronikum je považované za najvyšší, ale v minulosti i stredný[2] subtatranský príkrov. Hronikum je porovnateľné s mezozoickými časťami alpského oberostalpinu, je podobné príkrovom vrchného bajuvarika a tirolika, no odlišuje sa najmä prítomnosťou telies vrchnopaleozoických bazaltových a andezitových lávových prúdov a pyroklastík.

História výskumu

upraviť

Prvé geologické výskumy jednotiek hronika sa začali už v polovici 19. storočia. F. von Hauer chápal označenie chočský dolomit ako časť pásma jadrových pohorí, čím zhodnotil staršie výskumy, na ktorých sa podieľal i D. Štúr. Ako samostatný výšší subtatranský príkrov hronikum vyčlenil H. Vetters a ďalší medzi rokmi 1904 a 1908. Neskôr od 30. rokov 20. storočia D. Andrusov zaviedol pomenovania pre ďalšie čiastkové príkrovy patriace k chočskému príkrovu. Sumarizujúce označenie hronikum, zaviedli pôvodne D. Andrusov, J. Bystrický, O. Fusán v sprievodcovi k exkurzii KBGA roku 1973[3]. Pomenovanie hronikum je odvodené od názvu rieky Hron, podľa starších predpokladov práve povodie tejto rieky malo tvoriť domovskú oblasť príkrovu. Za domovskú oblasť bola pôvodne považovaná lubenícko-margecianska jazva - teda styk veporika a gemerika. Dnešné výskumy takúto pozíciu hronika nepotvrdzujú. Staršie pomenovanie chočský príkrov je odvodené od typovej lokality v Chočských vrchoch. Autori pôvodne hronikum členili na šturecký príkrov budovaný čiernovážskou jednotkou a vrchnejší chočský (v užšom zmysle) tvorený bielovážskou jednotkou. Takéto vzťahy neboli všeobecne potvrdené a M. Maheľ preto navrhol používanie termínu chočský polyfaciálny príkrov[4]. J. Mello a M. Polák v roku 1978[5] modifikovali staršie predstavy o paleogeografii hronika a poukázali na existenciu viacerých strednotriasových plytkovodných rífových oblastí oddelených hlbšími panvami. Sedimentologický výskum mladšieho paleozoika hronika uskutočnili A. Vozárová a J. Vozár[6]. Novšie výskumy k hroniku priraďujú aj strážovský príkrov a ďalšie (vyššie) príkrovy[7]. V súčasnosti uznávanú stavbu hronika prezentuje práca M. Havrilu a P. Kováča (1998)[1] a neskoršia monogarfia Havrilu z roku 2011[8].

Pozícia

upraviť
 
Schematický priečny rez Západnými Karpatmi.

Vyskytuje sa v oblasti jadrových pohorí a čiastočne i vo veporskom pásme. Svojou bázou leží chočský príkrov na rôznych členoch krížňanského príkrovu (fatrika), veporika aj tatrika. Príkrov má v Považskom Inovci, Tribeči, Žiari, Malej aj Veľkej Fatre, Tatrách aj Branisku pomerne jednoduchú stavbu, tvorenú príkrovovými troskami, hlavne triasových vápencov a dolomitov čiernovážskej a bielovážskej jednotky[9]. Na obvode príkrovových trosiek možno sledovať rôzny stupeň chrbtovej rabotáže najvrchnejšej časti krížňanského príkrovu. Chrbtová rabotáž dokonale odráža pohyby kompletného chočského príkrovu po plastickom podloží. Okrem početných trosiek sú pre Veľkú Fatru charakteristické tektonické, troskové a pásové okná[10]. Zložitejšie pomery sú v Nízkych Tatrách, Malých Karpatoch, Chočských a Strážovských vrchoch.

Geologická stavba

upraviť

Členenie

upraviť

Členenie hronika v súčasnosti prekonalo viaceré zmeny, ktoré súviseli s kritériami, podľa ktorých boli jednotlivé jednotky (staršie sekvencie) hodnotené. Stratigraficky sa na základe zastúpenia jednotlivých hornín delí na viacero vrstevných sledov, pričom kritériom na ich zaradenie je strednotriasový sled. Pôvodne sa hronikum členilo na čiernovážsku tvorenú hlavne dolomitmi, prípadne inými rampovými a platformovými karbonátmi (rozsah anis - norik) a bielovážsku jednotku, ktorá bola typická hrubšími lunzskými vrstvami a v strednom triase prevažujúcimi panvovými fáciami (reiflingské vápence, partnachské vrstvy), vo vrchnom plytkovodnými. Vyčleňovala sa i samostatná bebravská jednotka, jej kompletný sled je známy predovšetkým zo Strážovských vrchov. Je blízka čiernovážskej sekvencii aj strážovskému príkrovu[4], obsahuje wettersteinské súvrstvie s prevahou dolomitov, ktoré prekrývajú hlbokovodné reiflingské vápence. Tvorí teda prechodný člen medzi bielovážskou (hlbokovodnou) a bielovážskou (plytkovodnou). Ako samostatný celok sa považovala ipoltická skupina (alebo tiež melafýrová séria) obsahujúca hrubý podstavec palezoických vulkanitov. Tieto členenia zavedené v práci Andrusova, Fusána a Bystrického z roku 1973 predpokladali, že sedimentačná oblasť príkrovu sa členila zo severu na juh na dve oblasti: plytkovodnú karbonátovú plošinu (tzv. šturecká faciálna oblasť) na severe a hlbokovodnejšia panvová oblasť (chočská faciálna oblasť)[11]. Za súčasť hronika sú dnes považované aj vyššie subtatranské príkrovy (nedzovský, strážovský, tlstiansky, veterlínsky príkrov a ďalšie), ktoré v pôvodnej sedimentačnej oblasti tvorili len hlbšie zálivy. Dávnejšie boli pokladané za súčasť silicika a predtým gemerika.

Nový pohľad na členenie hronika prezentovali Havrila a Kováč v roku 1998[1]. Oblasť hronika chápu v strednom triase ako zložitú sústavu intraplatformových panvi a karbonátových plošín. Rozoznávajú dobrovodskú a bielovážsku panvu a karbonátovú platformu Čierneho Váhu a karbonátovú platformu vyšších príkrovov, neskôr označovanú ako mojtínsko-harmanecká karbonátová platforma.

Pôvodný sedimentačný priestor - domovská oblasť príkrovu sa pravdepodobne nachádzala južnejšie od domovskej oblasti fatrika a bola široká asi 150 km[12], presne však nie je známa, chočský príkrov sa preto zaraďuje medzi bezkoreňové príkrovy. V minulosti bola táto domovská oblasť umiestňovaná do lubenícko-margecianskej línie medzi veporikom a gemerikom. Dnes sa za možnú domovskú oblasť príkrovu považuje i samotné veporikum[13].

Stratigrafia

upraviť

Celkový stratigrafický rozsah sedimentárnych sekvencií je od karbónu po spodnú kriedu, presnejšie hoteriv.

Mladopaleozoické horniny tvoriace hlavne koreňovú oblasť hronika sa označujú ako ipoltická skupina. Tvorí ju nižnobocianske a malužinské súvrstvie[14]. Celkovo sú hrubé asi 2500-2800 m. Nižnobocianske súvrstvie je tvorené viacnásobne sa opakujúcimi sedimentárnymi cyklami s regresívnym charakterom. V spodnej časti súvrstvia boli nájdené klasty mylonitizovaných granitoidov. Prevažuje pieskovec a ílovitý pieskovec sivého sfarbenia. Nad nižnobocianskym sa nachádza malužinské súvrstvie. Tvoria ho 3 výrazné megacykly, hlavne vulkanoklastiká a pieskovce, prachovce a zlepence. V prvých cykloch dacitovo-andezitového charakteru, neskôr andezitovo-bazaltového so znakmi prechodu k tholeitom[6].

Nad horninami ipoltickej skupiny sa nachádzajú spodnotriasové kremence benkovského súvrstvia (ekvivalent lúžňanského súvrstvia). Nad ním možno sledovať šuňavské súvrstvie, ktoré tvoria pestrofarebné bridlice a pieskovce (ekvivalent werfénskeho súvrstvia)[15]. Nad týmito horninami sa nachádza mierne členená karbonátová platforma tvorená vápencami a dolomitmi guttensteinského, annaberského, ramsauského a ďalších súvrství. Pôvodnú strednotriasovú sedimentačnú oblasť v pelsóne (vrchná časť anisu) pozmenila extenzia, ktorá umožnila vznik systému karbonátových platforiem a intraplatformných panví. Zo severozápadu na juhovýchod (v dnešných zemepisných súradniciach) to bola dobrovodská panva, Mojtínsko-Harmanecká karbonátová platforma (vyššie príkrovy), bielovážska panva a karbonátová platforma Čierneho Váhu[1]. Rifting signalizuje prítomnosť tzv. farkašovskej brekcie. Oblasti hlbších paniev signalizuje prítomnosť zámostského, reiflinského alebo partnašského súvrstvia. Svahy paniev lemovali turbiditné ramingské a göstlingské vápence, ktoré sa sypali z jadier rifov. Rify tvorili hlavne wettersteinské alebo veterlínske vápence[15].

Nad týmito horninami leží rôzne hrubé lunzské súvrstvie, ktoré zaplnilo väčšinu hlbších častí panvy. Tvoria ho siliciklastiká a bridlice, ktoré sú všeobecne tenšie nad oblasťami karbonátovej platformy než v panvách. Na konci triasu dominovala celej oblasti hronika sedimentácia hlavného dolomitu[1]. Usadzovali sa tiež dachsteinské a norovické vápence. Hrúbka súboru triasových hornín sa pohybuje v rozmedzí 2-3000 m. V spodnej jure zrejme došlo prerušenie sedimentácie, po ktorom nasledovalo v strednej jure kondenzované usádzanie fácie hierlatzkého, adnetského, klauského a vilského vápenca. Vo vrchnej jure sa oblasť prehĺbila a sedimentovali pelagické vápence oberalmského súvrstvia. Sedimentáciu ukončujú spodnokriedové schrambašské a rossfeldské súvrstvie[15]. Jurské (hlavne stredno a vrchnojurské) a spodnokriedové sekvencie hronika sú veľmi zriedkavé, známe sú iba z Brezovských Karpát a oblasti Rohatej skaly v Strážovských vrchoch.

Odlepenie príkrovu nastalo pravdepodobne v priebehu turónu. Bazálnu časť preťal šikmý strižný zlom, ktorý nie vždy sledoval litologické hranice. Mezozoické komplexy tvorené hlavne karbonátovými členmi sa nachádzajú v čelnej časti príkrovu, od svojho podložia boli zväčša oddelené v priestore šuňavského súvrstvia spodnotriasových bridlíc. Bližšie koreňovej oblasti sú omnoho častejšie vrchnopaleozoické horniny[1].

Referencie

upraviť
  1. ↑ a b c d e f Kováč, P., Havrila, M., 1998: Inner Structure of Hronicum. Slovak Geological Magazine, 4, s. 275-280
  2. ↑ Andrusov, D., 1968: Grundriss der Tektonik der Nördlichen Karpaten. Verlag der Slowakishen akademie der Wissensshaften, Bratislava, 188 s.
  3. ↑ Andrusov, D., Bystrický, J., Fusán, O., 1973, Outline of the Strucutre of the West Carpathians. Guide-book for geological excursion. X Congres of Carpathian.Balkan Geological Association. Geologický ústav Dionýza Šturúra, Bratislava, 44 s.
  4. ↑ a b Maheľ, M., 1986: Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1. Veda, Bratislava, 503 s.
  5. ↑ Mello, J., Polák, M., 1978, Facial and paleogeographical outline of the Western Carpathians Middle Triassic Illirian - Langobardian. in Vozár, J. (Ed.), Paleogeografický vývoj Západných Karpát, GUDŠ, Bratislava, s. 301-314
  6. ↑ a b Vozárová, A., Vozár, J., 1988: Late paleozoic in Western Carpathians. Mladšie paleozoikum v Západných Karpatoch. Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava, 303 s.
  7. ↑ Plašienka, D., Havrila, M., Michalík, J., Putiš, M., Reháková, D., 1997, Nappe structure of the western part of the Central Carpathians. In Plašienka, D., Hók, J., Vozár, J., Elečko, M. (Editori), 100th anniversary, Dimitrij Andrusov; Alpine evolution of the Western Carpathians and related areas; international conference; abstracts and introductory articles to the excursion. Dionýz Štúr Publishers. Bratislava, s. 139-161
  8. ↑ Havrila, M., 2011, Hronikum: paleogeografia a stratigrafia (vrchný pelsón - tuval), štrukturalizácia príkrovu a stavba. Geologické práce, Správy, 117, s. 7-113
  9. ↑ Veľký, J. a kolektív, 1978: Encyklopédia Slovenska II. zväzok E — J. Veda, Bratislava, 531 s.
  10. ↑ Vestenický, K., Vološčuk, I. a kolektív, 1986: CHKO Veľká Fatra. Vydavateľstvo príroda, Bratislava, 384 s.
  11. ↑ Bezák, V., Broska, I., Elečko, M., Havrila, M., Ivanička, J., Janočko, J., Kaličiak, Konečný, V., M., Lexa, J., Mello, J., Plašienka, D., Polák, M., Potfaj, M., Vass, D., 2004, Vysvetlivky k tektonickej mape Slovenskej republiky. Štátny geol. ústav D. Štúra, Bratislava, 71 s.
  12. ↑ Maheľ, M., 1982: Príkrovy a členitosť kôry Západných Karpát. Mineralia Slovaca, 14, s. 1-40
  13. ↑ Hók, J., Kahan, Š., Aubrecht, R., 2001: Geológia Slovenska. Archivované 2011-07-19 na Wayback Machine Univerzita Komenského, Bratislava, 43 s.
  14. ↑ Vozárová, A., Vozár, J., 1981, Litostratigrafická charakteristika mladšieho paleozoika hronika. Mineralia slovaca, 13, 5, s. 385-403
  15. ↑ a b c Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzita Komenského, Bratislava, 88 s.
  Portál vied o Zemi
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hronikum&oldid=7709596“