Geológia Západných Karpát
Alcapa
Morfotektonické členenie
Čelná karpatská priehlbina
Flyšové pásmo
Bradlové pásmo
Pásmo jadrových pohorí
Veporské pásmo
Gemerské pásmo
Meliatske pásmo
Bükkské pásmo
Bakonské pásmo
Zemplínske pásmo
Geologické superjednotky
a rozhrania rôzneho rádu
OravikumVáhikumPeripieninský lineamentTatrikumSubtatranské príkrovyČertovická líniaFatrikumVeporikumLubenícko-margecianska líniaGemerikumHronikumRožňavská líniaSilicikumMeliatikumTurnaikumBükkikumTransdanubikumZemplinikum
Paleogeografické termíny
Valaiský oceán
Čorštynská elevácia
Váhický oceán
Alcapa
Meliatsko-halstattský oceán
Pozri aj Geovedný portál

Alcapa niekedy písané aj ako ALCAPA je tektonický blok, mikroplatňa zahŕňajúca Východné Alpy, Západné Karpaty a pohoria Cezdunajského pásma (Uppony a Szendrö) severne od jazera Balaton, ako aj predmiocénny podklad Panónskej panvy na severe až po Pieninské bradlové pásmo. V niektorých zovšeobecňujúcich prácach je považovaná za súčasť Apulskej platne[1], stavebne je však samostatným celkom. Na rozdiel od Apulskej platne, ktorá bola pričlenená ku Gondwanskej časti Pangey, patrila Alcapa k jej Laurázijskej časti.[2]

Zo severu je blok od Českého masívu a východoeurópskej platformy oddelený peripieninským lineamentom (v oblasti Západných Karpát) a dunajským zlomovým pásmom (vo Východných Alpách), z juhu ho od bloku Tisia-Dacia prípadne od pohoria Bükk oddeľuje pokračovanie periadriatickej línie, darnósky a nekésensky zlom[3]. Samotná mikroplatňa sa skladá z viacerých blokov, spomedzi ktorých sa na území Slovenska nachádza blok vonkajších karpát, dunajský, tatransko-fatranský, potiský a rudohorsko-piliský blok[4].

Označenie Alcapa bolo odvodené podľa hlavných oblastí (AL=Alpy, CA=Karpaty, PA=Panónia), ktoré ju budujú.

Alcapa vznikla pri alpínskej orogenéze subdukciou viacerých oceánskych a intrakontinentálnych priestorov, pri ktorej bolo amalgamovaných niekoľko menších kontinentálnych blokov. V terciéri sa v dôsledku tlaku Apulskej platne oddelil blok Západných Karpát od Východných Álp a došlo k ich posunu pozdĺž transtenzných zlomov smerom na severovýchod[5]. Tieto pohyby umožnili napr. formovanie Viedenskej a Východoslovenskej pull-apart panvy. Následná subdukcia podložia flyšového pásma spôsobila v nasúvajúcej platni extenziu. Tá mala za následok vývoj významných vulkanických štruktúr ako aj vznik neogénnych kotlín a pokles v oblasti Panónskej panvy. Pokračukúce tektonické pohyby sa prejavujú dvomi spôsobmi, jednak výzdvihom (tatransko-fatranský blok o 2 mm ročne) ale aj subsidenciou o 2 - 3 mm ročne v oblasti Panónskej panvy[4].

ReferencieUpraviť

  1. GOLONKA, J.. Glossary of plate tectonic and paleogeographic terms [online]. www.dinodata.org, [cit. 2009-01-23]. Dostupné online.
  2. Golonka, J., Gahagan, L., Krobicki, M., Marko, F., Oszczypko, N., Slaczka, A., 2006: Plate-tectonic evolution and paleogeography of the circum-Carpathian region. in Golonka, J., Pícha, F.J., 2006: The Carpathians and their foreland: Geology and hydrocarbon resources. AAPG Memoir 84, s. 11-46
  3. Schmid, S.M., Bernoulli, D., Fügenschuh, B., Matenco, L., Schefer, S., Schuster, R., Tschler, M., Ustaszewski, K., 2008: The Alps-Carpathians-Dinarides-connection: a correlation of tectonic units. Swiss Journal of Geosciences, s. 139-183
  4. a b Šefara, J., Kováč, M., Plašienka, D., Šujan, M., 1998: Seismogenic zones in the Eastern Alpine-Western Carpathian-Panonian junction area. Geologica Carpathica, 49, s. 247-260
  5. Nemčok, M. 1993: Transition from convergence to escape: Field evidence from the West Carpathians. Tectonophysics, 217, 1-2, s. 117-142