Apulská platňa
Apulská alebo Adriatická platňa je malá tektonická platňa, tvorená prevažne kontinentálnou zemskou kôrou, ktorá sa oddelila od Africkej platne, resp. Gondwany pozdĺž veľkého smerného posunu v priebehu kriedy. Označenie adriatická platňa sa bežne používa pre jej severnú časť, ktorá bola deformovaná počas alpínskej orogenézy, v priebehu ktorej narazila na Eurázijskú platňu. Sutúrou po tejto zrážke je Periadriatická línia, ktorá tvorí os Álp. Apulská platňa sa dodnes pohybuje voči Európskej platni pomerne nezávisle.
| Geológia Álp |
|---|
 |
| Tektonické superjednotky |
| Helvétska zóna |
| Penninická zóna |
| Austroalpínska zóna |
| Južné Alpy |
| Petrografia |
| Bündnerské bridlice • flyš • molasa |
| Geologické jednotky |
| Periadriatická línia • Masív Aar-Gotthard • troska Dent Blanche • Engadinské okno • Flyšová zóna • Giudicárska línia • Grauwackenzone • okno Vysokých Taur • Molasová panva • Penninický násun • Ivreská zóna • Lepontinské anitiklinóruim • Rechnitzké okno • Rhônsko-simplonská línia |
| Paleogeografické termíny |
| Valaiský oceán |
| Briançonnaiský mikrokontinent |
| Piemontsko-ligurský oceán |
| Apulská platňa |
| Pozri aj Geovedný portál |
Platňa tvorí veľkú časť Apeninského polostrova a jej časť je tiež zaliata Jadranským morom. Hrubé súvrstvia druhohorných vápencov usadených na jej povrchu formujú Südliche Kalkalpen. Na mnohých generalizovaných paelogegrafických mapách zaberá oblasť Talianska, Grécka, Balkánu, Panónskej panvy a Vnútorných Západných Karpát[1], ale mikroplatňa zahŕňajúca Alpy, Karpaty a Panóniu sa nazýva Alcapa.
Apulská platňa so sebou pôvodne niesla aj časti oceánskej kôry Piemontsko-ligurského oceánu, ktorý ju oddeľoval od Briançonnaiského mikrokontinentu. Tento oceán však v priebehu kriedy subdukoval. V tomto období narazila na Euroázijskú platňu východná a severná časť Apulskej platne. Tento proces trval do eocénu, následne počas eocénu a miocénu tento pokračovala zrážka v západnej časti[2]. Základné modelové situácie podľa teórie platňovej tektoniky obvykle ignorujú možnosť subdukcie kontinentálnej kôry. Viaceré pozorovania však nasvedčujú, že v niektorých prípadoch k podobnému javu v prírode môže dôjsť. Ak je kontinentálna kôra tenšia ako 20 km, jej hustota je porovnateľná alebo dokonca väčšia ako v astenosfére a preto môže subdukovať. Viaceré geofyzikálne výpočty v Západných Alpách poukazujú na to, že k podobnému javu muselo dôjsť aj pri kolízií Apulskej platne s Európskou platňou, ktorej hmoty boli čiastočne pohltené pod Apulskou platňou[3].
Z juhu pod Apulskou platňou subdukuje oceánska kôra Africkej platne, ide o zvyšky druhohorného oceánu Tethys. K tomuto dochádza hlavne na západe a juhu Apeninského polostrova. Pri procese tiež dochádza k hromadeniu sedimentov, ktoré sú odtrhnuté z oceánskeho dna, vznikajú tzv. subdukčné melanže. Subdukcia a následne natavovanie pohltenej oceánskej kôry má za následok vulkanizmus v južnom Taliansku.
Referencie
upraviť- ↑ GOLONKA, J.. Glossary of plate tectonic and paleogeographic terms [online]. www.dinodata.org, [cit. 2008-07-01]. Dostupné online. Archivované 2007-09-29 z originálu. (anglicky)
- ↑ Favali, P., Mele, G., Mattietti, G., 1990: Contribution to the study of the Apulian microplate geodynamics. Mem. Soc. Geol. It., 44, s. 71 - 80
- ↑ sst.unil.ch, [cit. 2008-06-20]. Dostupné online. Archivované 2009-05-03 z originálu. (anglicky)
