Krieda (geochronologická jednotka)

Krieda je geologická perióda, posledná v ére mezozoika, po nej sa začína najstaršia perióda kenozoika – paleogén. Predchádzala jej jura. Je to najdlhšia geologická perióda, trvala asi 80 mil. rokov (skoro polovicu mezozoika) so začiatkom pred 145,5 mil. a koncom pred 65,5 mil. rokmi.

Krieda
Zaradenie
Perióda mezozoika
← jura	paleogén →
Časové rozpätie kriedy (v miliónoch rokov)
Začiatok	145,5 (± 4)
Koniec	65,5 (± 0,3)
Trvanie	80
Charakteristika atmosféry kriedy (hodnoty veličín sú priemery za celé obdobie trvania)
Priemerný obsah kyslíka	30 obj. % (150 % oproti dnešku)
Priemerná koncentrácia CO2	1 700 ppm (6-násobok oproti dnešku)
Priemerná teplota	18 °C (4 °C nad dneškom)
Grafická časová os kriedy -150 — – -140 — – -130 — – -120 — – -110 — – -100 — – -90 — – -80 — – -70 — – -60 —       Paleogén   Jura   Vrchná krieda Spodná krieda   ← Masívne vymieranie na hranici krieda-paleogén  Kenozoikum  Mezozoikum  Krieda Približné časové rozdelenie kriedy. (hodnoty sú v mil. rokov)
Portál vied o Zemi

Aktuálna medzinárodná stratigrafická tabuľka

(nadeón)	eón	éra	perióda
	fanerozoikum	kenozoikum	kvartér (štvrtohory)
			neogén (mladšie treťohory)
			paleogén (staršie treťohory)
		mezozoikum  (druhohory)	krieda
			jura
			trias
		paleozoikum  (prvohory)	perm
			karbón
			devón
			silúr
			ordovik
			kambrium
predkambrium	proterozoikum  (starohory)	neopro- terozoikum	ediakar
			kryogén
			tón
		mezopro- terozoikum	sten
			ektas
			kalym
		paleopro- terozoikum	statér
			orosir
			ryak
			sider
	archaikum  (prahory)	neoarchaikum
		mezoarchaikum
		paleoarchaikum
		eoarchaikum
	hadean

Kriedu prvýkrát definoval belgický geológ Jean Baptiste d'Omalius d'Halloy v roku 1822. Pomenoval ju podľa mohutných vrstiev bieleho vápenca (kriedy) v súvrstviach Parížskej panvy, v ktorej sa nachádzajú početné skameneliny schránok druhohorných mäkkýšov.

Spodná hranica kriedy nie je presne stanovená, odchýlka môže byť až niekoľko miliónov rokov. Je definovaná prvým výskytom amonita Berriasella jacobi. Koniec kriedy je ohraničený masovým vymieraním najrozšírenejších druhohorných živých foriem – veľkých plazov, spôsobeného najpravdepodobnejšie dopadom veľkého meteoritu. Túto teóriu potvrdzuje irídiová vrstva, nachádzajúca sa na celom svete nad kriedovými sedimentami, ktorej pôvodcom je meteoritový kráter na polostrove Yucatán v Mexickom zálive a jej vek bol stanovený na 65,5 mil. rokov. Iná teória hovorí o obrovskom náraste vulkanizmu a s tým spojenými veľkými zmenami klimatických podmienok.

Rozdelenie

Biele útesy v Doveri, tvorené vápencami kriedového veku

Podľa celosvetovo platného členenia, odvodeného od členenia v Nemecku sa krieda delí na vrchnú a spodnú.

Členenie kriedy
Oddelenie / epocha	Stupeň / vek
Vrchná krieda	mástricht
	kampán
	santón
	koňak
	turón
	cenoman
Spodná krieda	alb
	apt
	barém
	hoteriv
	valanžin
	berias

Existujú aj iné delenia, napr. francúzske na spodnú (stupne berias až apt), strednú (alb až turón) a vrchnú (tzv. senón, teda koňak až mástricht). Toto členenie je vhodné aj pre územie Slovenska. V minulosti sa nesprávne používal termín neokóm pre označenie spodnej kriedy v zmysle francúzskeho členenia. Neokóm by mal byť označením pre fáciu pelagických (hlbokovodných) sedimentov spodnej kriedy. Pre plytkovodné sedimenty obdobia barému a aptu sa používa v alpsko-karpatskej oblasti lokálny názov urgón.

Geologický vývoj

Krieda sa začala rozsiahlou transgresiou mora, ktoré však v priebehu celej kriedy neustále oscilovalo. Podobne ako v jure, boli rozsiahle panvy zaplavené plytkými epikontinentálnymi morami. V dnešnej Európe to boli anglo-parížska, akvitánska a rhônska panva, ktorá bola cez vokontskú priekopu spojená s tetýdou. More zaplavilo aj oblasti v Nemecku, Poľsku, Česku (Česká kriedová panva) aj v európskej časti Ruska (Moskovská panva). V albe sa tieto moria spojili, v cenomane prebehla jedna z najrozsiahlejších transgresíí fanerozoika, morská hladina sa nachádzala asi o 150 m vyššie než dnešná.

Krieda je typická kriedovými – vápencovými formáciami. V oblasti platformných morí v dnešnej Západnej Európe to bola krieda. Usadzovanie uhličitanov podmienili nielen silné transgresie ale aj teplá klíma. Morská voda bola obohatená o vápnik omnoho viac ako dnes. Obsah koreluje so zvýšenou aktivitou stredooceánskych chrbátov. V období kriedy prebiehala aj masívna vulkanická činnosť v oblasti dnešnej Indie, známa ako Dekanské trapy.

V kriede došlo k rozpadu Gondwany na Južnú Ameriku, Afriku, Austráliu, Antarktídu a Indiu, spojenú s vytvorením Indického oceánu a otvorením južného Atlantiku. Posun Afriky na sever postupne spôsobil zúženie tetýdnych sedimentačných bazénov a prvé (eoalpínske) fázy alpínskej orogenézy.

Tetýda

Alpská oblasť

V alpskej oblasti, kde existoval už podstatne rozčlenený sedimentačný pokračovala sedimentácia vápencov ale aj hlbokovodných sedimentov. V oblasti piemontského trógu prešla sedimentácia na flyšový vývoj, vznikali tzv. shistes lustrés. Neskôr začal vznikať flyš aj v penniniku, helvetiku aj ultrahelvetiku. V priebehu kriedy bola vynorená Briançonnaiská kordiliéra.

Vo Východných Alpách došlo vo vrchnej kriede k odlepeniu príkrovov oberostalpinu z oblasti stlačenia Periadriatickej línie. Tieto pohyby boli odrazom mediteránnej fázy alpínskej orogenézy. V penniniku Východných Álp sa usadzovali bündnerské bridlice, čo je ekvivalent shistes lustrés.

Vývoj na území Slovenska

Manínska tiesňava, tvorená kriedovými vápencami

Na Slovensku sa v počas kriedy nachádzalo more uzatvárajúcej sa tetýdy. Jeho hĺbka značne kolísala, takže možno nájsť plytkovodné, aj hlbokomorské vápence. Obdobie kriedy na území Slovenska po sebe zanechalo niekoľko masívnych súvrství vápencov a slieňovcov, hlavne v bradlovom a flyšovom pásme, kde došlo k veľkému prehĺbeniu.

Na južnej strane Západných Karpát v oblasti silicika sa naopak nachádzala súš. V oblasti tatrika a fatrika sa v priebehu kriedy zmenila vápencová a slieňová sedimentácia za flyšovú. V albe až cenomane (pred senónom) sa sedimentácia skončila a došlo k rýchlemu k presunu subtatranských príkrovov (fatrikum a hronikum) čo zodpovedá mediteránnej fáze. Ich presun trval len asi milión rokov. Sedimenty vrchnej kriedy nasadali na príkrovové jednotky diskordantne.

V bradlovom pásme okrem vápencov, ktoré sú ešte súčasťou bradiel a slieňov sedimentovali aj tzv. upohlavské zlepence, zdroj ich klastov je dodnes predmetom debát. Podľa niektorých názorov bola ich zdrojom dnes už neexistujúca pieninská kordiliéra tvoriaca akrečný klin, ktorý bol vynorený v oblasti klapskej jednotky, iní predpokladajú pôvod klastov v oblasti nesenej na čele fatrika.

Severná Amerika

V Severnej Amerike sa uzatvorilo vnútrozemské more, tzv. Western Interior Seaway. Na západe súčasných Spojených štátov prebiehala Sevierská a Laramská fáza vrásnenia, ktoré vytvorili Skalnaté vrchy. V oblasti Mexického zálivu na území dnešného Texasu a Mexika sú na kriedové vrstvy viazané významné ložiska ropy.

Podnebie

Klíma v kriede bola teplá, polárne čiapky prakticky neexistovali. Morská hladina bola omnoho vyššia ako dnes, veľké časti kontinentov pokrývali plytké moria s priemernými teplotami 15 – 20 °C. Približne rovnakú teplotu morskej vody bez väčších výkyvov pomáhalo udržiavať aj more Thetys, ktoré sa rozprestieralo v smere východ–západ približne v rovníkovej oblasti a fungovalo ako obrovský akumulátor tepelnej energie.

Vývoj života

Flóra

V kriede sa začínajú rozširovať krytosemenné rastliny, ale dominanciu získavajú až ku jej koncu (počas kampane). Ich vývoj je závislý od vývoja hmyzu (prevažne od vývoja včiel) a naopak, takže tieto dve skupiny sa navzájom ovplyvnili vo vývoji. Z druhov, ktoré existujú aj v súčasnosti sú to napr. magnólie a platany. Z nahosemenných rastlín sa pomerne dobre darí píniám, ktoré sa zachovali až dodnes, ale niektoré rody však zanikajú (napr. Bennettitales).

Fauna

Fosilizovaná schránka amonita Asteroceras obtusum z Dorsetu v Anglicku

Dominantnou živočíšnou skupinou v kriede zostali dinosaury, ktorých nadvláda trvala počas celých druhohôr. Rozšírili sa vo všetkých prostrediach – na súši, vo vode, aj vo vzduchu. Z kriedy sú najlepšie známe tyrannosaury alebo triceratopsy, operené celurosaury (napr. Microraptor), prechodné druhy medzi plazmi a vtákmi. V kriede tiež nastala explozívna diverzifikácia hmyzích druhov, vyvíjali sa mravce, termity, motýle, kobylky, osy a včely. Cicavce boli stále menšinovým zástupcom kriedovej fauny.

V kriedových moriach boli bežné žraloky, raje a morské jaštery ichtyosaury (rozšírené na začiatku kriedy), plesiosaury (rozšírené počas celej periódy) a mosasaury (rozšírené na konci kriedy). Z morských bezstavovcov to boli hlavonožce – amonity (zvyšky ich schránok sa dajú vidieť napr. vo vápencovom obklade budovy hlavnej pošty v Bratislave) a belemnity. Typické boli tiež lastúrniky tzv. rudisty, ktoré žili prisadnutým spôsobom.

Na konci kriedy došlo k masívnemu vymieraniu živých foriem. Najviac postihnuté boli morské organizmy (pravdepodobne až 95 % všetkých druhov). Úplne vymizli amonity, belemnity a viacero druhov foraminifer. Taktiež zmizli všetky dinosaury, čo uvoľnilo miesto pre krátku nadvládu vtákov na začiatku treťohôr.

Referencie a použitá literatúra

• Mišík, M., Chlupáč, I., Cicha, I., 1984. Historická a stratigrafická geológia. SPN, Bratislava, 541 s.

Pozri aj

• Chronostratigrafická tabuľka

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému krieda

Externé odkazy

• databáza GeoWhen