Silúr (podľa keltského kmeňa Silúrov) je perióda paleozoika, v poradí tretia po ordoviku. Po nej nasledoval devón. Začal sa pred 443 miliónmi rokov a skončil pred 419 miliónmi rokov.[1]

Silúr
Zaradenie
Perióda paleozoika
← ordovik devón →
Časové rozpätie silúru
(v miliónoch rokov)
Začiatok 443,7 (± 1,5)
Koniec 416 (± 2,9)
Trvanie 27,7
Charakteristika atmosféry silúru
(hodnoty veličín sú priemery za celé obdobie trvania)
Priemerný obsah kyslíka 14 obj. %
(70 % oproti dnešku)
Priemerná koncentrácia CO2 4 500 ppm
(16-násobok oproti dnešku)
Priemerná teplota 17 °C
(3 °C nad dneškom)
Aktuálna medzinárodná stratigrafická tabuľka
(nadeón) eón éra perióda
 fanerozoikum   kenozoikum  kvartér (štvrtohory)
neogén (mladšie treťohory)
paleogén (staršie treťohory)
 mezozoikum 
(druhohory)
krieda
jura
trias
 paleozoikum 
(prvohory)
perm
karbón
devón
silúr
ordovik
kambrium
 predkambrium   proterozoikum 
(starohory)
 neopro-
terozoikum
 
ediakar
kryogén
tón
 mezopro-
terozoikum
 
sten
ektas
kalym
 paleopro-
terozoikum
 
statér
orosir
ryak
sider
 archaikum 
(prahory)
neoarchaikum
mezoarchaikum
paleoarchaikum
eoarchaikum
hadean

Označenie silúr zaviedol škótsky geológ Roderick Murchison, pre vrstvy, ktoré sú dnes považované iba za jednu z častí silúru. Hranice silúru potom upravil Charles Lapworth.

ČlenenieUpraviť

Členenie silúru[2][3]
Séria / epocha Stupeň / vek
přídol
ludlov ludford
gorst
wenlok (venlok) homér (homer)
sheinwood
llandover (landover) telych
aeron
rhuddan (rudan)

Geografické a geologické pomeryUpraviť

Podobne ako v predošlom ordoviku spočiatku pretrvávalo rozširovanie – transgresia mora. Počas silúru sa južný superkontinent Gondwana ďalej pohyboval na juh, rozsah jej zaľadnenia sa však v porovnaní s predošlým obdobím mierne zmenšil. Od Gondwany sa odtrhla platňa budúcej južnej Európy, ktorá začala driftovať na sever k Baltike. Severné kratogény sa začali spájať do kontinentu Euramerika (Kontinent Old red). Zrážkou Európskej a Severoamerickej platne zanikol oceán Iapetus. Prebehla tak posledná fáza kaledónskeho vrásnenia, ktorú na veľa miestach sprevádzal prevažne bázický vulkanizmus. Rozsiahle oblasti Európy aj Severnej Ameriky však zostali naďalej zaliate morom a mohla tu v plnej miere prebiehať sedimentácia vápencov, graptolitových, ílovitých a kremitých bridlíc. Kaledónske vrásnenie vybudovalo pohoria, ktorých zvyšky možno dnes nájsť v americkom štáte New York a rôznych častiach Európy: v Nórsku a Grónsku. Rovnaké horniny v týchto pohoriach sú dôkazmi, že tieto oblasti kedysi tvorili súčasť jedného horského celku. V Európe boli počas silúru vynorené okrem kaledónskych horstiev aj oblasti ruskej tabule. To či boli vynorené aj ďalšie oblasti nemožno presne preukázať.

Koncom silúru v dôsledku zmien klímy a rozloženia pevnín nastal ústup – regresia mora. Hladina morí poklesla a vytvorili sa tak podmienky pre vznik evaporitov napr. v Severnej Amerike, kde sedimentačné panvy týchto usadenín siahajú od Michiganu do Západnej Virgínie. Koniec silúru bol vymedzedný na přídolského súvrstvia v barrandiéne v Česku. Je typický s rôznymi druhmi karbonátových sedimentov, najmä vápencami.

Obrovský oceán Panthalassa zalieval väčšiu časť severnej pologule. Ďalšími menšími oceánmi boli Prototethys, Paleotethys, Rheický oceán, a zvyšok oceánu Iapetus, ktorý sa nachádzal medzi Avaloniou a Laurentiou a nedávno vzniknutý Uralský oceán.

PodnebieUpraviť

Počas tohto obdobia sa Zem dostala do dlhého teplého obdobia, vyznačujúceho sa postupom morí a zaplavovaním nižšie položených oblastí kontinentov. Silúrske ľadovce ustúpili viac na juh a koncom periódy takmer zmizli. Celosvetová klíma sa v porovnaní s predošlými obdobiami, kedy teploty výrazne kolísali, relatívne stabilizovala. Počasie v príbrežných oblastiach bolo neraz veľmi búrlivé o čom svedčia vrstvy rozbitých lastúr (tzv. lumachely).

Život v silúreUpraviť

 
Významné fosílie silúrskeho obdobia podľa Meyers Konversationslexikon (1885–90).

Na začiatku silúru boli organizmy obmedzené stále iba na vodné prostredie. Až koncom silúru nastal prienik najprv rastlín a za nimi aj živočíchov najprv do plytkých pobrežných oblastí a neskôr celkom na súš. Na rozhraní silúru a nasledujúceho devónu sa udialo výrazné vymieranie organizmov.

FlóraUpraviť

Vo vrchnom silúre sa na súši objavujú prvé zložitejšie rastlinné organizmy a papraďorasty (Psilophyta) ako boli rhýnie a cooksonie. Tieto prvé rastliny boli ešte veľmi primitívne a nemali listy.

FaunaUpraviť

V moriach sa vyvinuli prvé morské šťúry pavúkovce (Arachnida), ktoré patrili k podkmeňu klepietkavce (Chelicerata). Objavujú sa prvé čeľustnaté ryby. K nim patrili jednak panciernaté ryby plakodermy, neskôr pribudli tŕňoplutvé ryby acanthodi a koncom silúru aj kostnaté ryby (Osteichthyes). Je pravdepodobné, že tieto sa vyvíjali na horných tokoch riek, pretože dané oblasti boli intenzívne erodované, čím sa vysvetľuje nedostatok nálezov postupného evolučného prechodu z primitívnejších foriem rýb. Vyvinuli sa tiež drsnokožce, ryby s chrupkovitou kostrou ako sú napríklad žraloky. Postupne vymierali graptolity, ktoré predstavovali živočíchy typické pre hlbokomorské oblasti. Pri pobrežiach sa vyskytovali trilobity, ramenonožce, mäkkýše – lastúrniky aj ulitníky.

ReferencieUpraviť

  1. Cohen, K.M., Finney, S.C., Gibbard, P.L. Fan, J.X., 2013, The ICS International Chronostratigraphic Chart. Episodes, 36, 3, s. 199-204
  2. Michalík, J. a kol., 2007: Stratigrafická príručka. Veda, Bratislava, 166 s.
  3. [1]

Pozri ajUpraviť

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému silúr

Externé odkazyUpraviť


Silúr
Llandover Wenlock Ludlow Přídol
Rhuddan Aeron Telych Sheinwood Homér Gorst Ludford