Joseph Fouché

Joseph Fouché, vojvoda z Otranta (* 21. máj 1759, Le Pellerin, Francúzsko – † 26. december 1820, Terst, Taliansko) bol francúzsky politik počas Francúzskej revolúcie a minister vnútra ("minister polície") počas cisárstva a reštaurácie.

Joseph Fouché
francúzsky politik a minister
Narodenie	21. máj 1759 Le Pellerin, Francúzsko
Úmrtie	26. december 1820 (61 rokov) Terst, Taliansko
Podpis
Odkazy
Projekt Guttenberg	Joseph Fouché (plné texty diel autora)
Commons	Joseph Fouché
Biografický portál

Životopis

Narodil sa v obci Le Pellerin v blízkosti významného francúzskeho prístavu Nantes. Jeho otec bol námorník a obchodník. Ako najstarší syn mal prevziať remeslo po otcovi, ale po fyzickej stránke k tomu nemal vlohy. Vynikal skôr svojím intelektom. Stal sa z neho cirkevný učiteľ a medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom sa venoval pedagogickej činnosti a pôsobil v mestách Paríž, Vendôme, Niort, Arras a Saumur. Vyučoval fyziku, matematiku a latinčinu. V Arrase sa stal členom krúžku "Rosati", ktorý vznikol okolo roku 1778. Išlo o klub intelektuálov, ktorí diskutovali o ľudských právach, nových technických objavoch, literatúre a filozofii. Už tu spoznal Joseph Fouché Marata, Robespierra a Carnota. Medzi ním a Maximilienom de Robespierrom vzniklo priateľstvo a mnohí dokonca predpokladali, že Joseph Fouché sa ožení s Charlottou de Robespierrovou, Maximiliánovou sestrou (prečo k tomu nakoniec nedošlo, zostáva tajomstvom).

Fouchého aktivity počas Veľkej francúzskej revolúcie

V roku 1789 vyslali arrasskí oratoriáni na základe Fouchého návrhu deputáciu do Národného zhromaždenia, ktorej hlavnou úlohou bolo vyjadriť sympatie kňazov voči tretiemu stavu. Za trest musel Fouché odísť do sesterského ústavu v Nantes, ale pedagogickej činnosti sa už venovať nemienil. Lákala ho politika. Ubehlo pár týždňov a stal sa predsedom „Priateľov ústavy“ v Nantes. Jeho snaha a všetky jeho skutky boli zamerané len na jediné - získať vplyv a podporu v kruhoch buržoázie. Aby svoju pozíciu upevnil čo najviac, oženil sa s dcérou bohatého obchodníka. Nevesta mala len pätnásť rokov. Pár dní pred touto svadbou, 8. septembra 1792, bol Fouché zvolený za poslanca do Konventu. V Konvente sa pridal na stranu umierneného krídla revolúcie, na stranu girondistov. Vyhýbal sa verejnej moci a venoval sa pôsobeniu vo výboroch a komisiách. Nikdy nebažil po tom, aby bol na výslní diania, stačilo mu riadiť udalosti z pozadia a ovplyvňovať iných ľudí. Stránil sa toho, aby sa verejne, všetkým na očiach, k niečomu zaviazal a vyčkával, čo prinesie ďalší vývoj udalostí.

Jediným dňom, keď Fouché musel vysloviť nahlas svoj názor, bol 16. január 1793, keď sa hlasovalo o poprave kráľa. Hlasoval vtedy za smrť panovníka. Na jar vyslal Konvent na vidiek dvesto svojich komisárov, ktorí mali podnietiť revolučné nadšenie v odľahlejších regiónoch a mestách. Patril medzi nich aj Fouché, ktorý pôsobil v departemente Loire Inférieure, v Nantes, v Moulins a v Nevers. Mal tu hlavne verbovať regrútov do armády, v čom bol celkom úspešný. Pokiaľ ide o otázku cirkvi a súkromného vlastníctva, v tomto smere nebol Fouché vôbec opatrný, čo dosvedčuje aj ním a Collotom d’Herbois napísaná Instruction, ktorú Stefan Zweig označil za prvý novoveký komunistický manifest. Začal zúrivo bojovať proti cirkvi, čo mnohí považovali za fanatizmus, ale skutočným cieľom jeho činnosti namierenej proti cirkvi bolo získať finančnú hotovosť pre potreby republiky.

Mestom, v ktorom spôsobil Fouché najkrvavejší masaker, bolo mesto Lyon. Bohatí mešťania, najmä podnikatelia v textilnom priemysle, tu obvinili a popravili istého Chaliera, kňaza a bývalého obchodníka, ktorý bol horlivým stúpencom revolúcie. Jeho odsúdením dali mešťania jasne najavo svoj odpor voči republike a 9. októbra 1793 bol Lyon obsadený republikánskou armádou. Trestom za pokus o odpor bolo schválenie dekrétu, ktorým sa nariaďovalo zničenie mesta. Táto úloha bola pridelená Couthonovi, blízkemu priateľovi Robespierra. Na konci októbra 1793 však Couthona nahradili Collot d’Herbois a Joseph Fouché. 4. decembra 1793 začali s demoláciou mesta, s rekvirovaním majetku mešťanov a s masovými popravami. Počet obetí čistiek dosiahol šokujúce číslo - 1 600 mŕtvych. Keď lyonskí občania vyslali svojich zástupcov do Konventu s tajnou prosbou o ukončenie tohto teroru, odišiel do Paríža aj Collot d’Herbois a presvedčil Konvent o správnosti svojho a Fouchého konania. Napokon tu kvôli premenlivým náladám Konventu zostal a v Lyone ostal Fouché sám. Hneď ako Fouché zistil, že tí najkrajnejší radikáli a teroristi už nie sú vo väčšine, popravy i ničenie mesta dňa 6. februára 1794 zakázal. Lyonskí občania začali v ňom vtedy vidieť svojho záchrancu. Radikálni revolucionári zase napísali množstvo listov, v ktorých ho obvinili z miernosti a zrady pravých vlastencov. Tým mu poskytli možnosť hrať na obe strany (brániť sa voči výčitkám ako mierneho, tak aj tvrdého postupu v Lyone).
Fouché sa cítil byť v bezpečí, ale nerátal s Robespierrovym hnevom. Robespierre mu nikdy nezabudol, že Fouché nahradil v Lyone Georgesa Couthona, jeho človeka. Na jeho nátlak poslal Výbor pre verejné blaho 1. apríla 1794 Fouchému dekrét, aby sa hneď vrátil do Paríža a zodpovedal sa pred súdom za krvavé účtovanie v Lyone.

Konflikt s Robespierrom

3. apríla 1794 odcestoval Fouché späť do Paríža. Vedel, že bude za svoje skutky volaný na zodpovednosť, ale spoliehal sa na to, že má v Konvente viacerých priateľov. Niektorí z nich však už boli uväznení (ako napr. Chaumette) alebo boli nedávno popravení (ako Danton). Na druhý deň odišiel na zasadanie Konventu a hneď zistil, že v laviciach chýba viac ako polovica poslancov. Robespierre totiž každého, kto sa mu postavil na odpor, nechal odstrániť. A teraz sa mu vzoprel aj Fouché. V Konvente predniesol svoju obhajobu, ale Fouchého prípad bol postúpený Výboru pre verejné blaho, čomu sa Fouché chcel vyhnúť. Ešte v ten deň navštívil Robespierra v jeho byte. O tomto stretnutí sa vie len preto, lebo sa o ňom zmienil Barras vo svojich pamätiach. Nikdy sa však nezistilo, čo bolo obsahom tohto rozhovoru. Je známe len to, že Fouché odtiaľ odišiel v stave hraničiacom so zúrivosťou a s vedomím, že sa začal boj, ktorý skončí len vtedy, ak buď on alebo Robespierre zomrie.

Neskoršie grafické vyobrazenie popravy lyonských povstalcov, január 1794

Ako prvý zaútočil Robespierre, keď 6. mája 1794 vo svojom prejave, týkajúcom sa hlavne náboženstva, obvinil Fouchého z ateizmu. Pár týždňov po tejto udalosti Fouché zmizol zo scény, ale vôbec nezaháľal. Navštevoval výbory, zoznamoval sa s poslancami a snažil sa získať sympatie jakobínov. Týmto všetkým sledoval jediný cieľ - odstránenie Robespierrovej hrôzovlády. Dňa 6. júna bol zvolený za predsedu Klubu jakobínov, čo v tomto období znamenalo, že sa tešil dôvere mnohých členov klubu. Na Robespierrov podnet sa na Fouchého začali sťažovať niekoľkí obyvatelia Lyonu, a tak sa Fouché opäť na chvíľu stiahol do ústrania. 11. júla predniesol Robespierre proti Fouchému veľmi nenávistný prejav. Jeho dôsledkom bolo vylúčenie Fouchého z klubu jakobínov, čo znamenalo, že ostal bez ochrany. Fouché však konal a pomaly spájal všetkých tých, ktorí sa báli Robespierra do jednej skupiny, ktorá mala zrealizovať sprisahanie proti jeho osobe. Posledným podnetom, ktorý všetko popohnal, bola smrť Fouchého milovanej dcéry Nièvre. Fouché sa v zúfalstve po jej úmrtí spolu s ďalšími poslancami Konventu rozhodol na Robespierra zaútočiť.

26. júla 1794 rečnil na zasadaní Konventu Robespierre o hroziacom sprisahaní, neurčitých zločincoch proti republike a zrade niektorých poslancov. Medzi poslancami nastal strach, kto bude z prípravy tohto sprisahania obvinený a odsúdený na smrť. Na druhý deň už sprisahanci nepustili Robespierra a jeho prívrženca Saint-Justa k slovu a uväznili ich. Hoci boli Robespierre spolu so svojím bratom, Couthonom, Saint-Justom a mnohými ďalšími vďaka svojím priateľom oslobodení, znovu ich večer zatkli a 28. 7. 1794 popravili. Fouché bol síce po prevrate opäť obvinený z teroru v Lyone, ale podarilo sa mu celú zodpovednosť za činy spáchané v Lyone zvaliť na plecia Collota d’Herbois.

Pôsobenie v službách Napoleona Bonaparta

Skupina, ktorá realizovala prevrat 9. thermidoru, ostala vďaka Fouchého intrigám naďalej pri moci, hoci najmä Fouché bol mnohými kritizovaný. Napokon ho 9. augusta 1795 poslanec François-Antoine de Boissy d'Anglas obvinil z konania proti vláde a bol následne zatknutý. Ale rojalistické povstanie z 13. vendémiaira roku VI. zabránilo jeho poprave. Fouché bol amnestovaný po vyhlásení konštitúcie vyhlásenej 5. fructidoru.

Po prepustení z väzenia žil chvíľu v ústraní, ale udržiaval kontakty s predstaviteľmi radikálnej ľavice, najmä s François-Noël Babeufom, čo mu opäť pomohlo k vráteniu sa k moci. Hoci sa tvrdilo, že direktorovi Paulovi Barrasovi prezradil prípravy povstania F.–N. Babeufa z roku [1796], dnes je táto špekulácia historikmi odmietaná.

V roku 1797 získal od Barrasa povolenie dodávať armáde nevyhnutnú bojovú výstroj a zásoby, čo mu umožnilo, aby sa na dodávkach výrazne obohatil. Hoci zvažoval aj podporu vzmáhajúcemu sa rojalistickému hnutiu, napokon ostal verný republikánskemu zriadeniu a najmä direktorovi Paulovi Barrasovi. Fouchého vernosť Barras odmenil tým, že ho v roku 1798 menoval za veľvyslanca v tzv. Cisalpínskej republike (s centrom v Miláne). V Miláne však Fouché konal tak svojvoľne, že musel byť vládou odvolaný.

Začiatkom roku 1799 sa vrátil späť do Paríža a vládou bol opäť na krátku dobu menovaný za veľvyslanca do Haagu. Z tohto postu bol odvolaný, keď bol 20. júla 1799 menovaný za ministra polície. Direktor Emmanuel Joseph Sieyès chcel potlačiť obnovujúce sa hnutie jakobínov, ktorí si nedávno znovu otvorili svoj klub. Fouché jakobínsky klub nechal zatvoriť a prenasledoval tiež redaktorov a novinárov, ktorí vydávali jakobínske noviny a pamflety, v ktorých kritizovali vládu piatich direktorov. V čase návratu generála Napoleona Bonaparta z egyptskej výpravy v októbri 1799 bol teda Fouché jedným z najmocnejších mužov v krajine.

Fouché si uvedomoval, že direktori sú veľmi nepopulárni, a tak sa pridal na stranu tých, ktorí sa ešte popularite ľudu ako-tak tešili – k Napoleonovi a k Sieyèsovi. Spoločne začali organizovať sprisahanie s cieľom zvrhnúť vládu direktória. Napoleon Bonaparte s pomocou armády a s krytím J. Fouchého, Sieyèsa i Talleyranda úspešne zrealizoval v dňoch 9. a 10. novembra 1799 prevrat (tzv. prevrat 18. brumaira) a užitočného Fouchého ponechal v jeho funkcii.

Počas vlády tzv. konzulátu (1799 – 1804) Fouché úspešne potláčal opozíciu, ktorá čas od času vyrastala proti rastúcej moci Napoleona, jedného z troch konzulov. Fouché sa snažil mierniť niektoré Napoleonove radikálne zámery, čím si získal isté sympatie v tábore rojalistov. Nie všetky sprisahania sa podarilo Fouchému odhaliť, ako to ukazuje sprisahanie z ulice Saint-Nicaise, pri ktorom bol 24. decembra 1800 realizovaný neúspešný bombový atentát na konzula Napoleona Bonaparta. Išlo o rojalistické sprisahanie, čo sa snažil Fouché konzulovi dokázať, ale ten využil vyšetrovanie sprisahania na potrestanie stále vplyvných jakobínov.

List Fouchého, datovaný dňa 18. 7. 1804, s jeho vlastnoručným podpisom a dopísaným titulom vojvodu z Otranta

Keďže sa Fouché počas svojho pôsobenia v ministerstve polície snažil chrániť bývalých republikánov a do istej miery stále podporoval republikánske zriadenie, Napoleon ho vnímal ako možnú hrozbu a rozhodol sa napokon Fouchého zbaviť jeho vplyvu. Po vyhlásení Napoleona za doživotne zvoleného prvého konzula dňa 1. augusta 1802 bol napokon Fouché elegantne zbavený svojho úradu. Riadenie polície bolo podriadené ministerstvu spravodlivosti a toto portfólio bolo zrušené. Keď Fouché doživotnému konzulovi Napoleonovi odovzdával vyúčtovanie svojho ministerstva, ktoré malo aktíva vo výške 2,4 milióna frankov, Napoleon mu benevolentne polovicu z tejto sumy prenechal. Navyše odmenil Fouchého členstvom v senáte s ročnou penziou vo výške 35 000 frankov, a ešte mu aj udelil veľký majetok v okolí mesta Aix-en-Provence (v hodnote približne desať miliónov frankov).

Po svojej demisii sa vrátil späť k slobodomurárstvu a navštevoval lóžu Spojení občania (Les Citoyens réunis) v Melune (neďaleko Paríža). V slobodomurárskych kruhoch získaval ďalšie cenné informácie z politického života, ktoré neskôr využil vo svoj prospech.

Fouché sa teda stal v roku 1802 senátorom a naďalej od svojich špiónov zbieral informácie o možných sprisahaniach proti vláde Napoleona. Nie všetky Napoleonove kroky ale schvaľoval (napríklad nesúhlasil s únosom, zatknutím a popravou vojvodu z Enghienu).

Po vyhlásení prvého francúzskeho cisárstva sa opäť stal hlavou znovuobnoveného ministerstva polície v júli 1804 a neskôr tiež ministerstva vnútra. Jeho úlohou bolo najmä chrániť vládu pred sprisahaniami. V období rokov 1805 – 1808 skutočne žiadne väčšie sprisahanie nebolo odhalené.

Napoleon však k Fouchému nemal dôveru a azda sa ho aj obával. V roku 1808 sa šírili zvesti, že Fouché sa zbližuje s Talleyrandom, ministrom zahraničných vecí, pričom diskutovali o možných scenároch politického vývoja po páde Napoleona. Aby si Fouchého naklonil, udelil mu cisár v roku 1808 titul vojvodu z Otranta, územie ktoré Napoleon I. vytvoril v jemu podriadenom Neapolskom kráľovstve.

Počas ťaženia proti Rakúsku v roku 1809 a v Napoleonovej neprítomnosti v Paríži Fouché nariadil mobilizáciu 60 000 mužov z Národnej gardy, ktorá mala zabrániť prípadnému britskému vpádu do severného Francúzska počas tzv. walcherenskej expedície. Cisár toto opatrenie schválil, ale jeho nespokojnosť s Fouchém rástla.

Keď Napoleon zistil, že jeho minister tajne rokoval s britskou vládou o uzatvorení mieru (na začiatku roku 1810), jeho hnev dosiahol vrchol. Dňa 3. júna 1810 Fouchého z postu ministra odvolal s tým, že ho menoval za guvernéra Rímskeho départementu. Do Talianska si však Fouché zobral viacero dôležitých vládnych i súkromných dokumentov, o ktorých cisárovi tvrdil, že ich zničil. Keď sa cisár dozvedel, že Fouché má dokumenty so sebou, jeho hnev ešte vzrástol. Keď sa Fouché dozvedel, že sa Napoleon sa blíži do Toskánska, uvažoval dokonca o úteku do USA. Po nalodení však trpel takou silnými prejavmi morskej choroby, že sa musel vylodiť. Napokon mu v zmierení s cisárom pomohla Elisa Bonapartová, v tom čase veľkovojvodkyňa toskánska. Napoleon mu povolil usadiť sa na jeho majetku v Point Carré, neďaleko Aix-en-Provence.

V roku 1812 sa Fouché neúspešne snažil odvrátiť Napoleona od plánu invázie do Ruska. Po nešťastnej ruskej výprave ho Napoleon koncom roku 1812 dokonca obvinil z účasti na príprave sprisahania Claude-François de Maleta, ktoré sa uskutočnilo v Paríži koncom októbra 1812.

Fouché očistil svoje meno a ponúkol cisárovi svoje informácie a rady dotýkajúce sa medzinárodnej politickej situácie. Ale podozrievavý cisár radšej poslal Fouchého spravovať IIýrske provincie. Po porážkach Napoleona v Nemecku na jeseň roku 1813 bol Fouché poslaný ako veľvyslanec do Ríma a následne do Neapola, aby tu kontroloval aktivity cisárovho švagra (a zároveň neapolského kráľa) Joachima Murata. Ešte predtým, ako Fouché dorazil do Neapola, Joachim Murat napadol rímske územie, na čo bol Fouché povolaný späť do Francúzska. Prišiel do Paríža dňa 10. apríla 1814 v čase, keď bol Napoleon I. svojimi maršalmi nútený, aby abdikoval z postu cisára.

V čase Napoleonovej abdikácie Fouché ako senátor radil senátu, aby bol Napoleon Bonaparte deportovaný na ostrov Elba, ale zároveň radil novému panovníkovi Ľudovítovi XVIII., aby sa pokúsil prijať také zákony a vládne nariadenia, ktoré by zmiernili prívržencov bývalého režimu so (staro)novými monarchistami, podporujúcimi Bourbonovcov. Keď Fouché videl, že panovník nehodlá zmieriť bonapartistov s konzervatívnymi monarchistami, zvažoval aj možnosť nového štátneho prevratu, ale ním oslovený markíz de Lafayette a generál Louis Nicolas Davout nemali záujem podporiť ho.

Po úteku Napoleona Bonaparta z Elby Ľudovít XVIII. v panike ponúkol 19. marca 1815 Fouchému miesto ministra polície, ale ten ho odmietol prijať s argumentom, že je už príliš neskoro podniknúť proti Napoleonovi účinné kroky, ktoré by mu zabránili v návrate do Paríža. S podporou vojska vtiahol dňa 20. marca 1815 Napoleon Bonaparte do Paríža a v ten istý deň opäť menoval Fouchého za ministra polície.

Životné osudy po roku 1815

Keď sa Napoleon po úteku z ostrova Elba v marci 1815 vrátil do Paríža, vymenoval opäť vojvodu Otrantského za ministra polície. Fouché veril, že získa miesto ministra zahraničných vecí a vystrieda tak Talleyranda, ale toto kreslo dostal Napoleonov obľúbenec Arman-Augustin-Louis markíz de Caulaincourt. Keďže Fouché neodmietal žiadnu funkciu, ktorá mu bola ponúknutá, prijal opäť kreslo ministra polície. Za Napoleonovým chrbtom sa opäť začal venovať intrigám a znova sa medzi nimi začal neviditeľný boj. Napoleon vedel, že Fouché hrá tak ako vždy na viaceré strany, ale nenachádzal prostriedok ako by sa ho zbavil. Po Napoleonovej porážke v bitke pri Waterloo sa Fouché postaral, aby Napoleona zdiskreditoval v očiach verejnosti. Využil na to markíza de La Fayette, ktorý Napoleona verejne kritizoval. Fouché napokon presvedčil poslancov snemovne, aby cisára požiadali o abdikáciu. Lafayette navrhoval, že ak by Napoleon abdikáciu odmietal podať, mali by ho zosadiť ho aj proti jeho vôli. Napoleon sa napokon tlaku snemovne podrobil a abdikoval. 22. júna 1815 prišiel vojvoda Otrantský na zasadanie snemovne s cisárovou abdikáciou a s návrhom na vytvorenie dočasnej vlády. Fouchému sa cez jeho ľstivé úskoky podarilo dosiahnuť, aby sa stal jej predsedom namiesto Lazara Carnota.

Potom začal robiť kroky, ktoré by ho zmierili s novým panovníkom, ktorým sa stal opäť Ľudovít XVIII. Prepustil z väzenia istého baróna de Vitrollesa, zarytého prívrženca monarchie, ktorý sprostredkoval medzi Fouchém a kráľom Ľudovítom XVIII. dohodu v Neuilly, na základe ktorej predal Fouché kráľovi trón a ten ho za odmenu vymenoval svojím ministrom, aj keď Fouché patril k tým, ktorí hlasovali za popravu jeho brata. Príklon na stranu obnovenej monarchie zhrnul francúzsky historik F. Furet takto: [po príchode Ľudovíta XVIII. do Saint-Denis] „Tri dni nato prijal Fouchého, ktorého mu predstavil Talleyrand, čo Chateaubriand zhrnul slovami ‚neresť opierajúca sa o rameno zločinu‘. A ďalej celý výjav komentoval takto ‚Kľačiaci oddaný kráľovrah vložil svoje ruky, pod ktorými padla hlava Ľudovíta XVI., do rúk brata kráľa-mučeníka a túto prísahu potvrdil odpadlý biskup.‘“ Po týchto udalostiach musel vojvoda Otrantský pod nátlakom kráľa zostaviť zoznam tých, ktorí počas stodňového cisárstva boli na strane Napoleona Bonaparta.

1. augusta 1815 sa Fouché oženil s kontesou de Castellane. Ako svedok sa na sobášnu listinu podpísal aj samotný kráľ. Odpor vysokej aristokracie, ako aj odpor kráľa voči nemu však stále narastal. Fouchému sa však ešte nejaký čas vďaka stretnutiam s ruským cárom Alexandrom I., anglickým vyslancom a generálom Wellingtonom darilo zostať v politickom dianí. Napokon odchod Fouchého od dvora dosiahla princezná Mária Terézia d’Angoulême, dcéra Márie Antoinetty a Ľudovíta XVI., ktorá nemohla Fouchého ani vystáť. Príslušníci dynastie si na Ľudovítovi XVIII. vymohli, aby bol Fouché zbavený ministerského postu a tak bolo vojvodovi Otrantskému pridelené celkom podradné miesto – kráľ ho vymenoval za vyslanca v Sasku. Aj tohto postu bol v roku 1816 zbavený, a keďže bol už verejne panovníckym dvorom označený za kráľovraha, napokon ho francúzsky parlament zbavil amnestie, označil za nepriateľa štátu a z Francúzska definitívne vypovedal. Uchýlil sa do Prahy, ale ani tu nezostal dlho, pretože jeho mladá žena ho tu pravdepodobne podvádzala s istým Thibaudeauom, synom iného francúzskeho emigranta. Napokon sa Fouché s rodinou uchýlil do mesta Linz v Hornom Rakúsku. Tu si prenajal nádherný dom a žil v ňom so svojou manželkou a dcérou. Rakúski úradníci mali zakázané sa s ním stýkať, a tak žil v úplnej politickej izolácii. V roku 1819 sa rakúsky kancelár Metternich dozvedel, že Fouché má vážne zdravotné problémy, preto mu dovolil presťahovať sa do slnečnejšej oblasti, do Terstu.

Fouché sa na staré kolená stal náboženským horlivcom, chodil na sväté omše. Pár dní pred smrťou sa vyspovedal a spolu so svojím synom spálili všetky listiny, ktoré ešte mal vo svojich rukách a ktoré by mohli mnohých vtedajších politikov kompromitovať.

Zomrel 26. decembra 1820 v Terste, pochovaný bol v terstskej katedrále.

Literatúra

• HOTMAR, Josef: Dobrodružství Velké revoluce 1789 - 1799. Praha : Panorama, 1989, s. 213 - 222 [podkapitola nazvaná "Šedá eminence"].
• ZWEIG, Stefan: Joseph Fouché : Portrét politika. Bratislava : S AKTUELL, 1994. 263 s. ISBN 80-85597-31-4
• TULARD, Jean: Fouché. Praha : Themis, 1999. 326 s. ISBN 80-85821-76-1

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Joseph Fouché