5. symfónia (Sibelius)
Symfónia č. 5 Es-dur, Op 82 je dielo fínskeho skladateľa Jeana Sibeliusa.
Symfónia č. 5 Es-dur, Op. 82 | |
| Druh skladby | symfónia |
|---|---|
| Vznik | 1915-1919 |
| Približná dĺžka | 32 min. |
| Časti skladby | |
| |
| Inštrumentácia | |
| 2 Fl., 2 Ob., 2 Cl., 2 Fag., - 4 Cor., 2 Tr., 3 Tromb. - Timp. - Archi. | |
Základnou inšpiráciou pri komponovaní boli pre Sibeliusa silné zážitky z milovanej prírody. V októbri 1914 si do denníka zapísal: "Mám nádhernú tému na adagio symfónie - zem, červy a mizéria, fortissimo a sordína, veľa sordín! A božské tóny!!! Jasám a chvejem sa od vzrušenia, kým duša spieva. Zabije kritika - moja sebakritika - túto nádhernú inšpiráciu?" Čoskoro začal pracovať na svojej piatej symfónii. Do konca roka bola vytvoril štvorvetú symfóniu, ktorú aj sám odpremiéroval v decembri 1915 pri príležitosti jeho 50. narodenín, ktoré sa vo Fínsku oslavovali takmer ako štátny sviatok. Sibelius však nebol s dielom úplne spokojný. Do roku 1919 ju ešte dvakrát prepracoval. Konečná verzia mala premiéru v roku 1921 v Helsinkách. Na rozdiel od pôvodnej verzie má len tri vety, pričom materiál z vynechaného Scherza je použitý v prvej vete.
Hoci prírodné inšpirácie by mohli zvádzať k označeniu symfónie ako pastorálnej, nie je to celkom tak. Sibelius sa tu neuspokojuje s opismi dojmov z prírody. V súlade so skladateľovými zápismi je v tomto hlbokom diele chápaná príroda skôr ako hlavná hybná sila života a sveta. Z toho pramení i typický sibeliovský pátos, slávnostná atmosféra symfónie a charakteristická chladná inštrumentácia. Obsadenie orchestra je nezvyčajne skromné. Z formálneho hľadiska sa tu naplno prejavuje typický Sibeliusov symfonický štýl - nedá sa hovoriť o typických témach, skôr o tematických fragmentoch, ktoré skladateľ zabudoval do logickej štruktúry pripomínajúcej potôčiky, ktoré sa postupne zlievajú do mohutnej rieky.
Prvá veta začína v tempe Tempo molto moderato. Po krátkom slávnostnom volaní lesného rohu nasleduje prvá tematická skupina, zverená hlavne dreveným dychovým nástrojom. Až po nich prvýkrát výrazne nastupujú sláčiky s vedľajšou témou. Nasleduje rozvedenie tématického materiálu, ktoré končí mohutným vyvrcholením so silnými nárazmi plechových dychových nástrojov. Potom dochádza k zmene tempa na Allegro moderato, 12/8 takt sa mení na 3/4, v ktorom zanie vitálna téma drevených dychových nástrojov, ktorá osvieži celú vetu. V nasledujúcej časti vety sú využité motívy, ktoré pochádzajú zo Scherza pôvodnej verzie symfónie. V poslednej časti vety sa tempo zrýchli až na Presto. V ňom je napísaná úchvatná kóda završujúca vetu. Druhá veta Andante mosso prináša pokojnú a láskavú hudobnú myšlienku, ktorá je postupne podriadená niekoľkým variáciám. V záverečnom úseku vety sa nakrátko objavuje melancholicka nálada, veta sa však končí pokojne. Posledná veta sa začína akoby náhlym prebudením so vzrušením tremolom sláčikov, ktoré prinášajú prvú tému. Druhú, hrdinskú tému ohlasuje dvojica lesných rohov terciami polových nôt. V rozvedení sa vystrieda niekoľko tónina a hrdinska téma postupne kulminuje až do fascinujúceho záveru, ktorý so svojou monumentalitou v symfonickom žánri takmer nemá konkurenciu. Skladba je zakončená šiestimi oddelenými údermi orchestra, ktoré sa akoby ozývajú vo vesmíre.
Piata Sibeliusova symfónia patrí spolu s jeho druhou symfóniou medzi jeho najobľúbenejšie diela. Zároveň ide o jedno z najcennejších symfonických diel prvej tretiny 20. storočia.
