Otvoriť hlavné menu
Disambig.svg O absolútne v gramatike pozri absolútno (gramatika).

Absolútno alebo absolútum je vo filozofii večný, nadpriestorový a nadčasový prazáklad vecí, povznesený nad mnohosť vecí, nad protiklad subjektu a objektu, ja a nie-ja, ducha a telo, často identifikovaný s bohom.[1]

Absolútno je najvyššie súcno, ktoré je základom, poslednou príčinou (prapríčinou) všetkého, čo je. Absolútno je bytie nezávislé od žiadneho iného bytia, je nepodmienené, autonómne, dokonalé, existujúce samé pre seba a osebe.[1]

Absolútno (stredný platonizmus)Upraviť

Absolútno je počiatok i koniec všetkého, najvyššia vôľa, otec i stvoriteľ všetkého súcna, dokonalosť sama, zákonodarca a zároveň tvorca predurčenia; konečný cieľ ľudskej existencie, ktorá je zasa konečným cieľom sveta vštekých vecí. Prostredníctvom človeka sa veci majú spojiť s bohom.[2]

Absolútno (scholastika)Upraviť

Absolútno je Boh ako bytosť, ktoré nezávisí od nijakej inej; stojí v protiklade ku každej relatívnej existencii a najmä voči poznaniu, ktoré o ňom môžeme nadobudnúť.[3]

Absolútno podľa SpinozuUpraviť

Absolútno je Boh, z ktorého treba odvodzovať všetko.[4]

Absolútno podľa HegelaUpraviť

Základným pojmom Hegelovho objektívneho idealizmu je absolútno. Hegel ho chápal v duchu tradícií idealistickej metafyziky, ktorá zahrnovala tiež filozofickú náuku o najvyššom súcne, ktoré je základom, poslednou príčinou, teda i konečným zmyslom všetkého, čo je, pochopil ho ako „boha tak ako je v svojej večnej bytnosti pred stvorením prírody a konečného ducha“.[5]

Hegelov boh je... veľmi vzdialený voči všetkým antropomorfným náboženským predstavám. Pojem absolútna ako fundamentu všetkého jestvujúceho, prírody i ľudskej spoločnosti a dejín, je vyslovene filozofický pojem. Pre Hegela, ktorý vyrastal v myšlienkovom svete kantovského a pokantovského transcendentálneho idealizmu, ktorého koncepcie tvorilo spojil s významnými motívmi staršej idealistickej tradície do novej vyššej syntézy, nemohlo byť absolútno ničím iným než nekonečným rozumom (unendliche Vernunft), nekonečným 'čistým', t. j. rýdzo apriórnym poznaním bez prímesy všetkého empirického, zmyslového, čistým vedením absolútna, ktoré je – pod. ako Aristotelovo božské 'myslenie myslenia' – ponorené do seba. Preto mohol Hegel nazvať absolútno 'pravdou tak ako je bez zahalenia osebe a pre seba'.[5]

Absolútno podľa KantaUpraviť

Absolútno je nemožno vôbec dosiahnuť; je nepoznateľné.[6]

Absolútno podľa SchopenhaueraUpraviť

Arthur Schopenhauer chápe absolútno ako synonymum vôle.[4]

ReferencieUpraviť

  1. a b Absolútno [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
  2. Absolútno (platonizmus stredný) [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
  3. Absolútno (scholastika) [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
  4. a b Encyklopedický ústav SAV. Encyclopaedia Beliana (A-Belk). I. vyd. Banská Bystrica : Veda, vydavateľstvo SAV a Stredoslovenské vydavateľstvo, a. s., 1999. 1. z 12 zv. (696 s.) ISBN 80-224-0554-X. číslo publikácie 3259. Kapitola A, s. 31.
  5. a b Absolútno (hegel, g. w. f.) [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.
  6. Absolútno (kant, i.) [online]. FILIT, [cit. 2012-02-26]. Dostupné online.

Pozri ajUpraviť