Anastasios I. (Byzantská ríša)

Anastasios I. (varianty mena pozri v článku Anastáz I.;* okolo 430, Dyrhachium – † 9./10. júl 518 v Konštantínopoli) bol byzantským cisárom v rokoch 491 – 518.

Hoci Anastasios nemal na cisárskom dvore nijaké dôležité postavenie, bol 11. apríla 491 v Konštantínopole vyhlásený za cisára. Pritom vraj mal ľud volať na Ariadnu, vdovu po cisárovi Zenónovi: „Daj ríši ortodoxného cisára! Daj ríši rímskeho cisára!“ Ariadna pozdvihla na trón Anastasia a krátko na to si ho vzala, čím bola formálne zaistená kontinuita dynastie. Anastasios bol očividne vzdelaný muž, ktorý ovládal dva najdôležitejšie jazyky ríše, latinčinu a gréčtinu.

Zahraničná politika upraviť

Počas Anastasiovej vlády pretrvávali konflikty s Ostrogótmi, lebo cisár si naďalej uplatňoval nárok na stratené západné územie. Anastasios síce vymenoval ostrogótskeho kráľa Teodoricha Veľkého, ktorý v roku 493 vládol Itálii, za konzula pre západ (konzuli vymenovaní v Ravenne a v Konštantínopoli boli vzájomne uznávaní, čo môže byť hodnotené ako symbol trvania ríšskej jednoty), no to nebránilo Teodorichovi v tom, aby si od roku 504 nárokoval na rímske územie (konkrétne na mesto Sirmium, ktoré patrilo Byzantskej ríši od roku 437). V rokoch 505 – 510 došlo k vojenským stretom, pričom Theodorich otvorene podporoval Anastasiovho súpera, uzurpátora Vitaliana. Ten bol pôvodne veliteľom vojska v Trácii, ale v roku 511 sa vzbúril proti cisárovi – čo malo tiež súvislosť s Anastasiovou náboženskou politikou. V roku 510 Teodorich a cisár nakoniec uzavreli mier.

Vo všeobecnosti sa ale dá povedať, že západné germánske kráľovstvá v zásade rešpektovali nadradenosť cisára, ale ich králi vládli celkom suverénne. Tak sa napríklad Chlodovik I. z dynastie Merovejovcov snažil, aby cisár uznal jeho postavenie. V roku 508 mu bola prepožičaná hodnosť čestného konzula a tiež mu bol z Konštantínopole poslaný diadém.

Na Balkáne podnikali Bulhari lúpežné výpravy do Trácie, preto Anastasios nechal vybudovať západne od Konštantínopole opevnenie, nazývané dlhý múr.

Anastasios musel viesť vojnu tiež s perzskými Sásánovcami. Po dlhom období mieru (od roku 441) vzrástlo medzi obidvoma ríšami napätie, čo v roku 502 viedlo ku konfliktu s kráľom Kavádom I. Po začiatočných úspechoch Peržanov sa rímskej armáde sa podarilo situáciu stabilizovať. V roku 503 Anastasios vyslal na východnú hranicu vojsko, ktoré bolo na vtedajšie pomery veľmi veľké (malo 40 až 50 tisíc mužov). Niekedy na prelome rokov 506/507 mohla byť uzavretá mierová zmluva na sedem rokov. Napätie vo vzájomných vzťahoch však naďalej pretrvávalo (ako mali ukázať vojny za Justinia I. a najmä za Justiniána I.), lebo Anastasios zmluvu porušil a nechal v Dare priamo pri perzských hraniciach postaviť mohutnú pevnosť, vďaka ktorej sa Peržania cítili ohrození a opakovane vyžadovali jej zbúranie. Napriek tomu ostala rímska východná hranica od roku 506 zhruba dvadsať nasledujúcich rokov pokojná.

Vnútorná a náboženská politika upraviť

Anastasios sa aj napriek pokročilému veku ukázal ako jeden z najviac energických cisárov. Odstránil svojich eventuálnych súperov (najmä zlomil moc Isaurov, ktorí sa za jeho predchodcov domohli nebezpečne veľkého vplyvu) a zkonsolidoval štátne financie: bol zriadený úrad comes patrimonium (štátny minister financií), bol zefektívnený výber daní, tiež bola reformována medená mena (zlatá mena zostala stabilná). Hospodárstvo zažilo za Anastasia rozkvet vďaka odstránení ťaživej obchodnej dane (chrysargon). Anastasios mal vraj svojmu nástupcovi Justiniovi zanechať ohromné bohatstvo, čím jeho vláda pripravovala priestor pre posledný vzostup neskoroantickej Rímskej ríše.

Aj počas jeho vlády však došlo k niektorým ťažkým vnútropolitickým krízam, ktoré sa však podarilo prekonať. Anastasios pravdepodobne prejavoval určité sympatie k monofyzitizmu, a aj keď nikdy otvorene nevystúpil proti chalcedónskemu vyznaniu, došlo k veľkému napätiu, keď v roku 511 dal zosadiť konštantínopolského patriarchu Makedonia. Za jeho nástupcou Anastasios vymenoval monofyzitského patriarchu z Antiochie. Hneď nato vypuklo povstanie vyššie spomenutého Vitaliana. V samotnom Konštantínopole bol ustavený proticisár, ktorý bol však rýchlo odstránený.

Vitalian niekoľkokrát ohrozoval hlavné mesto, kým nebol v roku 515 konečne porazený, pričom sa utopil na úteku.

Náboženská politika cisára Anastasia, ktorý bol ochotný uzavrieť kompromis s monofyzitmi, viedla k prehĺbeniu tzv. akakiánskej schizmy (484 – 519), ktorá bolo ukončené až za Justinia I.

Smrť a následníctvo upraviť

Anastasios zomrel 10. júla 518, údajne počas strašnej nočnej búrky. Viedol úspešnú finančnú politiku, v zahraničnej politike ale musel vydržať niekoľko porážok (najmä na Balkáne). Napriek tomu sa zdá byť veľmi schopným cisárom. Najväčší problém predstavovalo následníctvo, lebo nezanechal žiadneho legitímneho syna (cisárska hodnosť vtedy aj tak ešte nebola dedičná). Jeho traja synovci sa nedokázali presadiť (jeden z nich bol vyhlásený za proticisára počas vlády Justiniána I. o štrnásť rokov neskôr), takže povýšenie do cisárskej hodnosti nakoniec dosiahol veliteľ cisárskej gardy, Justinius I. Asi aj s pomocou svojho synovca, neskoršieho cisára Justiniána I.

Referencie upraviť

ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.

Iné projekty upraviť

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Anastasios I. (Byzantská ríša)

Vladárske tituly
Anastasios I. Trácka dynastia
Predchodca Zenón	cisár 491 – 518	Nástupca Justinius I.