Bitka pri Zemune

Dátum	8. júl 1167
Miesto	Zemun, Srbsko
Výsledok	Byzantské víťazstvo

Bitka pri Zemune
	Súčasť uhorsko – byzantskej vojny 1165 – 1167
	; Miniatúra zobrazujúca byzantského cisára Manuela I. Komnéna (časť dvojportrétu s jeho manželkou Máriou Antiochijskou), 12. storočie, Vatikánska apoštolská knižnica, Vatikán
Dátum	8. júl 1167
Miesto	Zemun, Srbsko
Výsledok	Byzantské víťazstvo
Protivníci
Uhorsko	Byzantská ríša
Velitelia
	Andronikos Kontostefanos
Sila
15 000	15 000
Straty
neznáme	800 zajatých; tisícky mŕtvych
	Historický portál

Bitka pri Zemune alebo bitka pri Sirmiu (maď. Zimonyi csata) bolo stretnutie 8. júla 1167 medzi Byzantskou ríšou a Uhorským kráľovstvom. Byzantínci dosiahli rozhodujúce víťazstvo a prinútili Uhrov žiadať o mier za byzantských podmienok. Bitka upevnila byzantskú kontrolu nad západným Balkánom.^[1]^:291

Predohra

Od polovice 11. storočia Uhorské kráľovstvo rozširovalo svoje územie a vplyv smerom na juh s cieľom anektovať regióny Dalmácia a Chorvátsko.^[2]^:10 Toto úsilie a uhorské spojenectvo so srbskými kniežatstvami boli príčinou napätia s Byzantskou ríšou, ktorá považovala uhorskú expanziu za potenciálnu hrozbu byzantskej nadvlády na Balkáne. Byzantínci a Uhri sa navzájom napádali územie a Byzantínci pravidelne pomáhali uchádzačom o uhorský trón (napr. Borisovi Kolomanovičovi). Trenice a vypuknutie otvorených vojen medzi Byzantíncami a Uhrami dosiahli vrchol v 50. a 60. rokoch 12. storočia.

Miniatúra zobrazujúca korunováciu kráľa Štefana III. roku 1162, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť

Byzantský cisár Manuel I. Komnénos sa pokúsil dosiahnuť diplomatické a dynastické vyrovnanie s Uhorským kráľovstvom. V roku 1163, na základe podmienok existujúcej mierovej zmluvy, bol mladší brat kráľa Štefana III. Belo poslaný do Konštantínopolu, aby ho vychovával pod osobnou kuratelou samotného cisára.^[1]^:289 Ako Manuelov príbuzný (Manuelova matka bola uhorská princezná) a snúbenec jeho dcéry, sa Belo stal despotom (pre neho novovytvorený titul) a v roku 1165 bol vymenovaný za následníka trónu menom Alexios.^[2]^{:86 – 88}^[1]^:289 Keďže bol aj následníkom uhorského trónu, spojenie medzi oboma štátmi bolo jasnou možnosťou. Ale v roku 1167 kráľ Štefan odmietol dať Manuelovi kontrolu nad bývalými byzantskými územiami pridelenými Belovi-Alexiovi ako jeho apanáž; to priamo viedlo k vojne, ktorá skončila bitkou pri Zemune.^[2]^{:89 – 90}^[1]^:289

Miniatúra zobrazujúca kráľa Bela III., Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť

V roku 1167 zlý zdravotný stav znemožnil Manuelovi vstúpiť do poľa osobne, a preto poveril velením svojho poľného vojska svojho synovca Andronika Kontostefana (titulovaného ako megas doux) s rozkazom vybojovať bitku s uhorskými vojskami.

Bitka

Začiatkom leta 1167 sa byzantskej armáde pod vedením Andronika Kontostefana podarilo primäť veľkú uhorskú armádu k bitke pri Zemune. Najpodrobnejší dochovaný popis bitky napísal byzantský historik Ióannes Kinnamos.

Byzantskú armádu tvorili z jednej tretiny zahraničné a z dvoch tretín domáce jednotky. Podľa Ióanna Kinnama sa do bitky zapojili Turci, Kumánci, varjažská garda, talianski žoldnieri z Lombardie, srbská pechota a kavaléria, nemeckí žoldnieri a dokonca aj niektorí západní žoldnierski rytieri. Boli usporiadané do troch divízií, ako bolo zvyčajnou praxou, v určitej vzdialenosti od rieky Sávy, ktorú mali za chrbtom. Hlavnú bojovú líniu chránila clona konských lukostrelcov – Turkov a Kumánov – a niekoľkých západných žoldnierskych rytierov, ktorí tvorili predvoj armády. Centrálnej formácii, ktorá predstavovalo zadný voj na pochode, velil sám Kontostefanos a pozostávalo z jednotiek cisárskych stráží vrátane varjagov a hetaireiai, jednotiek talianskych žoldnierov z Lombardska (pravdepodobne kopijníkov) a spojeneckej jednotky 500 srbských obrnených pešiakov. Nezvyčajne mal Kontostefanos pod velením aj cisárových spoločníkov (oikeoi alebo domáce vojská).

Ľavé krídlo, ktoré bolo druhou divíziou na pochode, sa skladalo z pravidelných byzantských a spojeneckých jednotiek zoradených do štyroch taxiarchií alebo „brigád“ pod vedením Demetria a Geórgia Branasa, Tatikia Aspietesa a Kogha Vasila. Vpravo – tretie pri pochode – boli umiestnené elitné byzantské jednotky a nemeckí žoldnieri spolu s niekoľkými tureckými jednotkami. Tejto divízii velil chartoularios Andronikos Lampardas a pravdepodobne Ióannes (Ján) Kontostefanos, brat veliteľa Andronika. V blízkosti každej krídelnej divízie boli podľa štandardnej byzantskej praxe umiestnené jednotky na krytie byzantských bokov alebo na obídenie nepriateľa a útok na jeho tylo, ak by sa naskytla príležitosť (prokoursatores na pravom boku a defensores na ľavom – z predchádzajúcich vojenských pojednaní). Za centrom v zálohe boli zostavené tri taxiarchie pechoty a lukostrelcov s množstvom ťažko obrnených Turkov (pravdepodobne aj pešiakov).

Uhorský veliteľ Dionýz, báčsky gróf (v byzantských prameňoch nazývaný Dionysios), roztiahol svoju armádu, v ktorej boli aj nemeckí spojenci^[2]^:100, do troch divízií v jednej širokej bojovej línii. Byzantské pramene síce uvádzajú, že miešal pechotu a jazdu bez rozdielu, ale s najväčšou pravdepodobnosťou to odzrkadľuje zostavu s pechotou postavenou v strede za jazdou, na ktorý sa Uhri jednoznačne spoliehali v účinnosti svojho útoku.^[3]^{:202 – 203} Choniates opisuje uhorskú armádu ako zloženú z rytierov, lukostrelcov a ľahkej pechoty. Vtedajším uhorským armádam často chýbala pechota a byzantské zdroje pravdepodobne označovali sluhov a iných stúpencov tábora ako pešiakov. Uhorskí jazdci sú popisovaní ako ťažko obrnení na obrnených koňoch.

Bitka sa začala tým, že byzantskí lukostrelci na koňoch postupovali vpred, aby sa stretli s nepriateľskými líniami a zaútočili na ne, a tým ich podnietili k útoku, pred ktorým mali ustúpiť. To sa podarilo a celá uhorská línia vyrazila vpred. Byzantské ľavé krídlo, s výnimkou brigád vedených Koghom Vasilom a Tatikiosom, bolo okamžite zatlačené späť a zlomilo sa, možno predstieraným útekom, smerom k rieke, kde sa rýchlo sformovalo. V strede a na byzantskom pravom krídle bol uhorský útok zadržaný. Byzantské pravé krídlo potom zaútočilo a zároveň sa do konfliktu opäť zapojili aj preskupené byzantské jednotky ľavého krídla, ktoré zaútočili na Uhrov, ktorí boli zovretí dvoma taxiarchami, ktoré sa nestiahli. Andronikos Lampardas potom viedol útok na jednotky okolo uhorského veliteľa a zastavil ich; nasledovala smrteľná bitka, kedy byzantská ťažká kavaléria použila svoje železné palcáty. Bitka dospela k rozhodujúcemu bodu. Kontostefanos, ktorý si uvedomoval vyvrcholenie bitky, teraz nasadil svoje zostávajúce zálohy. Zaútočil v strede a nariadil postup pechoty vpred po celom fronte, čím zahnal uhorské sily späť. Tie sa potom začali v neporiadku rozpadať a celá uhorská armáda sa dala na útek.^[4]^:139

Byzantínci zajali hlavnú uhorskú štandardu, ktorá bola namontovaná na voze ťahanom ôsmimi volmi.^[1]^:291 Zajali aj vojnového koňa grófa Dionýza, hoci uhorskému veliteľovi sa podarilo ujsť. Mnohí z utekajúcich Uhrov boli zabití alebo zajatí byzantskou flotilou operujúcou na rieke, ktorú museli prekročiť, aby sa dostali do bezpečia. Zajatých bolo päť vyšších uhorských veliteľov s titulom župana a ďalších 800 vojakov. Z mŕtvych bolo odobraných viac ako dvetisíc brnení a nespočetné množstvo prílb, štítov a mečov.^[3]^:205 Nasledujúci deň byzantská armáda vyplienila opustené táborisko svojho nepriateľa.

Dohra

Mapa Stredomoria ukazujúca byzantskú vládu nad západným Balkánom, 70. roky 12. storočia

Uhri žiadali o mier za byzantských podmienok a uznali kontrolu Byzantskej ríše nad Bosnou, Dalmáciou, Chorvátskom južne od rieky Krka, ako aj Fruška Gorou. Súhlasili tiež poskytnúť rukojemníkov, platiť Byzancii tribút a zásobovať vojská, keď o to požiadajú. Bitka pri Zemune ukončila Manuelovu kampaň na zabezpečenie byzantskej severnej hranice.

Keď sa Manuelovi narodil vlastný syn, Bela zbavili titulu despota a postavenia následníka byzantského cisárskeho trónu.^[1]^:300 V roku 1172 zomrel Štefan III. a Belo sa s pomocou cisára Manuela zmocnil uhorského trónu. Belo musel prisahať, že Manuelovi nikdy neublíži^[1]^:301 a zostal verný byzantskému impériu až do Manuelovej smrti. Potom však prísahu porušil a dobyl alebo anektoval územia, ktoré predtým držali Byzantínci.^[1]^:303

Referencie

↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. Bratislava : SLOVART, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 706.
↑ ^a ^b ^c ^d MAKK, Ferenc. The Árpáds and the Comneni: Political Relations between Hungary and Byzantium in the 12th century (Translated by György Novák). Budapest : Akadémiai Kiadó, 1989. ISBN 963-05-5268-X.
↑ ^a ^b KINNAMOS, John; BRAND, Charles M. (trans.). Deeds of John and Manuel Comnenus. New York : Columbia University Press, 1976. ISBN 0-231-04080-6.
↑ HALDON, John. The Byzantine Wars: Battles and Campaigns of the Byzantine Era. Stroud, Gloucestershire : Tempus, 2001. Dostupné online. ISBN 0-7524-1795-9. ^{[nefunkčný odkaz]}

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Battle of Sirmium na anglickej Wikipédii.

[Zaborsky-1] ↑ ^a ^b ^c ^d ^e ^f ^g ^h ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. Bratislava : SLOVART, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 706.

[Makk-2] MAKK, Ferenc. The Árpáds and the Comneni: Political Relations between Hungary and Byzantium in the 12th century (Translated by György Novák). Budapest : Akadémiai Kiadó, 1989. ISBN 963-05-5268-X.

[Kinnamos-3] KINNAMOS, John; BRAND, Charles M. (trans.). Deeds of John and Manuel Comnenus. New York : Columbia University Press, 1976. ISBN 0-231-04080-6.

[Haldon-4] HALDON, John. The Byzantine Wars: Battles and Campaigns of the Byzantine Era. Stroud, Gloucestershire : Tempus, 2001. Dostupné online. ISBN 0-7524-1795-9. ^{[nefunkčný odkaz]}

[1]

[2]

[3]

[4]