Blanka (opera)

Blanka je fantasticko-romantická opera českého skladateľa Karla Šebora z roku 1869 na pôvodné nemecké libreto nemeckého spisovateľa Eduarda Rüffera. Premiéru mala v pražskom Dočasnom divadle dňa 8. marca 1870.

Blanka Blanka
Karel Šebor. Kresba B. Kriehubera
Vznik
Hudba	Karel Šebor
Libreto	Eduard Rüffer
Obdobie vzniku	1869 – 1870
Premiéra
8. marca 1870, Prozatímní divadlo v Prahe
Informácie o predstavení
Jazyk	čeština (pôvodne nemčina)
Pozri tiež Zoznam opier

Vznik a história diela

Skladateľ Karel Šebor napísal svoju štvrtú operu s názvom Blanka onedlho po veľmi úspešnom uvedení Nevesty husitskej. Libreto pre neho napísal takisto ako u predchádzajúcej opere nemecký dramatik a spisovateľ Eduard Rüffer v nemčine a Šebor napísal operu na tento originál. Až neskôr urobil metricky zodpovedajúcu českú verziu libreta (vydaná 1870) nemenovaným českým prekladateľom a tá slúžila aj pri divadelnom prevedení. Aj keď má opera vágny historický nádych, Šebor po prvýkrát opustil pôdu konkrétnych udalostí z českých dejín a siahol k námetu rozprávkovo romantickému, ktorého titulnou hrdinkou je často zobrazovaná postava nadprirodzenej bytosti (víly) túžiaca po ľudskej duši, aká je v českej opere najlepšie známa Dvořáková Rusalka. Libreto obsahuje efektné scény, chýba mu však dramatická jednota a motivácia ako aj hlbšia charakterizácia postáv. Navyše autor deklamáciu pôvodne koncipovanou v nemčine neprispôsobil českému prekladu, ostatne veľmi slabému.

Zjavný je posun jeho štýlu od románskej číselnej opery k prekomponovanému, na príznačných motívoch založenému deklamačnému opernému typu a tým opera do značnej miery stratila svoj účinok. Skladateľ venoval svoju operu J. C. V. princovi Petrovi Georgijevičovi Oldenburskému (1812 – 1881), ruskému učencovi, filantropovi a skladateľovi. Prvotný divácky ohlas opery bol rovnako ako u predchádzajúcich Šeborových opier veľmi pozitívny: premiéra "našla u nadmieru početného publika priateľské prijatie. Skladateľ bol na konci každého aktu vyznamenaný búrlivými ováciami. " Kritika však prijala novú operu prísne.Hudobný kritik Josef Bartoš napísal: "pred kritikou a súdnym obecenstvom prepadla úplne", "bolo to fiasko celého Šeborovho doterajšieho sveta"), vyčítala Šeborovi stále väčšiu rutinu a šablónovitosť. Kritik (mladočeských) Národných listov si vysvetloval divácky úspech tým, že „je účtom obyčajnej zaslepenej nesúdnosti obecenstva“, zatiaľčo „v celej partitúre je málo potešiteľných stránok, takých, kde by sme mohli konštatovať skutočný pokrok k lepšiemu, nanešťastie žiadny, áno naproti skorším plodom dramatickým toho istého skladateľa zostáva Blanka ďaleko pozadu ", a vyzýval autora," aby sa vzmužil k plnému sebazapreniu (…) a cesty s Blankou nastúpenej úplne sa zriekol“. Prísny súd preniesol aj Otakar Hostinský: „krásnych pôvodných myšlienok je tu úžasne málo, zdá sa skoro, že príliš rýchlym komponovaním svojich štyroch opier Šebor svoju fantáziu zatiaľ až na dno vyčerpal“. Aj priaznivejšie naklonená kritika, napr. (Národní strana staročeská) Politik, videla v Blanke dielo prechodové, ktoré „nevykazuje žiadny národný ráz“, a videla v ňom rad až príliš podobných zjavných vzorov v hudbe aj v librete, od Richarda Wagnera (predohra pripomínala rozprávanie o gráli z Lohengrina alebo zbor pútnikov z Tannhäusera) po kópie scény hranice z Halévyho Židovky a väzenské scény z Gounodovho Fausta.

Ohľadom Blanky sa Šebor dostal do nie celkom jasného sporu s vedením Dočasného divadla a po štyroch predstaveniach nielen svoju operu stiahol, ale i rezignoval na miesto tretieho kapelníka a zbormajstra divadla a opustil Čechy. Blanka, naostatok divácky i kriticky najmenej úspešná z piatich Šeborových opier, už nebola nikdy v divadle prevedená.

Osoby a prvé obsadenie

osoba	hlasový rozsah	premiéra (8.3.1870)
Dalimil, kláštorný opát	bas	Josef Paleček
Vlastenský, vladyka	tenor	Julius Souček
Vuk, vladyka	bas	Karel Čech
Blanka	soprán	Věkoslava Ress-Blažková
Lada, jej matka	alt	Betty Fibichová
Dedinské dievča	soprán	Josefina Nedělová
Víly, vladykovia, mnísi, panie, ľud oboch pohlaví, zbrojnoši, pochopovia
Dirigent: Karel Šebor, režisér: Josef Jiří Kolár, choreografia: Marie Hentzová

Dej opery

1. dejstvo

(Klenutá sála v kláštore lechnickom) Vladyka Vuk pred opátom Dalimilom obviňuje vladyku Vlastenského z toho, že odmieta vydať les patriaci od pradávna ku kláštornému majetku. Vlastenský však tvrdí, že sporný les bol od nepamäti majetkom jeho predkov. Ani hrozby cirkevnej kliatby, prehlásenia ho za kacíra a hrozby smrti, ktorými sa svorne vyhrážajú Vuk aj Dalimil, Vlastenským nepohnú. Zajtra medzi obomi stranami začne boj (scéna a tercet Pred vami Vlastenského žalujem… Ja sa nevzdám nikdy svojich práv). Dalimil si osamote premieta to, že jeho oddanosť kláštornému životu vyprchala, jednotvárnosť rehoľného života sa mu protiví a cíti v sebe vrelú vášeň nezlučujúcu sa s mníšskou kutňou (árie O túžby moje, o sveta lesk).

Zaspáva a sníva sa mu o lesnej ríši víl. V nej krásna Blanka prosí svoju matku, kráľovnú víl Ladu, aby jej dala ľudskú dušu a prepustila ju do sveta ľudí. Ani zdržiavanie matkou a sestrami nie sú nič platné, Blanka odchádza. Ale ľudskú dušu jej môže dať len milujúce srdce (scéna so zborom víl V hájoch dlhšie hlas o raji víl nech zaznie a árie Blanky Za zory kvietok sa otvára)

Dalimil sa prebúdza za vytrženia nad krásou, ktorú uvidel, ale spev mníšskeho Ave Maria ho pripomenie na rehoľné povinnosti a opát sa modlí, aby bolo od neho pokušenie odvrátené (ária Čo som to uvidel! Aká čarovná to krása!… Panna svätá, vzývam teba).

2. dejstvo

(Krajina, uprostred staroveká lipa) Dedinčania sa vydali rúbať stromy do lesa. Mladá dedinčanka rozpráva o povesti, podľa ktorej s každým vyrúbaným stromom umiera jedna víla (zbor Les, les náš a pieseň dievčaťa Mne vyprávala babička). Z temného lesa vychádza Blanka: Jas ju ľaká a cíti neznámu úzkosť, je však rozhodnutá hľadať vo svete ľudí lásku (ária Azda svet to je lesk dňa?… O duch lásky, zdroj krás).

Kláštorné vojsko zvíťazilo v boji, pretože Vlastenského zradili vlastní ľudia. Porazený vladyka bol odsúdený ako nepriateľ cirkvi a kacír a sprievod katov ho privádza k poprave, ktorá sa má konať pri lipe. Vuk vynáša výrok súdu, Dalimil následne odsúdenca vyzýva k pokore, aby bolo jeho duši odpustené. Vlastenský poručí svoju dušu Bohu (scéna V tieni tej starovekej lipy so spevom Vukovým Vypočuj výrok súdu, Dalimilovým Nech večná prijme dušu brána a Vlastenského Pane k tebe zrakov svit). Vuk je už pripravený na ranu kata, keď zasiahne Blanka a nabáda všetkých ku zmieru a láske: pod touto zasvätenou lipou sa nesmie preliať krv. Všetci sú jej krásnym zjavom ohromení a vyhovejú jej prianiu. Vlastenský sa rád odovzdá do jej moci (finále Tu nesmie krv nikdy tiecť… Aká to žiara!… Ako som vzhliadol k blankytu).

3. dejstvo

(Sála na hrade Belohradskom rytiera Vlastenského) Chystá sa svadba Vlastenského a Blanky. Vladyka ospevuje krásu svojej nastávajúcej a svoje šťastie, ale pýta sa aj na Blankin pôvod. Tá ale tvrdí, že svoju minulosť nepozná, jediné, čo vie, je láska k nemu (duet Čo dostihne muž' tvojich krás… Aká blízka je chvíľa). Prichádza Dalimil, diví ss, že sa chystá svadba, a pýta sa, či je isté, že Blanka je kresťanka. Vlastenský ho víta, žiada, aby požehnal ich zväzku, a obavy zaháňa. Rád povoľuje kňazovi rozhovor s Blankou, ale tá má z opáta strach (scéna čo to má byť? Čo za hody sláviť bude tento hrad?). Pri rozhovore Dalimil získa presvedčenie, že Blanka je víla, ale súčasne jej vyznáva svoju lásku, pre ktorú sa chce všetkého zriecť. Blanka odmieta a diví sa, aký drsný a vášnivý je svet ľudí (duet Mne, cudzinka, teraz objasníš snáď… Ó muž cudzích krajov).

Vracia sa Vlastenský, aby Blanku odviedol k oltáru. Keď dievča naposledy zavrhuje Dalimilovu žiadosť, opát vladyku varuje, že sa stal obeťou démonského klamu: Blanka je víla a pohanka. Vlastenský neverí a odchádza s Blankou k obradu (spev Nuž oprevaď ma tak k sobášu a tercet Svoju vášeň potlač v srdci svojom). Osamelý Dalimil prisahá, že kráska nebude patriť inému, a odchádza pre posilu (arieta To hrozné slovo dušu zrýva). Svadba zatiaľ pokračuje (zbor Spojte ruky vo večný mier a balet), než ich preruší vpád ozbrojeného ľudu vedeného Dalimilom a Vukom. Tí odsúdia hrozný hriech: Blanka je čarodejnica a pohanka a musí byť súdená cirkvou. Svadobčania sa zhrozia nad opovážlivou nástrahou, ktorú diablova služobnica na vladyku nastrojila, aby sa zmocnila jeho duše. Vlastenský sa Blanku snaží brániť, ale je odzbrojený a jeho žena odvedená k súdu a k poprave (finále: zbor Končí sa dej, Vukov spev Všetka radosť zmenila sa v trápenie a ansámbl Tak čistá je, ako ľalia).

4. dejstvo

(Žalár) Blanka plače vo vezení za svojim životom a za svojim manželom (ária Beda, teraz v samote mám znášať strasť…). Prichádzajú Dalimil a Vuk so zbrojnošmi. Podľa Vuka bola Blanka za čarodejníctvo odsúdená k smrti upálením. Dalimila prenasleduje svedomie, že je strojcom jej skazy, a žiada si ešte posledný rozhovor s odsúdenou, aby ju obrátil na kresťanskú vieru (scéna-tercet Kde je tá žena?). V tomto rozhovore sa vzdáva svojej lásky k nej a sľubuje jej slobodu, aby sa mohla vrátiť medzi víly. Ale Blanka chce nasledovať svojho manžela a také oslobodenie odmieta (duet Za okamihu nešťastného). Vuk prichádza odviesť Blanku na popravisko. Blanka ho nasleduje s rozhodnou odovzdanosťou a odvrhuje Dalimila, ktorý jej navrhoval útek na poslednú chvíľu. Prichádza pre ňu iný záchranca, sám Vlastenský, ktorý zabíja Dalimila. Manželia sa však dlho zo stretnutia netešia: Vlastenského prebodne Vuk a potom aj Blanka volí smrť. Duša nešťastnej víly stúpa k nebu za spevu jej matky a sestier (finále Už dlhšie sa zdržať ľud nedá s duetom Ó Blanka, Blanka a zbor Vznešená žiť má už bez bolesti).

Nahrávky

Z opery bola doteraz nahraná len predohra, a to v Československom rozhlase Plzeň roku 1956. Tato nahrávka nebola vydaná.

Externé odkazy

• Soudobá kritika v Národních listech (strana 2)
• Soudobá kritika v Politik (strany 1 a 2)

Zdroj

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Blanka (opera) na českej Wikipédii.