Faaite
Faaite (alebo Faaiti)[1] je atol v centrálnej časti súostrovia Tuamotu v rámci Francúzskej Polynézie.
Faaite (Faaiti) | |
atol | |
Snímka atolu od NASA
| |
Štát | Francúzsko |
---|---|
Zámorská korporácia | Francúzska Polynézia |
Región | Tuamotu |
Súradnice | 16°45′00″J 145°14′13″Z / 16,75°J 145,237°Z |
Miestna osada | Hitianau |
Najvyšší bod | |
- výška | 3 m n. m. |
Dĺžka | 26,8 km |
Šírka | 10,7 – 13 km |
Rozloha | 270,6 km² (27 060 ha) |
- súše | 8,87 km² (887 ha) |
Obyvateľstvo | 401 (2012) |
Hustota | 45,21 obyv./km² |
Pre verejnosť | Voľný |
Prístup | loďou alebo lietadlom |
Objaviteľ | Pedro Fernandes de Queirós |
- dátum | 11. február 1606 |
Lagúna | polouzatvorená |
Vstup do lagúny | splavný, s navigáciou podľa IATA |
Poloha atolu v rámci Francúzskej Polynézie
| |
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Nachádza sa v strede súostrovia na južnej strane a je umiestnený medzi atolmi Fakarava a Tahanea, pričom najbližším susedom je druhý menovaný atol vo vzdialenosti necelých 15 km na východ. Centrálny ostrov Tahiti je vzdialený približne 418 km na juhozápad.
Geografia atolu upraviť
Atol má oválny tvar s úzkym prstencom súše okolo lagúny. Prstenec atolu je, podobne ako u mnohých iných atolov v oblasti (Fakarava, Arutua, Toau, Kaukura, Tahanea a i.) z južnej strany tvorený nízkym koralovým útesom, umiestneným iba tesne na úrovni hladiny oceánu a len výnimočne prerušený malými ostrovčekmi (polyn. „motu“). Zo severnej strany tvorí prstenec atolu len na niekoľkých miestach prerušený súvislý pás súše s vegetáciou.
Atol má približne 27 km na dĺžku a v najširšom mieste má 13 km. Voda sa z okolitého oceánu do a z lagúny dostáva najmä ponad útes z južnej strany, zaplavovaný počas prílivu, ale tiež jediným loďami splavným prieplavom na západnom konci atolu. Lagúna má celkovú rozlohu 230 km² so stovkami koralových hláv siahajúcich z dna až k hladine.
Z geologického hľadiska je to koralový atol, umiestnený na vrchole podmorskej sopky, ponorenej iba tesne pod hladinou mora. Sopka z oceánskeho dna na výšku meria 1,92 km a jej vek sa odhaduje na 53,5 až 55 mil. rokov.[2]
Dejiny upraviť
Prvá písomná zmienka o návšteve atolu je od španielskeho moreplavca Pedra Fernandesa de Queirósa z roku 1606. Nazval ho „Decena“.[3]
Ďalší záznam je od Johna Turnbulla z roku 1802 a hneď o rok neskôr sa tu zastavil iný angličan, John Buyers.[4]
Faddej Faddejevič Bellinsgauzen vykonal záznam o návšteve atolu 16. júla 1820 a pomenoval ho „Miloradovich“.[5]
Keď sa Faaite stala francúzskym územím, mala 150 obyvateľov a produkovala približne 10 ton kokosového oleja (1860).[6]
V roku 1870 sa začala evanjelizácia ostrovanom pod vedením duchovných otcov Germaina Fierensa a Vincenta de Paula Terlijna, ktorí zahynuli počas prudkého cyklónu, ktorý udrel na atol 8. februára 1906.[7]. V roku 1900 sa však stihla dokončiť stavba veľkého kostola v osade Hitianau.
Tragická aféra „Bûchers de Faaite“ upraviť
Atol je známy aj vďaka tragickým udalostiam z 2. septembra 1987. Na atol prišli tri samozvané „kňažky“ z Tahiti, ktoré začali kázať o „charizmatickej obnove“ a očistení, o záchrane pred blížiacou sa katastrofou či apokalypsou. Spustili masovú hystériu, ktorej výsledkom bolo šesť ľudí upálených zaživa kvôli podozreniu z posadnutia démonmi. Niektoré z týchto osôb boli deti, ktoré do ohňa hodili vlastní rodičia.
Úrady z Tahiti zasiahli v piatok, dva dni po prvom incidente po tom, ako kapitánovi zásobovacieho škunera bol 3. septembra odopretý vstup do prístavu a komunikácia cez rádio bola nanajvýš podozrivá. Zalarmoval preto políciu, ktorá poslala vrtuľník. Na mieste našli tri ženy, poliate benzínom a zviazané na stohu pneumatík, pripravené na obetu. Po prešetrení situácie polícia vykopala a objavila šesť zhorených tiel.[8]
Dvadsaťštyri mužov a žien sa ocitlo pred súdom v Papeete, v marci 1990 ich bolo odsúdených 21. Jeden z nich, ktorý bol považovaný za hlavného vodcu ukrutností bol odsúdený na 14 rokov väzenia. Ale kňažky trestu unikli. Ako pamätník je dnes na atole jednoduchá doska s menami obetí.[9]
Súčasnosť a ekonomika upraviť
Osada Hitianau ostala dodnes najobývanejšou, je situovaná na západnom cípe prstenca atolu, hneď pri prieplave do lagúny.
Tradičné spôsoby obživy obyvateľov atolu v poslednom čase nahrádza najmä turizmus, potápacie výpravy a iné lukratívnejšie zdroje obživy, najmä vďaka letisku a relatívne blízkej polohe k Tahiti.
K výraznému ekonomickému rastu prispelo moderné letisko, postavené v roku 1992, ktorého asfaltová pristávacia dráha je dlhá 1 180 m. Lety tu prevádzkuje domáca letecká spoločnosť Air Tahiti z hlavného ostrova Tahiti.[10][11]
Demografia upraviť
Demografický vývoj:
Rok | 1977 | 1983 | 1988 | 1996 | 2002 | 2007 | 2012 | |
---|---|---|---|---|---|---|---|---|
Počet obyvateľov | 117 | 185 | 222 | 246 | 310 | 366 | 401 | |
Zdroj ISPF,[12] Sčítanie obyvateľstva |
Flóra upraviť
Bežnou vegetáciou na atole je kokosová palma, ktorá bola intenzívne vysádzaná po celej Francúzskej Polynézii v prvej polovici 19. storočia s cieľom ťažiť kopru. Z vzácnych druhov sa tu vyskytuje lat. Erythrina variegata (v tahitčine Atae), ktorá bola pravdepodobne dopravená z atolu Tahanea.[13]
Administratívne a geografické členenie upraviť
Geograficky patrí atol Faaite k najväčšiemu zoskupeniu ostrovov v Tuamotu, Ostrovom Raeffsky. Tie zahŕňajú ešte aj atoly Anaa, Tahanea, Motutunga, Takume, Raroia, Taenga, Nihiru, Makemo, Katiu, Tuanake, Hiti, Tepoto Sud, Marutea Nord, Haraiki, Aratika, Kauehi, Taiaro a Raraka.
Administratívne patrí atol do komunity Anaa, do ktorej patria ešte okrem rovnomenného atolu aj neobývané atoly Tahanea a Motutunga.
Referencie upraviť
- ↑ Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu [online]. [Cit. 2014-04-29]. Dostupné online. Archivované 2012-02-10 z originálu.
- ↑ Faaite Seamount podľa katalógu Seamount na earthref.org
- ↑ Beltrán y Rozpide, Ricardo "Las islas Tuamotu", Boletín de la Sociedad Geográfica de Madrid. t.XV, 2º semestre de 1881, pp-7-54. [1]
- ↑ Tahiti et ses archipels od Pierre-Yves Toullelana, éditions Karthala, 1991, ISBN 2-86537-291-X, strana 61.
- ↑ Les Atolls des Tuamotu od Jacquesa Bonvallota, Institut de recherche pour le développement, éditions de l'IRD, 1994, ISBN 9782709911757, strany.275 – 282.
- ↑ Notices sur les colonies françaises, Étienne Avalle, éditions Challamel aîné, Paris, 1866, p.636.
- ↑ Église de Faaite Archivované 2012-10-21 na Wayback Machine podľa stránky www.tahitiheritage.pf
- ↑ FOUCHEREAU, Bruno. Les bûchers de Faaite : L'affaire des trois prêtresses. [s.l.] : J'ai Lu, 2001. 186 s. Dostupné online. ISBN 978-2277070740. (francúzsky)
- ↑ grands-reporters.com o udalostiach na Faaite [online]. [Cit. 2014-04-29]. Dostupné online. Archivované 2014-04-29 z originálu.
- ↑ Air Tahiti
- ↑ Mapa destinácií Air Tahiti [online]. [Cit. 2014-04-29]. Dostupné online. Archivované 2014-04-26 z originálu.
- ↑ ISPF, Sčítanie obyvateľstva Archivované 2014-03-28 na Wayback Machine
- ↑ Vieux Atae du quai de Hitianau Archivované 2012-10-22 na Wayback Machine podľa stránky www.tahitiheritage.pf
Pozri aj upraviť
Externé odkazy upraviť
- Archív zoznamu atolov na OceanDots
- Zoznam pôvodných názvov ostrovov Puamotu Archivované 2012-02-10 na Wayback Machine
- Biodiverzita polynézskych atolov Archivované 2008-05-16 na Wayback Machine
- Prírodné a kultúrne dedičstvo Faaite
- Suite101, Archivované 2014-04-29 na Wayback Machine Julien Gué, 8. júl 2013, „Faaite, un atoll des Tuamotu unique pour des vacances de rêve“
Zdroj upraviť
- Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Faaite na anglickej Wikipédii a Faaite na francúzskej Wikipédii.
- Tahiti Heritage