Feng Jou-lan

Feng Jou-lan (čín. 冯友兰, pchin-jin: Féng Yǒulán, starší anglický prepis: Feng Yu-lan, čín. 馮芝生 – Feng Č'-šeng, pchin-jin: Féng Zhisheng; * 4. december 1895, Tang-che, provincia Che-nan, Čína – † 26. november 1990, Peking, Čína) bol čínsky filozof a historik filozofie, hlavný filozof čínskeho moderného obdobia.[3]

Feng Jou-lan
čínsky filozof a historik filozofie
čínska filozofia
Feng Jou-lan v roku 1937
Feng Jou-lan v roku 1937
Biografické údaje
Narodenie4. december 1895
Tang-che, provincia Che-nan, Čína
Úmrtie26. november 1990 (94 rokov)
Peking, Čína
Dielo
Alma materPej-ťing ta-süe, Columbia University
Škola/tradícianový konfucianizmus[1]
Odkazy
Spolupracuj na CommonsFeng Jou-lan
(multimediálne súbory na commons)

ŽivotopisUpraviť

V rokoch 1915 – 1918 vyštudoval filozofiu na Pej-ťing ta-süe.[3] Následne šiel študovať do Spojených štátov, na Columbia University, kde v roku 1923 obhájil dizertačnú prácu, ktorú vypracoval pod vedením Johna Deweya a Fredericka Woodbridgea a získal titul PhD.[4] Po víťazstve komunistov v občianskej vojne a založení Čínskej ľudovej republiky ostal v Pekingu a neemigroval na Taiwan.[5]

Následne pôsobil na viacerých pozíciach v Číne, či ako hosťujúci profesor v USA (University of Pennsylvania, University of Hawaiʻi).[2] Najdlhšie pôsobil na Pej-ťing ta-süe[3], v rokoch 1952 – 1990[2]. V rokoch 1928 – 1952 bol dekan Spoločenskovednej fakulty Univerzity Čching-chua.[6]

Pôsobil aj ako člen Čínskeho ľudového politického poradného zhromaždenia.[5]

Počas kultúrnej revolúcie bol „za svoje dielo, najmä za pokus o zblíženie čínskej a európskej filozofie, nemilosrdne prenasledovaný a donútený k niektorým rozporuplným politickým vyhláseniam.“[6] Už počas obdobia 1949 – 1958 musel napísať 135 sebakritík.[7]:582 Pri protikunfuciánskej kampani v 70. rokoch 20. storočia bol poradcom tzv. bandy štyroch.[5]

DieloUpraviť

FilozofUpraviť

Filozofické práce Fenga pochádzajú najmä z 30. a 40. rokov 20. storočia, kde v šiestich dielach (1939 – 1946) vyložil svoj novokunfuciánsky filozofický sytém sin li-süe[pozn 1] (xin lixue, dosl. nová li-süe).[1] Feng ich volal „‚šesť kníh bodu obratu‘“, pretože jeho filozofia ukazovala na veľkú historickú zmenu v čínskej spoločnosti, „je snáď najúplnejším a najpôvodnejším neokunfuciánskym systémom v tomto [20.] storočí“.[5] Ide o rozvinutie neokonfucianizmu (odovzdávanie cesty – tao-tchung), ktoré si vysoko váži hodnoty Ču Siho učenia (pojmy li a čchi). Fengov metafyzický systém pozostáva zo štyroch hlavných pojmov: princíp li, materiálna sila čchi, substancia tao a veľký celok ta-čchuan.[5] Charakteristika jeho systému: „kreatívna syntéza racionalistických a mystických učení, rozvinutá v modernom čínskom kontexte“.[1]

Historik filozofieUpraviť

V [západnom] prostredí je Feng známy najmä ako historik čínskej filozofie, čo má svoj pôvod v prekladoch jeho dejín čínskej filozofie do angličtiny (a iných jazykov).[3][8]

Jeho prvú prácu o dejinách čínskej filozofie od jeho poslednej knihy delí sedem desaťročí (1992, 1990).[8] Fengove dielo v oblasti dejín filozofie sa možno rozdeliť do troch etáp (podľa hlavných publikácií).

  1. Čung-kuo če-süe š', Zhongguo zhexue shi, dosl. Dejiny čínskej filozofie, 2 zväzky (1931, 1934). Tieto dejiny pokrývajú obdobie od počiatku do približne 100 pred. Kr. (1. zväzok), 2. zväzok od 2. storočia pred. Kr. po 20. roky 20. storočia.[8]
  2. Čung-kuo če-süe š' sin-pien, Zhongguo zhexue shi xinbian, dosl. [prvá] Nová verzia Dejín čínskej filozofie, 2 zväzky z plánovaných 4 (1962, 1964). Prvý zväzok prvej Novej verzie pokrýva obdobie od počiatku od 100 pred. Kr (ako prvý zväzok jeho Dejín), druhý zväzok od 2. storočia pred Kr. po obdobie dynastie Suej (panovala do roku 618).[8] Podľa Fengových slov bola táto verzia napísaná „s vedením marxizmu, leninizmu a myšlienok Mao Ce-tunga“.[8]
  3. Čung-kuo če-süe š' sin-pien, Zhongguo zhexue shi xinbian, dosl. [druhá] Nová verzia Dejín čínskej filozofie, 7 zväzkov (1982 – 1990). Prvý a druhý zväzok sa venuje obdobiu pred dynastiou Čchin (teda pred 221 pred Kr.), tretí zväzok obdobiu dynastie Chan (206 pred Kr. – 220), štvrtý neotaoizmu dynastií Wej a Ťin (220 – 420) a budhizmu dynastií Suej a Tchang (581 – 907), piaty neokonfucianizmu dynastií Sung a Ming (960 – 1279, 1368 – 1644), šiesty obdobiu politických reforiem moderného obdobia a siedmy súdobému revolučnému mysleniu.[8]

Odlišnosti medzi jednotlivými verziami Fengových Dejín filozofieUpraviť

Zmeny medzi prvotnou dvojzväzkovou verziou Dejín a poslednou sedemzväzkovou budú podľa demonštrované podľa zdroja[7] na druhom zväzku poslednej verzie. Porovnanie (s oboma predošlými verziami) ukazuje výrazné zmeny v troch záležitostiach[7]:575:

  1. mená filozofov: v prvých dvoch verziách sú jednotliví filozofi uvedení s menom „majster“ (c’), teda Meng-c’, Čuang-c’ a Sün-c’, v [druhej] Novej verzii Dejín čínskej filozofie sú uvádzaní pod vlastnými menami ako Meng Kche, Čuang Čou a Sün Kchuang. Možných dôvodov je viacero, napr. rozlíšenie medzi menom filozofia a názvom spisu, ktorý je pomenovaný po ňom (osobné meno pre filozofa, meno s titulom majster pre názov spisu), teda filozof Meng Kche a kniha Meng-c’, filozof Čuang Čou a kniha Čuang-c’, filozof Sün Kchuang a kniha Sün-c’.[7]:575-576
  2. mená/názvy filozofických škôl: v pôvodných Dejinách používal názvy ako Menciova škola (Meng-süe), Lao-c’eho škola (Lao-süe), mohizmus (mo-ťia) či legalizmus (fa-ťia). V druhej Novej verzii používa opisné pomenovania, napr. „vývoj konfuciánskeho myslenia v idealistickom smere“ (Mencius), „ďalší vývoj taoistickej filozofie v idealistickom smere“ (Čuang Čou).[7]:576
  3. poradie kapitol: zmenené poradie kapitol odráža Fengove zmeny v názoroch na časový vývoj a koncepciu spisov čínskych filozofov[7]:579-581[8]

CelkovoUpraviť

Podľa Encyclopedia of Chinese philosophy (2003) je v súčasnej Číne „Feng kontroverzná postava. Niektorí vieria, že Fengova filozofia predstavuje nový vývoj v racionalistickej škole neokonfucianizmu, pretože pokračuje v konfuciánskom úsilí o spojenie človeka a vesmíru a súčasne modernizuje čínsku filozofiu cez západnú logiku a racionalistickú analýzu. Podľa tohto pohľadu Fengova filozofia reprezentuje časť súdobého konfuciánskeho oživenia. Podľa mienky iných Feng vo svojich Dejinách a v jeho filozofickom systéme dal za to vzniknúť prekrútenej interpretácii neokunfucianizmu a celej čínskej filozofickej tradície predstavenej v termínoch západných filozofických smerov, najmä platonizmu a neorealizmu.“[4]
Slovník Great thinkers of the Eastern world (1995; čes. preklad Velké postavy východního myšlení, 1998) uvádza: „Fengova filozofia je snáď najúplnejším a najpôvodnejším neokonfuciánskym systémom v tomto storočí. Ukazuje vplyv západného myslenia na čínske myslenie i veľkú životnosť konfucianizmu. Aj keď ku koncu života Feng tvrdil, že chcel byť iba historik filozofia, v dejinách bude braný predovšetkým ako filozof.“[5]

DieloUpraviť

Filozofické publikácie (knižné)Upraviť

  • 1939 Sin li-süe (Xin lixue, dosl. Nový racionalizmus)
  • 1939 Sin š'-lun (Xin shilun, dosl. Čínska cesta k slobode)
  • 1940 Sin š'-sün (Xin shixun, dosl. Nové pojednávanie o ceste života)
  • 1943 Sin jüan-žen (Xin yuanren, dosl. Nové pojednávanie o prirodzenosti človeka)
  • 1944 Sin jüan-tao (Xin yuandao, dosl. Duch čínskej filozofie)
  • 1946 Sin č'-jen (Xin zhiyan, dosl. Nové pojednávanie o metodológii metafyziky)

Dejiny filozofieUpraviť

  • Čung-kuo če-süe š' (Zhongguo zhexue shi, dosl. Dejiny čínskej filozofie, 2 zväzky, 1931, 1934)
  • Čung-kuo če-süe š' sin-pien (Zhongguo zhexue shi xinbian, dosl. [prvá] Nová verzia Dejín čínskej filozofie, 2 zväzky z plánovaných 4, 1962, 1964)
  • Čung-kuo če-süe š' sin-pien (Zhongguo zhexue shi xinbian, dosl. [druhá] Nová verzia Dejín čínskej filozofie, 7 zväzkov, 1982 – 1990)

Preklady do češtinyUpraviť

  • Feng Jou-lan. Některé otázky bádání o Konfuciovi. Preklad Timoteus Pokora. Filosofický časopis (Praha: Filosofický ústav ČSAV v Nakladatelství ČSAV), 1957, roč. 2, čís. 4, s. 949 – 955. Dostupné online [cit. 2022-11-14]. ISSN 0015-1831.
  • Feng Jou-lan. Mao Cetungův spis „O praxi“ a čínská filosofie. Preklad Timoteus Pokora. Slovenský filozofický časopis (Bratislava: Vydavateľstvo SAV), 1958, roč. XIII, čís. 2, s. 192 – 198.
  • Feng Jou-lan. Stručné dějiny čínské filozofie. Preklad Viktor Faktor. Lázeňský host, 1978, čís. 2, s. 17 – 28. [samizdat, preklad úvodu a jednej kapitoly z knihy A History of Chinese Philosophy]. Dostupné online [cit. 2022-11-14].

Preklady do angličtiny (vybrané)Upraviť

  • FUNG, Yu-lan. A History of Chinese Philosophy. Preklad Derk Bodde. 2nd ed. in English. Vol. I. The Periods of the Philosophers (From the Beginnings to circa 100 B.C.). Princeton : Princeton University Press, 1952. 455 s. (prvé vydanie v 1937)
  • FUNG, Yu-lan. A History of Chinese Philosophy. Preklad Derk Bodde. Vol. II. The Period of Classical Learning (from the second century B.C. to the 20th century A.D.). Princeton : Princeton University Press, 1953. 783 s.
  • FENG, Yu-lan. A Short History of Chinese Philosophy. Ed. Derk Bodde. New York : Macmillan, 1948. 368 s.

PoznámkyUpraviť

  1. Názov pochádza z názvu prvej knihy v ktorej Feng podal prehľad svojho svojho filozofického systému a v ďalších piatich knihách ho rozviedol.[1]

ZdrojeUpraviť

  1. a b c d SIN LI-SÜE. In: LIŠČÁK, Vladimír. Konfuciánství od počátků do současnosti : dějiny, pojmy, osobnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2013. 464 s. (Orient; zv. 17.) ISBN 978-80-200-2190-8. S. 298.
  2. a b c BUNNIN, Nichlas. Feng Youlan (Fung Yu-Ian). In: One Hundred Twentieth-Century Philosophers. Ed. Stuart Brown, Diané Collinson, Robert Wilkinson. London; New York : Routledge, 1998. 241 s. ISBN 0-415-17996-3. S. 54 – 56.
  3. a b c d FENG JOU-LAN. In: LIŠČÁK, Vladimír. Konfuciánství od počátků do současnosti : dějiny, pojmy, osobnosti. Vyd. 1. Praha : Academia, 2013. 464 s. (Orient; zv. 17.) ISBN 978-80-200-2190-8. S. 115.
  4. a b YIN, Lujun. Feng Youlan (Fung Yu-lan). In: Encyclopedia of Chinese philosophy. Ed. Antonio S. Cua. New York : Routledge, 2003. 1020 s. ISBN 0-415-93913-5. S. 258 – 261.
  5. a b c d e f LI, Chengyang. Feng Jou-lan (Feng Youlan/Fung Yu-lan). In: Velké postavy východního myšlení : slovník myslitelů. Ed. Ian P. McGreal; preklad Jan Filipský et al. V českém jazyce vyd. 1. Praha : Prostor, 1998. 623 s. (Obzor; zv. 19.) ISBN 80-85190-93-1. S. 179 – 183.
  6. a b Feng Jou-lan. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2005. 698 s. ISBN 80-224-0847-6. Zväzok 4. (Eh – Gala), s. 351.
  7. a b c d e f STANDAERT, Nicolas. The Discovery of the Center through the Periphery: A Preliminary Study of Feng Youlan's History of Chinese Philosophy (New Version). Philosophy East and West (Honolulu: University of Hawai'i Press), 1995, Vol. 45, No. 4, s. 569 – 589. ISSN 0031-8221. DOI10.2307/1399794.
  8. a b c d e f g STANDAERT, Nicholas; BIE, Giever. Feng Youlan (Fung Yu-lan): Works on the History of Chinese Philosophy. In: Encyclopedia of Chinese philosophy. Ed. Antonio S. Cua. New York : Routledge, 2003. 1020 s. ISBN 0-415-93913-5. S. 261 – 265.

Ďalšia literatúraUpraviť

  • History of Chinese Philosophy. Ed. Bo Mou. New York : Routledge, 2009. 631 s. ISBN 978-0-415-35688-6. S. 51 – 55.

Iné projektyUpraviť

  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Feng Jou-lan

Externé odkazyUpraviť