Garda slovenskej slobody
Garda slovenskej slobody (označovaná aj ako Pluk slovenskej slobody) bola slovenská vojenská dobrovoľnícka jednotka, ktorá vznikla 24. novembra 1918 a spoločne s česko-slovenským vojskom sa na prelome rokov 1918 a 1919 zúčastnila bojov na východom Slovensku s cieľom zabezpečiť územie a hraníce vzniknutého česko-slovenského štátu. Zanikla v polovici marca 1919, keď bola rozpustená..
Vznik upraviť
Dňa 28. októbra 1918 bol v Prahe vyhlásený vznik Česko-Slovenska, Následne sa Martinskou deklaráciou z 30. októbra 1918 k novému štátu prihlásili aj politickí predstavitelia Slovákov.
Vláda nového štátu si uvedomovala, že jeho územie bude potrebné zaistiť silou a to najmä územia Slovenska, nakoľko Maďari sa so stratou historických tzv. Horných Uhier zmieria len veľmi ťažko.
Nábor dobrovoľníkov do česko-slovenského vojska mal v Čechách a na Morave veľký ohlas, na Slovensku však veľkú odozvu nevyvolal. Preto sa velenie česko-slovenského vojska v tom čase tvoreného študentami a členmi telovýchovných jednôt, napr. Sokol, rozhodlo vytvoriť osobitný slovenský útvar, tzv. Gardu slovenskej slobody. Jednotka pod velením štábneho kapitána Ľudovíta Šimka vznikla 24. novembra 1918 pri Veliteľstve česko-slovenského vojska na Slovensku v Uherskom Hradišti. Svoju činnosť začal Šimko plamenným prejavom:
Slovenskí vojaci! Maďari, židia a rozliční čváši so zbraňou v ruke idú proti našemu slovenskému ľudu, pália, vraždia a ničia naše dediny a majetky Proti tomuto barbarstvu treba sa brániť. Naša slovenská sloboda, ktorú nám prináša prezident Spojených štátov Wilson, a ktorú pozdravujeme po tisícročnom otroctve, musí byť chránená. Bratia Slováci! Stante sa pod slovenské zástavy a vstúpte do novej Gardy slovenskej slobody. (...) Po štyrročnom utrpení volíme Vás do boja, do ktorého nás ženie maďarské barbarstvo. Tento boj ide o to, aby slovenský národ nestal sa obeťou zúrivcov a lotrov, ktorí nám idú na život, na náš majetok a na naš práva. Československé vojsko nesie nám pokoj, poriadok a slobodu. Ruka v ruke s ním budeme bojovať za naše slovenské právo, za poriadok a šťastie slovenského národa[1]
S postupom česko-slovenského vojska sa Veliteľstvo česko-slovenského vojska na Slovensku presunulo do Ružomberka. V polovici decembra 1918 mala garda podobu práporu o 800 dobrovoľníkov, ktorí prešli krátkym výcvikom a následne boli prevelení na Slovensko. Príslušníkom jednotky sa stal napr. Štefan Čáni, ktorý neskôr za Slovenského národného povstania dohliadal na stavbu povstaleckých pancierových vlakov. Do gardy postupne prešla aj časť príslušníkov miestnych národných gárd, ktoré od novembra 1918 vznikali v slovenských mestách a obciach prevažne západného a severného Slovenska spoločne s miestnými výbormi Slovenskej národnej rady. Do Gardy slovenskej slobody napríklad plynule prešla garda z Veľkej Bytče. Najpočetnejšie zastúpenie v jednotke mali prislušníci pochádzajúci zo západnehé Slovenska, ďalšej Turca a Liptova.
V decembri 1918 sa do Ružomberka presunulo aj náhradné teleso gardy a 27. decembra vznikol oficiálne Pluk slovenskej slobody.
Bojové nasadenie upraviť
Na Slovensko sa jednotka dostala v polovici decembra 1918 a spoločne s ďalšími jednotkami česko-slovenského vojska sa stala súčasťou síl, ktoré mal k dispozícii nový veliteľ pukovník František Schöbl.[2]
Po 17. decembri 1918 zaisťoval 1. prápor gardy priestor Kežmarok - Matejovce - Veľký Slavkov. Tu sa dostal do bojových stretov s Poliakmi, ktorí na Slovensko prenikali zo severu. Gardisti obsadili Kežmarok a Podolinec a odrazili poľské útoky.
Na konci roka prápor spoločne s 30. peším plukom česko-slovenskej armády postupoval údolím rieky Hornád až ku stanici Margecany a 28. decembra gardisti spoločne s 30. plukom vybojovali boj o tento železničný uzol a zahnali protivníka na ústup. O deň neskôr obidve jednotky spoločne obsadili Košice, kde ukončili niekoľkodňové rabovanie a pripojili mesto k Česko-slovensku.
V polovici januára 1919 bola do Vranova nad Topľou vyslaná 4. stotina 1. práporu. Miestna Slovenská národná rada si vyžiadala vojenskú pomoc, aby v meste a okolí pomohli s udržaním poriadku.
I u nás vo Vranove, stredisku okresu, ustanovila sa ešte 1. januára Slovenská Národná Rada a dosiahnuť z Turčianskeho sv. Martina potvrdenie zavolala z Prešova našich bratov Čechov, aby Národnej Rade pri udržiavaní poriadku na pomoc boli. Túžobne očakávaní osloboditelia 19. januára 1919 prišli v osobe čistých Slovákov, totiž 4. stotina 1. dobrovoľníckeho pluku,[3]
Vojaci sa ubytovali v Barkóciho kaštieli a miestnym ľuďom asistovali pri „poslovenčovaní“ mesta.[3]
Do Bardejova bola odvelená 6. stotina 1. páporu kde sa taktiež podieľala pri nastoľovaní poriadku.
Zánik jednotky upraviť
Jednotka bola rozpustená 18. marca 1919 v súvislosti s ukončením bojov a ovládnutím a zaistením celého územia Slovenska a postupnou reorganizáciou česko-slovenských ozbrojených síl..
Referencie upraviť
- ↑ KONEČNÝ, Martin. Kto ovládne Košice?. Válka revue (Brno: Extra Publishing s.r.o.), 2019-05-17, roč. 2019, čís. červen, s. 42-45. ISSN 1814-0722.
- ↑ MAŠEK, Miroslav. Hrozba zpoza Dunaje. 1. světová speciál : Zrod čs. armády : V boji o hranice republiky (Brno: Extra publishing, s.r.o.), 2019-04-05, roč. 2019, s. 94-98. ISSN 1805-7195.
- ↑ a b MICHNOVIČ, Imrich. Vranov nad Topľov v 20. storočí. 1. vyd. Vranov nad Topľou : mesto Vranov nad Topľou, 2002. ISBN 80-968841-8-2. Kapitola III. Dve desaťročia v Českolovenskej republike : Cesta z monarchie do republiky, s. 77-79.
Literatúra upraviť
HRONSKÝ, Marián. Slovensko na rázcestí : Slovenské národné rady a gardy v roku 1918. 1. vyd. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo n. p., 1976. S. 284 + 24 príloha.