Geminga
Geminga (SN 437) je pulzar v súhvezdí Blíženci. Toto meno vzniklo skratkou z „Gemini gama zdroj“; v milánskom dialekte to zase znamená „tu to nie je“, lebo len prednedávnom sa podarilo tento objekt pozorovať na iných ako gama vlnových dĺžkach. Geminga je druhým najjasnejším zdrojom vysokoenergetického gama žiarenia v Galaxii.
Nachádza sa v nohách Blížencov takmer na spojnici hviezd Tejat a Alhena vo vzdialenosti 300 – 500 svetelných rokov. Jeho jasnosť je 25,5 magnitúd. Okolo svojej osi sa otočí štyrikrát za sekundu. Odchýlky v perióde jasnosti tohto pulzaru naznačujú, že môže mať sprievodnú planétu. Tieto odchýlky však môžu byť spôsobené aj nepravidelnosťami v jeho rotácii. Geminga letí priestorom rýchlosťou takmer 25 000 km/h na čele rázovej vlny dlhej 3,2 miliardy kilometra. Za ňou sa ťahá chvost dlhý miliardy kilometrov žiariaci v röntgenovej časti spektra. Chvost je tvorený vysokoenergetickými fotónmi, ktoré unikajú z atmosféry pulzaru proti smeru jeho pohybu. Predpokladá sa, že táto pulzujúca neutrónová hviezda je pozostatok po hviezde, ktorá vybuchla ako supernova pred asi 300 000 rokmi [1] (podľa iného zdroja pred 340 000 rokmi [2]).
Objav a pozorovanie upraviť
Geminga patrí do skupiny tzv. gama pulzarov, pulzarov, ktoré možno identifikovať na optických a röntgenových vlnových dĺžkach iba vtedy, keď sa priblížia k slnečnej sústave. Objavilo ho družica SAS-2, ktorej úlohou bolo hľadanie vzplanutí gama žiarenia. Celých desať rokov po objave sa však nedarilo pulzar objaviť vo viditeľnom svetle. Až v roku 1983 stotožnil milánsky astronóm Giovanni Bignami Gemingu so slabým zdrojom röntgenového žiarenia, ktorý objavil röntgenový satelit Einstein. Dlhé expozície tejto oblasti potom ukázali nápadne modrú hviezdu 100-miliónkrát slabšiu ako najslabšie hviezdy viditeľné voľným okom. Stále však chýbal rozhodujúci dôkaz o tom, že vzplanutie gama žiarenia pochádzalo práve od tohto objektu.
Začiatkom roku 1992 boli zaznamenané rádiové pulzy z Gemingy charakteristické pre pulzary. Z nich sa určila perióda rotácie objektu, ktorá je štyri otočky za sekundu. Prekvapujúce však bolo, že okolo predpokladanej neutrónovej hviezdy neboli nijaké hmlovinové zvyšky po supernove. 5. novembra 1992 astronóm Alain Smette urobil 10 snímok objektu cez ďalekohľad. Keď boli tieto snímky potom porovnávané s fotografiami z roku 1984 a 1987, zistilo sa, že Geminga sa voči ostatným hviezdam posunula a to o 1,5 oblúkovej sekundy za rok. Z pohybu bola odvodená vzdialenosť objektu.
Vznik a vývoj upraviť
Geminga najmenej dva roky potom, čo vybuchla ako supernova, bola viditeľná aj za bieleho dňa. Keďže pulzar sa rýchlo pohybuje, v čase výbuchu bola supernova veľmi vzdialená od svojej súčasnej pozície. Podľa rôznych odhadov bola jej vzdialenosť od slnečnej sústavy 30 až takmer 200 svetelných rokov a premietala sa do súhvezdia Orióna. Explóziou vznikla rázová vlna plynov vymrštených zo supernovy, pohybujúca sa spočiatku rýchlosťou 60 000 km/s a postupne spomaľujúca. O niekoľko tisíc rokov dostihla slnečnú sústavu. Vnútorné planéty však pred jej ničivým vplyvom pravdepodobne ochránil slnečný vietor. Táto nárazová vlna mohla nafúknuť "lokálnu bublinu", v ktorej sa dnes slnečná sústava nachádza. Je to oblasť s veľmi nízkou hustotou medzihviezdnej hmoty. Pulzar Geminga, ktorý zostal po supernove, však už lokálnu bublinu opustil. Jeho vlastný pohyb je totiž taký rýchly, že vzdialenosť na oblohe rovnú priemeru Mesiaca by prešiel za 10 000 rokov.
Referencie upraviť
- ↑ Martin Rees. Vesmír. [s.l.] : Ikar, 2006. ISBN 80-551-1233-9. S. 264.
- ↑ Richard G. Teske, Eugen Gindl. Geminga: hviezda, čo urobila dieru do vesmíru. Kozmos, 1994, s. 16.
Zdroj upraviť
- PLAUCHOVÁ, Jana. Súhvezdia od Andromedy po Žirafu. Redakcia Eduard Koči; ilustrácie Peter Zimnikoval; Beata Zimnikovalová, Michal Mojžiš, Tibor Krátky. prvé vyd. Hurbanovo : Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo, 2023. 592 s. ISBN 978-80-89998-357. Kapitola Blíženci, s. 391 – 392.
