Neutrónová hviezda

Neutrónová hviezda je vesmírny objekt, ktorý vznikne po výbuchu supernovy. Je to degenerovaná hviezda z neutrónového plynu, záverečné štádium vývoja hmotných hviezd. Ak neutrónová hviezda rotuje a vysiela pritom rýchle záblesky žiarenia, hovoríme o pulzare.

Prierez neutrónovou hviezdou
Umelecká predstava dvojhviezdy, pričom jedna zo zložiek je neutrónová hviezda, na ktorú dopadá hmota druhej zložky

Jej hmotnosť je väčšia, ako 1,4 hmotnosti Slnka, ale menšia, než 3 hmotnosti Slnka. Po prekročení 3-násobku hmotnosti Slnka (táto hranica je známa ako Oppenheimerova-Volkoffova medza), by gravitačný kolaps hviezdy pokračoval až do vzniku čiernej diery.

V roku 2019 objavili pravdepodobne najťažšiu neutrónovú hviezdu. Ide o objekt J0740+6620, ktorý váži približne 2,14-krát viac ako Slnko.[1]

ZloženieUpraviť

Neutrónové hviezdy sú zložené z materiálu s extrémnou hustotou, prevažne z neutrónov. Tento materiál vzniká pri výbuchu supernovy extrémnym tlakom, ktorý spôsobí zatlačenie elektrónov do atómových jadier a následnou premenou protónov na neutróny. Neutrónové hviezdy majú priemer 10 – 30 kilometrov. Obrovská hmotnosť hviezdy stlačená do takého malého objemu znamená obrovskú hustotu, ktorá dosahuje väčšie hodnoty než 1014 g/cm3. Tlak degenerovaného neutrónového plynu pôsobí proti obrovskej vlastnej gravitácii a zabraňuje ďalšiemu gravitačnému kolapsu.

VýskytUpraviť

Odhaduje sa, že v našej Galaxii sa nachádza okolo 30 miliónov neutrónových hviezd. Pozorovanie osamotených neutrónových hviezd je ťažké, pretože majú len veľmi malý povrch a to z nich robí veľmi slabé objekty. Častejšie sú pozorované ako zložky neutrónovej dvojhviezdy. Pokiaľ je druhý člen dvojhviezdy plazmová hviezda, silnou gravitáciou neutrónovej hviezdy je z nej strhávaná plazma a vytvára okolo neutrónovej hviezdy akréčny disk s vysokým uhlovým momentom. Plazma dopadajúca na povrch disku prípadne až na povrch samotnej neutrónovej hviezdy sa prejavuje emisiou röntgenového žiarenia a systém sa prejavuje ako röntgenová dvojhviezda.

ReferencieUpraviť

  1. H. T. Cromartie. Relativistic Shapiro delay measurements of an extremely massive millisecond pulsar [online]. nature.com, 16. september 2019, [cit. 2019-09-19]. Dostupné online. (po anglicky)

Iné projektyUpraviť