Geórgios Maniakes

(Presmerované z Georgios Maniakes)

Geórgios Maniakes (iné mená: Juraj Maniakés[1], starogr. Γεώργιος ΜανιάκηςGeórgios Maniakes, iné prepisy: Georgios Maniakes, Geórgios Maniakés, iný prepis druhého mena: Maniakis, tal. Giorgio Maniace[2]; * ? – † apríljún 1043, Ostrovo[3] pri Solúne) bol byzantský generál žijúci v 11. storočí, taliansky katepanos a uzurpátor v roku 1042. Známy bol dobytím Edessy a časti Sicílie od moslimov. Zomrel počas vzbury proti cisárovi Konštantínovi Monomachovi.[1][3]

Geórgios Maniakes
byzantský vojvodca a uzurpátor
Maniakes v Skylitzovej kronike, Madridskom rukopise
Maniakes v Skylitzovej kronike, Madridskom rukopise
Štát pôsob.Byzantská ríša
Úmrtie1043
Ostrovo, neďaleko Solúna
Známy vďakadobytie Edessy, východnej Sicílie, uzurpátor
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Geórgios Maniakes

V severských ságach vystupuje ako Gyrgir.[4] Podľa dobových prameňov bol veľkej, ba priam až gigantickej postavy.[3] Vedú sa spory o tom, či bol synom Goudelia Maniaka z urodzenej maloázijskej rodiny, alebo či bol homo novus tureckého pôvodu.

Vojenské úspechyUpraviť

 
Maniakes dobývajúc Edessu (Skylitzova kronika)

V tridsiatych rokoch 11. storočia bol Maniakes stratégom v maloázijskej théme Teluch. Do popredia vystúpil počas kampane v roku 1031, kedy boli Byzantínci porazení aleppskými emirmi pri Aleppe a Azaze. Maniakes zabránil strate pohraničia a vďaka ľsti rozprášil arabské vojská, ktoré pred tým opil. Pre jeho úspechy bol menovaný veliteľom Dolnej Médie, kde ubránil Samosatu pred viacerými moslimskými útokmi. V roku 1032 dokonca v protiofenzíve dobyl mesto Edessa. Významné sídlo raného kresťanstva bolo moslimami dobyté už za vlády Hérakleia. Maniakes podplatil miestneho guvernéra, ktorý podliehal miarfekinskému (martyropolskému) emirovi Apomermanovi. Edessa Maniakovi otvorila brány a on ju s vojskom obsadil. Maniakovi navyše na pomoc mierili nové čerstvé jednotky. Saracéni sa mesto snažili získať späť, no to sa um už nepodarilo. Dobytím Edessy si Maniakes v ríši vyslúžil veľkú slávu a úctu. K tej mu navyše dopomohlo prinesenie relikvie – listu napísaného Kristom legendárnemu kráľovi Abgarovi do Konštantínopola.[3][5]

 
Byzantské vojská vyloďujúc sa pod Maniakovým vedením na Sicílii. (Skylitzova kronika)

V roku 1034, keď bol kapitánom vo Vaspurkane, cisár Michal IV. ho poveril hlavným velením vojsk poslaných na Sicíliu proti vnútorným nepriateľom. Dosiahol veľké úspechy - dobytie trinástich východo-sicílskych miest v roku 1037 a víťazstvo pri Troine/Monopole v roku 1040. Na sicílskom ťažení sa podieľala taktiež elitná Varjagská garda (Normani/Vikingovia), ktorej vtedy velil Harald Hardråde, neskorší nórsky kráľ Harald III. Úspechy na sicílskom fronte končili po tom, čo bol na čelo vojsk, pravdepodobne vďaka Ióannovi Orfanotrofovi dosadený jeho a cisárov švagor Štefan.

Pravdepodobne v dôsledku kompetenčných sporov s cisárovým švagrom Štefanom bol Maniakes v roku 1040 obvinený zo zrady a dovedený do Konštantínopola. Keďže ale ríša potrebovala jeho schopnosti, cisár Michal V. Kalafates (synovec predchádzajúceho cisára Michala IV.) ho oslobodil, urobil z neho námorného guvernéra - katepana talianskej thémy. Jeho hlavnou úlohou bolo upokojiť búriacich sa Longobardov a rebéliu istého Argyra (nemal nič spoločné s byzantským rodom Argyrov). Nový cisár Konštantín IX. Monomachos však na základe Maniakovho obvinenia od bohatého a mocného maloázijského aristokrata Romana Sklera povolal Geórgia Maniaka naspäť do Konštantínopola, To Maniaka ponížilo a nahnevalo.[3][6]

 
Zajatého Maniaka prinášajú do Konštantínopola. (Skylitzova kronika)

V roku 1042 (niekedy medzi júnom a septembrom) sa preto Maniakes proti cisárovi Konštantínovi IX. vzbúril a jeho, najmä varjagské a normanské vojská zvané maniakatoi (maniakovci)[3], ho vyhlásili za nového cisára. Zatiaľ čo sa cisárske vojská sa reorganizovali pod vedením nového katepana Basileia Theodórokana, Maniakes vyplával vo februári 1043 s časťou cisárskej flotily na prístav Dyrrhachion (dnešný Drač). V roku 1043 sa rebelujúce vojská stretli s cisárskymi vojskami pod vedením Konstantina Kabasila neďaleko Solúna, a napriek počiatočnému šťastiu v bitke nakoniec Geórgios Maniakes po závažných zraneniach padol. Preživší povstalci boli kruto potrestaní v konštatinopolskom hippodróme. Maniakova hlava bola verejne nosená po Konštantínopole na znak cisárovho víťazstva.[3][6]

Na Maniakovu pamiatku je po ňom pomenované mestečko Maniace a rovnomenný hrad na Sicílii (Castello Maniace)[2].

ReferencieUpraviť

  1. a b Juraj Maniakés. In: Encyclopaedia Beliana [online]. Bratislava: Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, [cit. 2020-11-23]. Dostupné online.
  2. a b LEONE, Nicola Giuliano; MAURO, Eliana; QUARTARONE, Carla. Siculo-Norman Art: Islamic Culture in Medieval Sicily. Vienna : Museum With No Frontiers, MWNF (Museum Ohne Grenzen), 2013. Dostupné online. ISBN 978-3-902782-05-2. (po anglicky)
  3. a b c d e f g MANIAKES, GEORGE In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. 1. vyd. New York : Oxford University Press, 1991. 2338 s. ISBN 0-19-504652-8. S. 1285. (po anglicky)
  4. GYRGIR In: MAGNÚSSON, Eiríkr; MORRIS, William. The Saga Library. London : Bernard Quaritch, 1905. S. 72. (po anglicky)
  5. ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. Vyd. 1. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8. S. 203 – 209.
  6. a b Maniakes, Georgios In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. 1. vyd. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. 552 s. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 300.

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku George Maniakes na anglickej Wikipédii.