Wikipédia

Hugo Haas

Hugo Haas (* 19. február 1901, Brno[1] – † 1. december 1968, Viedeň[2]) bol československý divadelný aj filmový režisér a herec židovského pôvodu, známy z kinematografie prvej česko-slovenskej republiky. Počas druhej svetovej vojny do Spojených štátov amerických. Koncom 50. rokov sa vrátil do Európy, nie však do Československa ale do Rakúska, kde vo Viedni zomrel.

Hugo Haas
Hugo Haas
Narodenie19. február 1901
Brno, Rakúsko-Uhorsko
Úmrtie1. december 1968 (67 rokov)
Viedeň, Rakúsko
NárodnosťČesi
Profesiaherec, filmový režisér, pedagóg, scenárista, filmový herec, filmový producent, režisér, divadelný herec a televízny režisér
RodičiaLipmann Haas
Elka Haas
ManželkaMária Magdaléna Haas
DetiIvan Haas
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Hugo Haas

Životopis

upraviť

Narodil sa v dome č. 5 na Bezručovej ulici v Brne v rodine židovského majiteľa s obuvou U Zajaca Lipmanna (Žigmunda) Haasa a jeho manželky Elky (Oľgy) rodenej Epsteinovej, ktorá emigrovala z ukrajinskej Odesy. Jeho strýko z matkinej strany bol hercom vo Viedni. Hugov o dva roky starší brat Pavel Haas sa stal hudobným skladateľom. Rodina sa čoskoro presťahovala do novopostaveného bytového domu na Biskupskej ulici č. 8, ktorý bol v secesnom slohu postavený v rokoch 1907 – 1909 architektom Maximom Monterom. Jeho rodina sa proti vtedajším zvykom hlásila k českému prostrediu.[3] Hugo s bratom spev na Konzervatóriu v Brne (tiež fonetiku u Leoša Janáčka).

Dňa 27. septembra 1938 sa v Prahe s Máriou Magdalénou Bibikffovou (1917 – 2009), s ktorou mal syna Ivana (1939 – 1979). Jeho manželka hrala aj v epizódnych rolách vo filmoch, ktoré režíroval Hugo.

Divadlo

upraviť

Po absolvovaní konzervatória v roku 1920 mu riaditeľ Národného divadla Brno Václav Štech ponúkol miesto a pôsobil tu dva roky. Nasledoval angažmán v Národnopm divadle moravskosliezskom a v divadle v Olomouci, kde pôsobil v rokoch 1923 až 1924. V roku 1924 odišiel do pražského Divadla komédie. Odtiaľ ho Jaroslav Kvapil v roku 1924[4] poslal do Divadla na Vinohradoch, kde pôsobil do roku 1929. V roku 1930 ho Karel Hugo Hilar prijal do súboru činohry Národného divadla v Prahe, kde pôsobil do roku 1939. V národnom divadle hral v inscenáciách Karla Huga Hilara, Jiřího Frejku a Karla Dostala. Medzi jeho najvýznamnejšie úlohy patril Galén v Bielej nemoci, ktorú pre neho napísal jeho priateľ Karel Čapek. Jeho poslednou úlohou v Národnom divadle bola v roku 1939, kde hral postavu riaditeľa Busmana v Čapkovom R.U.R.[5]

Film

upraviť

V nemom filme si prvýkrát zahral úlohu notára Voborkského v adaptácii divadelnej veselohry Františka Ferdinanda Šamberka Jedenáste prikázanie v roku 1923. O dvanásť rokov neskôr už túto rolu zahral v zvukovom rovnomennom filme režírovanom Martinom Fričom. V roku 1931 si zahral vo filme Muži v ofsajde, ktorého režisérom bol Svätopluk Innemann. Do roku 1938 hral v asi 30 filmoch. V roku 1936 po prvýkrát režíroval spolu s Otakarom Vávrom film Ťava uchom ihly. Neskôr ešte režíroval snímky Kvočna (hudbu pre film zložil jeho brat Pavel Haas), Dievčatá, nedajte sa!, Biela nemoc a Čo sa šepká. Naposledy hral v komédii Miroslav Cikána Andula vyhrala, ktorá bola uvedená do kín 2. decembra 1938. Film bol natočený podľa poviedky Oľgy Scheinpflugovej.[6]

Emigrácia

upraviť

Vo februári roku 1939 dostal z Národného divadla výpoveď kvôli židovskému pôvodu. Manželom bolo jasné, že musia emigrovať.[5] Ich syna Ivana sa ujal Hugov brat Pavel Haas s manželkou. Hugov otec Lipmann (Žigmund) zomrel v máji roku 1944 v Terezíne vo veku 73 rokov a brat Pavel bol v Auschwitze zavraždený deň po svojom príchode 17. októbra 1944 vo veku 45 rokov.[7] V apríli 1939 Hugo utiekol so svojou manželkou do Francúzska a potom do Portugalska. Tu hľadali možnosti, ako sa dostať do Spojených štátov amerických. Márii sa podarilo vyjednať cestu ponorkou, avšak kapitán ich odmietol prepraviť s ich troma psami. Pre Haasových to bolo šťastie, pretože ponorka sa po náraze s mínou potopila.[8] Do roku 1942 hral Hugo divadlo v anglickom jazyku (spolupráca s Erwinom Piscatorom a Bertoltom Brechtom, napr. rola Galilea), vyučoval v hereckej škole Actor's Laboratory. Presadil sa aj v Hollywoode – nielen ako herec, ale aj ako scenárista, režisér a producent. Koncom 50. rokov sa vrátil do Európy. Po krátkom pobyte v Taliansku sa roku 1961 usadil vo Viedni, kde občas účinkoval v televízii. S výnimkou krátkej návštevy pri oslavách výročia Národného divadla v roku 1963 sa už do vlasti nevrátil.

Smrť

upraviť

Zomrel vo Viedni 1. decembra 1968 a jeho urna bola uložená do rodinného hrobu na Židovskom cintoríne v Brne vedľa jeho matky Oľgy, syna Ivana a Soni (manželky brata Pavla ).[9]

Hugo Haas a ľudia

upraviť
 
Hrob Huga Haasa v Brne.

S mnohými umelcami ho spájalo dlhoročné priateľstvo, spoloční známi aj podobný spôsob nazerania na divadelnú tvorbu. Vďaka podobnému zmýšľaniu mu nechal Karel Čapek veľký priestor pri stvárnení doktora Galéna, hlavného hrdinu hry Biela nemoc a dokonca ani nezasahoval do sfilmovania drámy, ktorej sa Hugo ujal ako režisér. Huga sa hlboko dotkla smrť Karla Čapka, rovnako ako ich spoločného priateľa Karla Poláčka. Medzi dôverných priateľov, s ktorými udržiaval písomnú korešpondenciu aj po svojom nútenom odchode do exilu, patrila aj Čapkova manželka, herečka Oľga Scheinpflugová.

Jeho najčastejšími hereckými partnerkami boli na pražských scénach Vinohradského a Národného divadla herečky Andula Sedláčková, Jiřina Šejbalová a Olga Scheinpflugová.

Ako režisér a hlavný herec si mohol svoje partnerky vo filme vyberať, ale samozrejme to tak nebolo vždy. Mnohokrát sa mu stala filmovou partnerkou Adina Mandlová (Nech žije nebožtík, Dievčatá nedajte sa!, Maznáčik, Život je pes). Po jeho boku sa objavila aj Věra Ferbasová (ako jeho nemanželská dcéra v snímke Mravnosť nadovšetko a nevesta v komédii Andula vyhrala). Vo filmoch Ťava uchom ihly a Okienko si zahral manžela Antonia Nedošinskej. Ako Haasovej partnerky sa predstavili aj Suzanne Marwille (Sestra Angelika), Lída Baarová (Madlá z tehelne, Okienko) a Jiřina Štěpničková (Jedenáste prikázanie, Ťava uchom ihly – rola dcéry).

Divadelné role (výber)

upraviť
  • 1925 – Pierre Corneille: Klamár, Divadlo na Vinohradoch, réžia Jan Bor
  • 1925 – August Strindberg: Veľká noc, Eliáš, Divadlo na Vinohradoch, réžia Bohuš Stejskal
  • 1926 – Jan Bartoš: Hrdinovia našej doby, Talský, Divadlo na Vinohradoch, réžia Jan Bor
  • 1926 – JK Tyl: Ján Hus, Kráľ Václav IV., Divadlo na Vinohradoch, réžia Bohuš Stejskal
  • 1927 – Z. Štěpánek, B. Vrbský: Transport č. 20, Veštec, Divadlo na Vinohradoch, réžia Bohuš Stejskal
  • 1928 – FM Dostojevskij: Zločin a trest, Lužin, Divadlo na Vinohradoch, réžia Jan Bor
  • 1928 – Alexander Dumas: Dáma s kaméliami, Armand Duval, Divadlo na Vinohradoch, réžia Bohuš Stejskal
  • 1928 – Edouard Bourdet: Spútaný, Filip Darthez, Divadlo na Vinohradoch, réžia G. Schmoranz
  • 1928 – Henrik Ibsen: Divoká kačica, Gregers Werle, Divadlo na Vinohradoch, réžia Jan Bor
  • 1928 – Arnošt Dvořák: Kalich, Pápež Ján XXIII., Divadlo na Vinohradoch, réžia Ján Bor
  • 1930 – Edwin Burke: Čomu sa hovorí láska, Normie de Witt, Stavovské divadlo, réžia Gabriel Hart
  • 1931 – William Shakespeare: Kupec benátsky, Bassanio, Národné divadlo, réžia Karel Dostal
  • 1931 – Ferdinand Bruckner: Alžbeta Anglická, Bacon, Národné divadlo, réžia Karel Hugo Hilar
  • 1931 – Olga Scheinpflugová: Okienko, Jakub Johánek, Stavovské divadlo, réžia Jiří Frejka
  • 1931 – Marcel Pagnol: Malajský šíp, Panisse, Stavovské divadlo, réžia Vojta Novák
  • 1932 – JK Tyl: Fidlovačka alebo Žiadny hnev a žiadna bitka, Ondřej Jammerweil, Národné divadlo, réžia Karel Hugo Hilar
  • 1932 – Marcel Archard: Domino, Crémone, Stavovské divadlo, réžia Vojta Novák
  • 1933 – Jacques Deval: Továryš, Karel Arbeziat, Stavovské divadlo, réžia Vojta Novák
  • 1933 – Ján Klokoč: Aladin, Pavel Vydal, Stavovské divadlo, réžia Karel Dostal
  • 1933 – Marcel Archard: Dáma v bielom, Ramon Zara, Stavovské divadlo, réžia Karel Dostal
  • 1934 – William Shakespeare: Trojkráľový večer alebo Čo len chcete, Malvolio, Národné divadlo, réžia Karel Hugo Hilar
  • 1935 – Joža Götzová: Mária Antoinetta, Kardinál Rohan, Stavovské divadlo, réžia Karel Hugo Hilar
  • 1935 – FX Sloboda: Posledný muž, Kohút, Stavovské divadlo, réžia Milan Svoboda
  • 1935 – Frank Tetauer: Verejný nepriateľ, Něgorelov, Stavovské divadlo, réžia Jiří Frejka
  • 1936 – GB Shaw: Milionárka, Alastair Fitzfassenden, Stavovské divadlo, réžia Karel Dostal
  • 1937 – Karel Čapek: Biela nemoc, Doktor Galén, Stavovské divadlo, réžia Karel Dostal
  • 1937 – Edmond Konrád: Kde sa nežobre, Antonín Dostal, Stavovské divadlo, réžia Karel Dostal
  • 1938 – Karel Čapek: Lúpežník, Šefl, Stavovské divadlo, réžia Jiří Frejka
  • 1939 – Karel Čapek: R.U.R., Konsul Busman, Stavovské divadlo, réžia Karel Dostal (Posledné predstavenie Huga Haasa v Národnom divadle dňa 27. februára 1939[10])

Filmografia

upraviť

Film

upraviť

V Československu

upraviť

V USA

upraviť

Televízia

upraviť

V USA

upraviť

V Rakúsku

upraviť
  • 1965 Príbeh s pianolou (Pianola Story) – rola: starnúci chudobný muž
  • 1966 Sused (Der Nachbar) – hlavná rola, námet, scenár, réžia
  • 1967 Bláznivý nápad (Verrückt) – filmový režisér, námet, scenár, réžia

Galéria

upraviť
  •  
    Plagát ku filmu Ťava uchom ihly.
  •  
    Plagát ku filmu Posledný muž z roku 1934.

Referencie

upraviť
  1. ↑ Matriky židovských náboženských obcí v českých krajoch, inv. č. 125, sn. 93 [online]. [Cit. 2022-10-16]. Dostupné online.
  2. ↑ Zomrel Hugo Haas [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.
  3. ↑ WEIMANN, Mojmír. Pavol Haas a jeho Šarlatán [online]. [Cit. 2015-03-01]. Dostupné online.
  4. ↑ Divadlo na Vinohradech 1907–2007 – Vinohradský ansámbl. Praha : [s.n.], 2007. ISBN 978-80-239-9604-3.
  5. ↑ a b KOLEKTÍV AUTOROV. Národné divadlo a jeho predchodci. Praha : Academia, 1988. S. 128.
  6. ↑ FIGLÁROVÁ, Jana. Postava Hugo Haase v české meziválečné kinematografii [online]. 2009-08-13, [cit. 2015-03-01]. Dostupné online.
  7. ↑ Databáza obetí holokaustu: Haas Pavel [online]. [Cit. 2021-03-21]. Dostupné online.
  8. ↑ Smutek Huga Haase [online]. ČT, [cit. 2022-01-25]. Dostupné online.
  9. ↑ Hrobové miesto 13/1/27a - Židovský cintorín v Brne [online]. [Cit. 2021-04-02]. Dostupné online.
  10. ↑ Hugo Haas v databázi Archívu národného divadla [online]. [Cit. 2023-02-02]. Dostupné online.

Literatúra

upraviť
  • BENEŠ, Svatopluk. Byť hercom. Praha : Melantrich, 1992.
  • B., Bezouška; PIVCOVÁ, V.; ŠVEHLA, J.. Thespidova kára Jána Pivca. Praha : Odeon, 1985.
  • BROŽ, Jaroslav. História československého filmu v obrazoch 1930 – 1945. Praha : Orbis, 1966.
  • ČERNÝ, František. Theater – Divadlo. Praha : Orbis, 1965.
  • ČERNÝ, František. Hrá František Smolík. Praha : Melantrich, 1983.
  • ČERNÝ, František. Kapitoly z dejín českého divadla. Praha : Academia, 2000. ISBN 80-200-0782-2.
  • Česká divadla : encyklopedie divadelních souborů. Praha : Divadelní ústav, 2000. ISBN 80-7008-107-4.
  • DOLENSKÝ, Antonín. Kulturní adresář ČSR. Česká Lípa : [s.n.], 1936.
  • FABIANOVÁ, Vlasta. Jsem to já?. Praha : Odeon, 1993.
  • FIKEJZ, Miloš. Český film : herci a herečky. 1.. vyd. Praha : Libri. ISBN 978-80-7277-332-9.
  • GÖTZOVÁ, Joža. Profily českých herců. Praha : S. V. U., 1931.
  • HÖGEROVÁ, Eva. Faustovské srdce Karla Högera. Praha : Mladá Fronta, 1994. ISBN 80-204-0493-7.
  • Kolektív autorov: Národné divadlo a jeho predchodci. Praha : Academia, 1988.
  • KONEČNÁ, Hana. Čítanie o národnom divadle. Praha : Odeon, 1983.
  • MATĚJKOVÁ, Jolana. Hugo Haas - život je pes. Praha : XYZ, 2005.
  • MOTL, Stanislav. Mraky nad Barrandovem. [s.l.] : Rybka Publishers, 2006.
  • Postavy brněnského jeviště : umělci Národního, Zemského a Státního divadla v Brně. Díl I, 1884–1984. Brno : Státni divadlo, 1984.
  • SILOVA, Zuzana. Divadlo na Vinohradech. Praha : Divadlo na Vinohradech, 2007. ISBN 978-80-239-9604-3.
  • SMETANA, Miloš. Jan Tříska. Praha : XYZ, 2004.
  • SOCHOROVSKÁ, Valéria. Hugo Haas. Ve Formě. 1. vydanie. vyd. Praha : Forma, 1996.
  • SUCHÝ, Ondřej. Ljuba jako vystřižená. Praha : Melantrich, 1986.
  • TOMEŠ, Josef. Český biografický slovník XX. století : I. díl : A–J. Litomyšl : Paseka, 1999. ISBN 80-7185-245-7.
  • TUNYS, Ladislav. Hodně si pamatuju...Perličky v duši Raoula Schránila. Praha : Ametyst, 1998.
  • TUNYS, Ladislav. Otomar Korbelář. Praha : XYZ, 2011. ISBN 978-80-7388-552-6.
  • VALTROVÁ, Marie. Ota Ornest: Hraje váš tatínek ještě na housle?. Praha : Primus, 1993. ISBN 80-85625-19-9.
  • ŽÁK, Jiří. Divadlo na Vinohradech 1907–2007 – Vinohradský příběh. Praha : Divadlo na Vinohradech, 2007. ISBN 978-80-239-9603-6.

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hugo Haas

Externé odkazy

upraviť

Zdroj

upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Hugo Haas na českej Wikipédii.

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Hugo_Haas&oldid=7869966“