Otvoriť hlavné menu

Ivan Jefimovič Petrov

Ivan Jefimovič Petrov, rus. Иван Ефимович Петров (* 18. september 1896, Trubačevsk – † 7. apríl 1958, Moskva) bol sovietsky vojenský veliteľ ruského pôvodu, od roku 1944 armádny generál, známy vďaka vedeniu obranných operácií pri Odese a Sevastopole v rokoch 1941 a 1942. Hrdina Sovietskeho zväzu (1945).

Ivan Jefimovič Petrov
sovietsky generál
Ivan Jefimovič Petrov
Narodenie18. september 1896
Trubačevsk (Brianska oblasť), Rusko
Úmrtie7. apríl 1958 (61 rokov)
Moskva, ZSSR
PodpisIvan Jefimovič Petrov, podpis (z wikidata)
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Ivan Jefimovič Petrov

Obsah

ŽivotUpraviť

Mladosť a raná kariéra v armádeUpraviť

Petrov sa narodil v mestečku Trubačevsk v Brianskej oblasti v rodine obuvníka Jefima Petrova. Jeho matka Jevdokija bola žena v domácnosti. Ivan Jefimovič mal ešte troch súrodencov. Brata a dve sestry. Najmä jeho najstaršia sestra Tatiana na neho naliehala aby začal študovať na chlapčenskom gymnáziu. Do roku 1916 potom navštevoval učiteľský seminár v meste Karačajevsk. V januári roku 1917 začal študovať v poddôstojníckej škole v Moskve, ktorú po polročnom výcviku ukončil a nastúpil do cárskej armády. Pôsobil v radoch 156. astracháňskeho pechotného pluku v hodnosti práporčíka. Ešte pred nástupom na front ochorel na dyzentériu a po zdĺhavej liečbe bol prepustený z armády. Na krátko sa vrátil do rodného mesta, no po tom, čo sa priblížil front, rozhodol sa odísť späť k pluku do Astrachaňa. Cestou k jednotke narazil na svojich bývalých spolubojovníkov a odišiel s nimi do Samary. V roku 1918 vstúpil do komunistickej strany a Červenej armády. Zúčastnil sa bojov počas občianskej vojny. Bojoval v oblasti Syzrane, Samary, Mcenska a Simbirska proti československým légiám a ukrajinským kozákom na východnom fronte v radoch 25. streleckej divízie. Počas bojov na Urale sa oženil so Zojou Pavlovnou Jeftifejevovou. Od mája 1920 slúžil na Západnom fronte ktorý bojoval proti Poliakom. Velil čate, bol predsedom vojenského súdu a komisárom pluku. Neskôr velil rôznym jazdeckým jednotkám do veľkosti brigády v rámci 1. jazdeckej armády operujúcej v Turkestane. Potom velil horskej streleckej divízii a aktívne sa zúčastnil na bojoch proti basmačom.

V priebehu rokov 1926 až 1931 dokončil veliteľské kurzy. Od roku 1933 do roku 1940 velil vyššej Taškentskej pechotnej škole. V roku 1940 bol menovaný do funkcie inšpektora pechotných vojsk Stredoázijského vojenského okruhu. Po zavedení generálskej hodnosti v Červenej armáde bol 4. júla 1940 povýšený do hodnosti generálmajor. V marci 1941 bol Petrov poverený vedením 27. mechanizovaného zboru, ktorý sa začal formovať v Strednej Ázii.

Druhá svetová vojnaUpraviť

Po napadnutí krajiny nacistickým Nemeckom, bolo formovanie mechanizovaného zboru rýchlo ukončené a jednotka bola presunutá do oblasti Brianska. Najvyššie velenie však po zlých skúsenostiach s nasadzovaním mechanizovaných zborov rozhodlo zbor zrušiť a vojská rozčleniť na divízie. Petrov bol následne prevelný do Odesy a poverený formovaním a následne vedením jazdeckej divízie.

20. augusta 1941 bol poverený vedením 25. čapajevskej streleckej divízie, s ktorou sa podieľal na obrane Odesy. 5. októbra 1941 bol poverený vedením Prímorskej armády, pričom bolo jeho úlohou evakuovať vojská z Odesy na Krym, kde sa v tom období začala rapídne zhoršovať situácia. Evakuácia Odesy bola pomerne úspešná, aj keď vojská museli na bojisku zanechať väčšinu ťažkých zbraní. Jednotky stiahnuté na Krym, okamžite zasiahli do bojov a pomohli odraziť prvý nápor na Sevastopoľ. Následne sa podieľal na organizácii obrany silne opevneného Sevastopoľa počas 250 dní trvajúceho obliehania nemeckými a rumunskými vojskami pod vedením Ericha von Mansteina. Išlo o neľahkú úlohu, pretože sovietske vojská neboli schopné po skončení zimy efektívne zásobovať svoje jednotky. Uvedomujúc si túto ťažkú situáciu na vojenskej porade v máji 1942 vysvetlil svojim podriadeným, že od ich jednotiek sa bude vyžadovať maximálne bojové úsilie, pretože zo Sevastopoľa už nie je možné ustúpiť. Petrov bol generálom, ktorý sa s obľubou pohyboval v prvej línií a zaujímal sa o svojich podriadených, na ktorých morálke mu veľmi záležalo. V priebehu bojov o Sevastopoľ úzko spolupracoval so svojim náčelníkom štábu N. I. Krylovom.

Nemcom sa nakoniec za prispenia silnej leteckej a delostreleckej podpory podarilo obranu mesta postupne premôcť a za ťažkých strát na oboch stranách ho obsadiť. Petrov bol na základe Stalinovho rozkazu spolu so svojim štábom na poslednú chvíľu evakuovaný ponorkou Šč-209. Pred odchodom z mesta sa chcel údajne zastreliť, čomu však zabránil jeden z jeho podriadených, komisár Čuchnov. Odchod dôstojníkov z mesta sledovalo veľké množstvo miestnych obyvateľov, námorníkov a vojakov v prístave. Niektorí dokonca odmietli odísť. Odchádzajúci si museli vypočuť spŕšku nadávok. Jeden z dôstojníkov kráčajúcich pred Petrovom bol dokonca zasiahnutý paľbou zo samopalu. V bojoch na Kryme, obzvlášť v okolí Sevastopoľa, Sovieti trištvrte roka viazali silné nemecké sily, ktoré počas tohto obdobia nemohli byť nasadené na iných úsekoch frontu.

Po úniku zo Sevastopoľa sa Petrov podieľal na obranných bojoch na severnom Kaukaze. Keďže mal ako jeden z mála sovietskych dôstojníkov predvojnové skúsnosti s vedením horským jednotkám v Strednej Ázii, bol poverený organizáciou horských jednotiek pre zastavenie nemeckého postupu Kaukazom. Velil 44. armáde, neskôr severokaukazskému frontu. Vojská tohto frontu sa účastnili na novorossijsko-tamanskej operácii, podieľali sa na oslobodzovaní Tamanského polostrova, miest Majkop, Krasnodar a Novorossijsk. 9. októbra 1943 bol povýšený na armádneho generála. Vo februári 1944 Petrov neuspel pri vylodení na polostrove Kerč. V dôsledku neúspechu kerčsko-eľtigenskej operácie bolo Petrovovi odňaté velenie Prímorskej armády, bol prevelený do zálohy generálneho štábu a degradovaný do hodnosti generálplukovníka.

Od 13. marca 1944 velil 33. armáde Západného frontu, už 12. apríla bol poverený vedením 2. bieloruského frontu a od 6. augusta 1944 bol veliteľom 4. ukrajinského frontu. 6. októbra 1944 mu bola navrátená hodnosť armádny generál. V marci 1945 sa stal náčelníkom štábu 1. ukrajinského frontu, v rámci ktorého sa podieľal na oslobodzovaní Česko-Slovenska (Pražská operácia).

29. mája 1945 mu bolo udelené vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu.

Povojnové obdobieUpraviť

Po vojne velil vojskám Turkestanského vojenského okruhu. V rokoch 1952 až 1953 pôsobil ako 1. námestník hlavného inšpektora Sovietskej armády, neskôr ako náčelník hlavného veliteľstva bojovej a fyzickej prípravy vojsk, zástupca veliteľa pozemných vojsk a hlavný inšpektor Ministerstva obrany ZSSR. Pôsobil tiež ako člen vrchného sovietu.

Zomrel 7. apríla 1958 v Moskve, je pochovaný na Novodevičiom cintoríne.

Iné projektyUpraviť

ZdrojeUpraviť