Jákub ibn Lajt as-Saffár
Jákub ibn Lajt as-Saffár[1] alebo Ja‘kúb ibn Lajth as-Saffár[2] (perz. یعقوب لیث صفاری; * 25. október 840, Karnín, táhírovský Chorásan – † 5. jún 879, Gundešápur, saffárovský emirát) bol sístánsky vojvodca[1] a zakladateľ perzskej dynastie Saffárovcov[2], respektíve jej prvej vetvy, Lajtovcov.[3]
| Jákub ibn Lajt as-Saffár | |
| emír saffárovskej dynastie, vládca Sistánu | |
 Jákub ibn Lajt as-Saffár v plnej zbroji na streche budovy, iluminácia, rukopis Husajna Kášifiho Achlak-e Moheseni, 16. storočie | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Saffárovci |
| Panovanie | 861 – 879 |
| Nástupca | Amr ibn al-Lajt |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | perz. یعقوب لیث صفاری |
| Narodenie | 25. október 840 Karnín (neďaleko Zarandžu), táhírovský Chorásan, Abbásovský kalifát |
| Úmrtie | 879 5. jún 879 (38 rokov) |
| Pochovanie | Gundešápur, saffárovský štát |
| Vierovyznanie | asi sunnitský islam |
| Rodina | |
| Manželka |
Arabka (?) |
| Odkazy | |
 | Jákub ibn Lajt as-Saffár (multimediálne súbory na commons) |
Podarilo sa mu ovládnuť veľkú časť Perzie (územia dnešného Iránu, Afganistanu, Turkménska, Uzbekistanu, Tadžikistanu) a tiež časti západného Pakistanu a malej časti Iraku. Jeho nástupcom sa stal jeho brat Amr ibn al-Lajt.[3][4]
Životopis
upraviťRaný život
upraviťJákub sa narodil v roku 840[5] v malom mestečku Karnín, východne od Zarandžu a západne od Bostu (Laškargáh), na území dnešného Afganistanu.[6] O jeho pôvode sa mnoho nevie. Niektorí sunnitskí historici obviňovali Jákuba z príslušenstva k cháridžovskej sekte, Ibn Challikán ho označil za kresťana a Nizám al-Mulk tvrdil, že konvertoval na ismá'ílíju.[7] Všetky tieto správy však vznikli zhruba storočie po Jákubovej smrti. Podľa Boswortha boli sunnitské zdroje voči Jákubovi nepriateľské kvôli neúcte, ktorú prejavoval voči vládnucemu abbásovskému kalifovi.[8]
Podľa viacerých zdrojov pochádzal Jákub z mimoriadne chudobného prostredia. Jeho rodina sa kvôli sporom medzi sunnitmi a cháridžovcami presťahovala do mesta Zarandž, kde Jákub začal pracovať ako kovotepec (saffár).[3] Mal štyroch bratov.[4]
Vzostup k moci
upraviťJákub sa neskôr, spolu so svojimi bratmi Amrom ibn al-Lajtom, Táhirom ibn al-Lajtom a Alim ibn al-Lajtom, pripojil k bojovej skupine ajjárov (arab. pl. ajjárún) pod vedením Sáliha ibn an-Nádira (aj Sáleh), ktorý sa postavil proti Abbásovcom a začal vládnuť v Boste. V roku 854 sa ajjárom podarilo táhírovského správcu v Sistáne, Ibráhíma ibn al-Hudajna. Inému ajjárskemu vodcovi, Dirhamovi ibn Násrovi, sa v roku 858 podarilo zosadiť sistánskeho vodcu Sáliha. Jákub Dirhama v roku 861 zvrhol a prijal titul emíra (amíra).[3][4][9][6]
Vláda
upraviťKampane v Sistáne a Chorásane
upraviť
V roku 864 viedol Jákub výpravu do Bostu proti svojmu bývalému pánovi Sálihovi a potom do ar-Ruchchadžu a Zamindávaru proti tamojšiemu miestnemu zabulistánskemu vládcovi s titulom zunbíl. Vládnuceho zunbíla zabil a získal obrovskú korisť.[3] Následne rozvrátil moc vládcov v Kábule (kábulských šáhov). V roku 865 zabil cháridžského vodcu Ammára ibn Jásira. Jákubove kampane znamenali úpadok militantného cháridžizmu na perzskom východe.[4]
Jákub si nárokoval dedičstvo perzských vládcov a snažil sa „oživiť ich slávu“. V roku 867 poslal báseň, ktorú sám napísal abbásovskému kalifovi al-Mu’tazzovi. Báseň znela: "So mnou je Derafš Kaviani, prostredníctvom ktorého dúfam, že ovládnem národy."[10]
Niekedy v rokoch 870/871 Jákub opäť vytiahol proti cháridžovcom, tento raz z Herátu, a porazil ich. Potom tiahol smerom na Karúch, kde porazil ďalšieho vodcu cháridžovcov, Abd ar-Rahmána, ktorého však omilostil a urobil z neho guvernéra Esfizáru.[9]
Jákubova armáda následne pochodovala do Ghazny, Kábulu a Bámjánu, odtiaľ sa presunula na sever Hindúkušu. Do roku 870 bol pod Jákúbovou kontrolou celý Chorásan. Zisk kontroly nad údolím Pandžšír umožnilo Jákubovi raziť strieborné mince. V roku 873 Jákub vyhnal Táhirovcov z ich hlavného mesta Níšápúr a zajal jeho vládcu Muhammada ibn Táhira. Útok na abbásovských správcov Perzie viedol ku konfliktom s Abbásovským kalifátom.[4] Počas jednej z mnohých Jákubových bitiek bola jeho tvár znetvorená do tej miery, že dvadsať dní mohol jesť iba cez slamku.[11]
Kampane v západnej Perzii
upraviť
Po víťazstve nad Táhirovcami sa Jákub vydal na západ do Fársu. Zdroje sa nezhodujú v tom, čo sa presne stalo, no Jákub výpravu úspešne nedokončil a obrátil sa späť smerom k Sistánu. Dôvodom jeho ústupu môže byť úspešná obranná politika tamojšieho správcu Muhammada ibn Wásila, alebo príchod emisárov vyslaných kalifovou vládou. Jákub každopádne dosiahol zblíženie s kalifom a v roku 872 odovzdal charadž (daňové príjmy) a možno aj vládu Fársu kalifovmi zastupiteľovi.[12][13] Jákub neskôr cestoval do Tabaristanu v roku 874 a bojoval s vodcom Zajdovcov al-Hasanom ibn Zajdom. V hlavnom meste Tabaristanu, Ámole, vybral dane a následne odtiahol do Rajju.[4]
V nasledujúcom období sa Jákub opäť vydal do Fársu, ktorý napadol a postúpil až do Estachru. Tamojší správca Mohamed v snahe zastaviť Jákuba opustil Chúzistánu a vrátil sa do Fársu. V auguste 875 sa stretli pri jazere Bachtegán a vo výslednej bitke bol Mohamed, napriek tomu, že mal početnú prevahu, porazený. Mohamed bol nútený utiecť a Jákub vyplienil Mohamedovu pevnosť v Sa'idabáde a prevzal kontrolu nad Fársom.[3][4][12][13]
V roku 876 abbásovský správca al-Muwaffak ponúkol Jákubovi správcovstvo v provinciách Chorásan, Tabaristan, Fárs, Gurgán a Rajj a vymenoval ho za ochrancu Bagdadu. Jákub, ktorý vycítil, že ponuku dostal kvôli kalifovej slabosti, ju odmietol a odpísal, že bude postupovať do hlavného mesta. Kalif al-Mu’tamid, keď videl, že dohoda so Saffárovcom nebude možná, vyhlásil nad Jákubom formálnu kliatbu. 7. marca 876 opustil al-Mu’tamid Sámárru a nechal správu hlavného mesta svojmu synovi al-Mufawwadovi. 15. marca prišiel do Bagdadu a postavil tábor.
Jákub cestoval cez Chúzistán, kde sa k nemu pridal bývalý abbásovský generál Abú as-Sádž Dívdíd a vstúpil do Iraku. Kalifovmu generálovi Masrúrovi al-Balchímu sa podarilo spomaliť jeho postup zaplavením krajiny v okolí Wásitu, ale ssffárovská armáda dokázala záplavy prekonať a 24. marca vstúpiť do mesta. Následne sa Jákub vydal smerom k Bagdadu.[12] Podľa jedného zdroja Jákub v skutočnosti neočakával, že s ním bude kalif bojovať a naopak očakával, že mu splní všetky požiadavky. Al-Mu’tamid však poslal generála al-Muwaffaka, aby Jákuba zastavil. Obe armády sa 8. apríla 876 stretli pri Dajr al-’Akúl.[3][12]
Pred bitkou Jákub skontroloval svoje jednotky, ktorých bolo zrejme okolo desaťtisíc. Abbásovci však mali početnú prevahu a ďalšiu výhodu boja na známom území. Stredu abbásovskej armády velil al-Muwaffak. Músa bin Bugha velil pravému krídlu a Masrúr al-Balchí ľavému krídlu. Po tom, čo Jákub odmietol poslednú výzvu k poslušnosti, sa začala bitka.[3][12]
Boje zúrili po väčšinu dňa. Saffárovská armáda sa zdráhala bojovať priamo. Napriek tomu došlo na oboch stranách k veľkým stratám a niekoľko veliteľov zahynulo. Sám Jákub bol zranený, ale neopustil bojisko. Keď sa blížil večer, prišli kalifovým vojskám posily, ktoré prinútili saffárovskú armádu k ústupu.[3][4][12]
Jákub a jeho osobní strážcovia pokračovali v boji, no po tom, čo ich armáda ustúpila a nechala svojho emíra za sebou, boli tiež nútení opustiť bojisko. Kalif zrejme pred bitkou zaplavil krajiny za Saffárovcami, čo vojsku sťažilo ústup a spôsobilo, že sa veľa mužov utopilo. Kalif ukoristil Jákubovu bojovú korisť a batožiny, a zajal tiež časť Jákubovho sprievodu. Oslobodil pritom niekoľko politických väzňov, ktorých Jákub viedol zo sebou na výpravu, medzi nimi napríklad Táhirovca Muhammada ibn Táhira. Jákub sa následne z Iraku stiahol a zomrel o tri roky neskôr.[3][4][12]
Smrť
upraviť
Jákub trpel kolikou a odmietal liečbu. V dôsledku choroby zomrel v stredu 5. júna 879 v Gundešápure.[6] Jeho nástupcom sa stal jeho brat Amr. Podľa Ibn Challikána bola Jákubovou manželkou Arabka zo Sistánu, hoci všetky ostatné zdroje vrátane Ibn al-Athíra a Abú Ubajda al-Džúzdžáního tvrdia, že Jákub sa nikdy neoženil.[13]
Hodnotenie
upraviťJákub bol historikmi označený za obľúbeného perzského ľudového hrdinu. Počas jeho vlády bola povedľa arabčiny ako úradný jazyk zavedená perzština s sám Jákub údajne ani nevedel po arabsky.[14][15] Niekoľko básnikov, ako napríklad Abú Išák či Ibráhím ibn Mamšádh, vytvorilo Jákubovu genealógiu a vystopovalo ju až k legendárnemu perskému kráľovi Džamšídovi.[8] Jákub je tiež niekedy vnímaný ako jeden z prvých samostatných perzských vládcov v Chorásane.[16][3] Z dlhodobého hľadiska predstavovali Jákubove kampane počiatočné štádium úpadku politickej jednoty v islamskom svete,[3][4] ktorý ešte zhoršili ghulámovia (otrockí vojaci v armádach) a šiitskí dajlámiti.
Referencie
upraviť- ↑ a b Kandahár. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp.. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0. S. 102.
- ↑ a b TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 385.
- ↑ a b c d e f g h i j k l BOSWORTH, Clifford Edmund. Ya’qub b. Layt b. Mo’addal. In: Encyclopædia Iranica. New York : Encyclopaedia Iranica Foundation. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f g h i j BOSWORTH, E. C. YA’KUB B. AL-LAYTH. In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. BEARMAN, P. J. et al. 2nd Ed. Vol. XI. W – Z. Leiden, New York : Brill, 2002. ISBN 90-04-12756-9. S. 254 – 255.
- ↑ BAUMER, Christoph. The History of Central Asia: The Age of Islam and the Mongols. Vol. 3. London : I. B. Tauris, 2016. ISBN 978-1-78453-490-5. S. 24.
- ↑ a b c NÖLDEKE, Theodor. Sketches from Eastern History. [s.l.] : Read Books, 2007. ISBN 978-1-4067-7014-8. S. 170.
- ↑ AL-MULK, Niẓām. The Book of government or Rules for kings: The Siyāsat-nāma or Siyar al-Mulūk. New Haven : Yale University Press, 1960. S. 15.
- ↑ a b BOSWORTH, Clifford Edmund. The armies of the Ṣaffārids. Bulletin of the School of Oriental and African Studies, 1968, roč. 31, čís. 3, s. 534 – 554.
- ↑ a b BOSWORTH, Clifford Edmund. The Ṭāhirids and Ṣaffārid. In: FRYE, R. N. (ed.). The Cambridge History of Iran. Vol. 4: From the Arab Invasion to the Saljuqs. Cambridge : Cambridge University Press, 1975. ISBN 0-521-20093-8. S. 90 – 135.
- ↑ SHAHBAZI, A. Shapur. Flags of Persia. In: Encyclopaedia Iranica. Vol. X/1. New York : Encyclopaedia Iranica Foundation. [Cit. 2024-06-23]. Dostupné online. S. 12 – 27.
- ↑ GAFUROV, B. G. Central Asian: Pre-historic to Pre-Modern Times. New Delhi : Shipra Publications, 2005. ISBN 978-8175412453. S. 53 – 54.
- ↑ a b c d e f g BOSWORTH, C. E. The History of the Saffarids of Sistan and the Maliks of Nimruz (247/861 to 949/1542-3). Costa Mesa, CA : Mazda Publisher, 1994. S. 148 – 149.
- ↑ a b c TOR, D. G. Violent Order: Religious Warfare, Chivalry, and the ʻAyyār Phenomenon in the Medieval Islamic World. Wurzburg : Orient-Institut-Istanbul, 2007. ISBN 978-3-89913-553-4. S. 132 – 133.
- ↑ STERN, S. M. Yaqub the Coppersmith and Persian National Sentiment. Edinburgh : Edinburgh University Press, 1970.
- ↑ EMADI, Hafizullah. Culture and Customs of Afghanistan. Westport : Greenwood Press, 2005. ISBN 0-313-33089-1. S. 27.
- ↑ Yaʿqūb ibn Layth al-Ṣaffār. In: Encyclopaedia Britannica [online]. Encyclopaedia Britannica, [cit. 2024-06-20]. Dostupné online.
Zdroje
upraviťTento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ya'qub ibn al-Layth al-Saffar na anglickej Wikipédii.