Jákub ibn Lajt as-Saffár

sístánsky vojvodca a zakladateľ perzskej dynastie Saffárovcov (840 – 879)

Jákub ibn Lajt as-Saffár[1] alebo Ja‘kúb ibn Lajth as-Saffár[2] (perz. یعقوب لیث صفاری‎; * 25. október 840, Karnín, táhírovský Chorásan – † 5. jún 879, Gundešápur, saffárovský emirát) bol sístánsky vojvodca[1] a zakladateľ perzskej dynastie Saffárovcov[2], respektíve jej prvej vetvy, Lajtovcov.[3]

Jákub ibn Lajt as-Saffár
emír saffárovskej dynastie, vládca Sistánu
Jákub ibn Lajt as-Saffár v plnej zbroji na streche budovy, iluminácia, rukopis Husajna Kášifiho Achlak-e Moheseni, 16. storočie
Jákub ibn Lajt as-Saffár v plnej zbroji na streche budovy, iluminácia, rukopis Husajna Kášifiho Achlak-e Moheseni, 16. storočie
Panovanie
DynastiaSaffárovci
Panovanie861 – 879
NástupcaAmr ibn al-Lajt
Biografické údaje
Pôvodné menoperz. یعقوب لیث صفاری
Narodenie25. október 840
Karnín (neďaleko Zarandžu), táhírovský Chorásan, Abbásovský kalifát
Úmrtie879
5. jún 879 (38 rokov)
PochovanieGundešápur, saffárovský štát
Vierovyznanieasi sunnitský islam
Rodina
Manželka
Arabka (?)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJákub ibn Lajt as-Saffár
(multimediálne súbory na commons)

Podarilo sa mu ovládnuť veľkú časť Perzie (územia dnešného Iránu, Afganistanu, Turkménska, Uzbekistanu, Tadžikistanu) a tiež časti západného Pakistanu a malej časti Iraku. Jeho nástupcom sa stal jeho brat Amr ibn al-Lajt.[3][4]

Životopis

upraviť

Raný život

upraviť

Jákub sa narodil v roku 840[5] v malom mestečku Karnín, východne od Zarandžu a západne od Bostu (Laškargáh), na území dnešného Afganistanu.[6] O jeho pôvode sa mnoho nevie. Niektorí sunnitskí historici obviňovali Jákuba z príslušenstva k cháridžovskej sekte, Ibn Challikán ho označil za kresťana a Nizám al-Mulk tvrdil, že konvertoval na ismá'ílíju.[7] Všetky tieto správy však vznikli zhruba storočie po Jákubovej smrti. Podľa Boswortha boli sunnitské zdroje voči Jákubovi nepriateľské kvôli neúcte, ktorú prejavoval voči vládnucemu abbásovskému kalifovi.[8]

Podľa viacerých zdrojov pochádzal Jákub z mimoriadne chudobného prostredia. Jeho rodina sa kvôli sporom medzi sunnitmi a cháridžovcami presťahovala do mesta Zarandž, kde Jákub začal pracovať ako kovotepec (saffár).[3] Mal štyroch bratov.[4]

Vzostup k moci

upraviť

Jákub sa neskôr, spolu so svojimi bratmi Amrom ibn al-Lajtom, Táhirom ibn al-Lajtom a Alim ibn al-Lajtom, pripojil k bojovej skupine ajjárov (arab. pl. ajjárún) pod vedením Sáliha ibn an-Nádira (aj Sáleh), ktorý sa postavil proti Abbásovcom a začal vládnuť v Boste. V roku 854 sa ajjárom podarilo táhírovského správcu v Sistáne, Ibráhíma ibn al-Hudajna. Inému ajjárskemu vodcovi, Dirhamovi ibn Násrovi, sa v roku 858 podarilo zosadiť sistánskeho vodcu Sáliha. Jákub Dirhama v roku 861 zvrhol a prijal titul emíra (amíra).[3][4][9][6]

Kampane v Sistáne a Chorásane

upraviť
 
Mapa Chorasánu, Transoxiany a Tocharistanu

V roku 864 viedol Jákub výpravu do Bostu proti svojmu bývalému pánovi Sálihovi a potom do ar-Ruchchadžu a Zamindávaru proti tamojšiemu miestnemu zabulistánskemu vládcovi s titulom zunbíl. Vládnuceho zunbíla zabil a získal obrovskú korisť.[3] Následne rozvrátil moc vládcov v Kábule (kábulských šáhov). V roku 865 zabil cháridžského vodcu Ammára ibn Jásira. Jákubove kampane znamenali úpadok militantného cháridžizmu na perzskom východe.[4]

Jákub si nárokoval dedičstvo perzských vládcov a snažil sa „oživiť ich slávu“. V roku 867 poslal báseň, ktorú sám napísal abbásovskému kalifovi al-Mu’tazzovi. Báseň znela: "So mnou je Derafš Kaviani, prostredníctvom ktorého dúfam, že ovládnem národy."[10]

 
Jákubov strieborný dirham

Niekedy v rokoch 870/871 Jákub opäť vytiahol proti cháridžovcom, tento raz z Herátu, a porazil ich. Potom tiahol smerom na Karúch, kde porazil ďalšieho vodcu cháridžovcov, Abd ar-Rahmána, ktorého však omilostil a urobil z neho guvernéra Esfizáru.[9]

Jákubova armáda následne pochodovala do Ghazny, Kábulu a Bámjánu, odtiaľ sa presunula na sever Hindúkušu. Do roku 870 bol pod Jákúbovou kontrolou celý Chorásan. Zisk kontroly nad údolím Pandžšír umožnilo Jákubovi raziť strieborné mince. V roku 873 Jákub vyhnal Táhirovcov z ich hlavného mesta Níšápúr a zajal jeho vládcu Muhammada ibn Táhira. Útok na abbásovských správcov Perzie viedol ku konfliktom s Abbásovským kalifátom.[4] Počas jednej z mnohých Jákubových bitiek bola jeho tvár znetvorená do tej miery, že dvadsať dní mohol jesť iba cez slamku.[11]

Kampane v západnej Perzii

upraviť
 
Mapa saffárovského panstva v období jeho najväčšieho rozsahu
 
Mapa zobrazujúca miesto bitky, ako aj trasy, ktorými sa uberali saffárovské (červené) a abbásovské (modré) armády

Po víťazstve nad Táhirovcami sa Jákub vydal na západ do Fársu. Zdroje sa nezhodujú v tom, čo sa presne stalo, no Jákub výpravu úspešne nedokončil a obrátil sa späť smerom k Sistánu. Dôvodom jeho ústupu môže byť úspešná obranná politika tamojšieho správcu Muhammada ibn Wásila, alebo príchod emisárov vyslaných kalifovou vládou. Jákub každopádne dosiahol zblíženie s kalifom a v roku 872 odovzdal charadž (daňové príjmy) a možno aj vládu Fársu kalifovmi zastupiteľovi.[12][13] Jákub neskôr cestoval do Tabaristanu v roku 874 a bojoval s vodcom Zajdovcov al-Hasanom ibn Zajdom. V hlavnom meste Tabaristanu, Ámole, vybral dane a následne odtiahol do Rajju.[4]

V nasledujúcom období sa Jákub opäť vydal do Fársu, ktorý napadol a postúpil až do Estachru. Tamojší správca Mohamed v snahe zastaviť Jákuba opustil Chúzistánu a vrátil sa do Fársu. V auguste 875 sa stretli pri jazere Bachtegán a vo výslednej bitke bol Mohamed, napriek tomu, že mal početnú prevahu, porazený. Mohamed bol nútený utiecť a Jákub vyplienil Mohamedovu pevnosť v Sa'idabáde a prevzal kontrolu nad Fársom.[3][4][12][13]

V roku 876 abbásovský správca al-Muwaffak ponúkol Jákubovi správcovstvo v provinciách Chorásan, Tabaristan, Fárs, Gurgán a Rajj a vymenoval ho za ochrancu Bagdadu. Jákub, ktorý vycítil, že ponuku dostal kvôli kalifovej slabosti, ju odmietol a odpísal, že bude postupovať do hlavného mesta. Kalif al-Mu’tamid, keď videl, že dohoda so Saffárovcom nebude možná, vyhlásil nad Jákubom formálnu kliatbu. 7. marca 876 opustil al-Mu’tamid Sámárru a nechal správu hlavného mesta svojmu synovi al-Mufawwadovi. 15. marca prišiel do Bagdadu a postavil tábor.

 
Jákubova socha v Zábole, Irán

Jákub cestoval cez Chúzistán, kde sa k nemu pridal bývalý abbásovský generál Abú as-Sádž Dívdíd a vstúpil do Iraku. Kalifovmu generálovi Masrúrovi al-Balchímu sa podarilo spomaliť jeho postup zaplavením krajiny v okolí Wásitu, ale ssffárovská armáda dokázala záplavy prekonať a 24. marca vstúpiť do mesta. Následne sa Jákub vydal smerom k Bagdadu.[12] Podľa jedného zdroja Jákub v skutočnosti neočakával, že s ním bude kalif bojovať a naopak očakával, že mu splní všetky požiadavky. Al-Mu’tamid však poslal generála al-Muwaffaka, aby Jákuba zastavil. Obe armády sa 8. apríla 876 stretli pri Dajr al-’Akúl.[3][12]

Pred bitkou Jákub skontroloval svoje jednotky, ktorých bolo zrejme okolo desaťtisíc. Abbásovci však mali početnú prevahu a ďalšiu výhodu boja na známom území. Stredu abbásovskej armády velil al-Muwaffak. Músa bin Bugha velil pravému krídlu a Masrúr al-Balchí ľavému krídlu. Po tom, čo Jákub odmietol poslednú výzvu k poslušnosti, sa začala bitka.[3][12]

Boje zúrili po väčšinu dňa. Saffárovská armáda sa zdráhala bojovať priamo. Napriek tomu došlo na oboch stranách k veľkým stratám a niekoľko veliteľov zahynulo. Sám Jákub bol zranený, ale neopustil bojisko. Keď sa blížil večer, prišli kalifovým vojskám posily, ktoré prinútili saffárovskú armádu k ústupu.[3][4][12]

Jákub a jeho osobní strážcovia pokračovali v boji, no po tom, čo ich armáda ustúpila a nechala svojho emíra za sebou, boli tiež nútení opustiť bojisko. Kalif zrejme pred bitkou zaplavil krajiny za Saffárovcami, čo vojsku sťažilo ústup a spôsobilo, že sa veľa mužov utopilo. Kalif ukoristil Jákubovu bojovú korisť a batožiny, a zajal tiež časť Jákubovho sprievodu. Oslobodil pritom niekoľko politických väzňov, ktorých Jákub viedol zo sebou na výpravu, medzi nimi napríklad Táhirovca Muhammada ibn Táhira. Jákub sa následne z Iraku stiahol a zomrel o tri roky neskôr.[3][4][12]

 
Hrobka Jákuba ibn al-Lajta neďaleko Dezfulu.

Jákub trpel kolikou a odmietal liečbu. V dôsledku choroby zomrel v stredu 5. júna 879 v Gundešápure.[6] Jeho nástupcom sa stal jeho brat Amr. Podľa Ibn Challikána bola Jákubovou manželkou Arabka zo Sistánu, hoci všetky ostatné zdroje vrátane Ibn al-Athíra a Abú Ubajda al-Džúzdžáního tvrdia, že Jákub sa nikdy neoženil.[13]

Hodnotenie

upraviť

Jákub bol historikmi označený za obľúbeného perzského ľudového hrdinu. Počas jeho vlády bola povedľa arabčiny ako úradný jazyk zavedená perzština s sám Jákub údajne ani nevedel po arabsky.[14][15] Niekoľko básnikov, ako napríklad Abú Išák či Ibráhím ibn Mamšádh, vytvorilo Jákubovu genealógiu a vystopovalo ju až k legendárnemu perskému kráľovi Džamšídovi.[8] Jákub je tiež niekedy vnímaný ako jeden z prvých samostatných perzských vládcov v Chorásane.[16][3] Z dlhodobého hľadiska predstavovali Jákubove kampane počiatočné štádium úpadku politickej jednoty v islamskom svete,[3][4] ktorý ešte zhoršili ghulámovia (otrockí vojaci v armádach) a šiitskí dajlámiti.

Referencie

upraviť
  1. a b Kandahár. In: Encyclopaedia Beliana. Zv. 8. Kalh – Kokp.. Bratislava : Encyklopedický ústav Slovenskej akadémie vied, 2016. Dostupné online. ISBN 978-80-970350-2-0. S. 102.
  2. a b TAUER, Felix. Svět islámu. Dějiny a kultura. 2. Vyd. Praha : Vyšehrad, 2006. ISBN 80-7021-828-2. S. 385.
  3. a b c d e f g h i j k l BOSWORTH, Clifford Edmund. Ya’qub b. Layt b. Mo’addal. In: Encyclopædia Iranica. New York : Encyclopaedia Iranica Foundation. Dostupné online.
  4. a b c d e f g h i j BOSWORTH, E. C. YA’KUB B. AL-LAYTH. In: The Encyclopaedia of Islam. Ed. BEARMAN, P. J. et al. 2nd Ed. Vol. XI. W – Z. Leiden, New York : Brill, 2002. ISBN 90-04-12756-9. S. 254 – 255.
  5. BAUMER, Christoph. The History of Central Asia: The Age of Islam and the Mongols. Vol. 3. London : I. B. Tauris, 2016. ISBN 978-1-78453-490-5. S. 24.
  6. a b c NÖLDEKE, Theodor. Sketches from Eastern History. [s.l.] : Read Books, 2007. ISBN 978-1-4067-7014-8. S. 170.
  7. AL-MULK, Niẓām. The Book of government or Rules for kings: The Siyāsat-nāma or Siyar al-Mulūk. New Haven : Yale University Press, 1960. S. 15.
  8. a b BOSWORTH, Clifford Edmund. The armies of the Ṣaffārids. Bulletin of the School of Oriental and African Studies, 1968, roč. 31, čís. 3, s. 534 – 554.
  9. a b BOSWORTH, Clifford Edmund. The Ṭāhirids and Ṣaffārid. In: FRYE, R. N. (ed.). The Cambridge History of Iran. Vol. 4: From the Arab Invasion to the Saljuqs. Cambridge : Cambridge University Press, 1975. ISBN 0-521-20093-8. S. 90 – 135.
  10. SHAHBAZI, A. Shapur. Flags of Persia. In: Encyclopaedia Iranica. Vol. X/1. New York : Encyclopaedia Iranica Foundation. [Cit. 2024-06-23]. Dostupné online. S. 12 – 27.
  11. GAFUROV, B. G. Central Asian: Pre-historic to Pre-Modern Times. New Delhi : Shipra Publications, 2005. ISBN 978-8175412453. S. 53 – 54.
  12. a b c d e f g BOSWORTH, C. E. The History of the Saffarids of Sistan and the Maliks of Nimruz (247/861 to 949/1542-3). Costa Mesa, CA : Mazda Publisher, 1994. S. 148 – 149.
  13. a b c TOR, D. G. Violent Order: Religious Warfare, Chivalry, and the ʻAyyār Phenomenon in the Medieval Islamic World. Wurzburg : Orient-Institut-Istanbul, 2007. ISBN 978-3-89913-553-4. S. 132 – 133.
  14. STERN, S. M. Yaqub the Coppersmith and Persian National Sentiment. Edinburgh : Edinburgh University Press, 1970.
  15. EMADI, Hafizullah. Culture and Customs of Afghanistan. Westport : Greenwood Press, 2005. ISBN 0-313-33089-1. S. 27.
  16. Yaʿqūb ibn Layth al-Ṣaffār. In: Encyclopaedia Britannica [online]. Encyclopaedia Britannica, [cit. 2024-06-20]. Dostupné online.

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Ya'qub ibn al-Layth al-Saffar na anglickej Wikipédii.