Ján Juraj Korenko

Ján Juraj Korenko (* 21. september 1915, Švábovce – † 5. august 1995, Bratislava) bol slovenský prozaik, spisovateľ pre deti a mládež, dramatik, redaktor a dôstojník (naposledy plukovník ministerstva národnej obrany).

Ján Juraj Korenko
plukovník ministerstva národnej obrany
Narodenie	21. september 1915 Švábovce, Slovensko
Úmrtie	5. august 1995 (79 rokov) Bratislava, Slovensko
Biografický portál

Životopis

Narodil sa v obci Švábovce, na východe Slovenska, bol slovenskej národnosti, evanjelikom augsburského vyznania. Vyrastal vo veľmi skromných pomeroch, v mnohodetnej rodine železničného robotníka. Mal troch bratov a sedem sestier. Jeho otcom bol Michal Korenko a matkou Zuzana, rod. Hanzeliová.

Mladosť

V rokoch 1922 až 1927 absolvoval päť tried obecnej školy v Švábovciach, následne študoval na osemročnom reálnom gymnáziu v Spišskej Novej Vsi, neskôr stredoškolské vzdelanie úspešne ukončil v Kežmarku maturitou (dobovo skúškou dospelosti) v roku 1935. Z cudzích rečí ovládal nemecký jazyk a čiastočne aj francúzsky jazyk, neskôr sa naučil aj ruský jazyk.

Štúdium na česko-slovenských vojenských školách a služba v česko-slovenskej armáde

Po absolvovaní gymnázia bol v roku 1935 riadne odvedený a následne 1. októbra 1935 bol povolaný na výkon vojenskej prezenčnej služby k horskému pešiemu pluku 3 v Poprade, zaradený k jeho 3. rote. Bol mu priznaný charakter ašpiranta a stal sa frekventantom Školy pre výchovu dôstojníkov pechoty v zálohe v Levoči. Po absolvovaní ŠDZ v roku 1936 úspešne vykonal dôstojnícku skúšku. Ako ašpirant bol postupne povyšovaný do poddôstojníckych hodností.

Z existenčných dôvodov sa rozhodol pre službu dôstojníka z povolania, absolvoval prijímacie skúšky a dňa 30. septembra 1936 bol prijatý na Vojenskú akadémiu v Hraniciach.

Keďže MNO rozhodlo o skrátení štúdia na VA z dvojročného na jednoročné, z dôvodu nepriaznivého vnútroštátneho vývoja v ČSR a medzinárodného vývoja v Európe vďaka agresívnej politike fašistického Nemecka, Ján Juraj Korenko bol po úspešnom absolvovaní jednoročného štúdia na VA dňa 29. augusta 1937 menovaný do hodnosti poručíka pechoty.

Následne bol zaradený k pešiemu pluku 21 v Čáslavi ako veliteľ čaty. Ku dňu 28. februáru 1938 sa stal dočasným veliteľom 5. roty a pre preukázané veliteľské schopnosti bol od 10. januára 1939 ustanovený riadnym veliteľom roty. V roku 1938 absolvoval mobilizáciu čs. armády vyhlásenú v dôsledku agresívneho správania fašistického Nemecka voči ČSR.

Dôstojníkom slovenskej brannej moci

Po vzniku samostatného Slovenska dňa 14. marca 1939 sa vrátil na Slovensko a stal sa príslušníkom slovenskej brannej moci. Bol zaradený k horskému pešiemu pluku 3 v Poprade (neskôr premenovaný na peší pluk 1), od mája 1939 bol premiestnený k pešiemu pluku 5 ako veliteľ roty. Odo júla 1939 bol II. pobočníkom veliteľa pluku.

V septembri roku 1939 sa zúčastnil ťaženia slovenskej brannej moci po boku fašistického Nemecka proti Poľsku, kde sa ako veliteľ plne osvedčil.

Dňom 1. januára 1940 bol povýšený na nadporučíka pechoty. Od konca decembra 1939 totiž vykonával funkciu I. pobočníka veliteľa pluku (náčelník štábu pluku). Pre nadpriemerné vojenské a odborné schopnosti bol od 31. októbra 1940 premiestnený k MNO, kde až do mája 1941 vykonával funkciu referenta u predpisovej a názvoslovnej komisie MNO. Na základe rozhodnutia ministra NO generála I. triedy Ferdinanda Čatloša vykonával funkciu II. pobočníka ministra národnej obrany, od 1. decembra 1941 až do 6. apríla 1943 funkciu I. pobočníka ministra národnej obrany.

V roku 1942 sa prihlásil na Vysokú vojennú školu v Bratislave, na ktorú bol prijatý a zaradený do oddelenia generálneho štábu. Počas štúdia bol dobre hodnotený, VVŠ ukončil v roku 1944, v poradí šiesty z deviatich poslucháčov VVŠ, oddelenia generálneho štábu. Ešte počas štúdia na VVŠ v roku 1942 absolvoval stáž v pechotnom učilišti v Döberitzi, delostreleckom učilišti v Jüterborgu v Nemecku a v kurze pre dôstojníkov generálneho štábu v Kriegsakademii v Berlíne.

Počas štúdia na VVŠ bol v júni až októbri 1943 odoslaný do poľa k Zaisťovacej divízii, k pešiemu pluku 102 v priestore Slucka a Minska ako pobočník veliteľa pluku.

V mesiacoch november až december roku 1943 bol opätovne odoslaný do poľa k pešiemu pluku 102 ako pobočník veliteľa pluku, ktorý bol v tej dobe nasadený ako súčasť 2. technickej divízie v okolí Ravenny v Taliansku. Dňom 1. januára 1943 bol povýšený na stotníka pechoty.

Partizánskym veliteľom v Slovenskom národnom povstaní

Po vytvorení Východoslovenskej armády na jar 1944 bol ustanovený prednostom 4. materiálneho oddelenia štábu 2. pešej divízie vo Vyšnej Radvani. Počas nemeckej akcie zameranej na odzbrojenie a zajatie Východoslovenskej armády, ktorá prebiehala 31. augusta až 3. septembra 1944 sa mu podarilo vyhnúť internovaniu nemeckou armádou a postupne sa presúval s ďalšími slovenskými vojakmi na povstalecké územie. Zapojil sa do Slovenského národného povstania, za čo bol slovenskou vládou v Bratislave degradovaný. Zapojil sa do partizánskej činnosti, kde bojoval v rámci 4. partizánskej brigády STALIN vo funkcii veliteľa oddielu. Neskôr, keď bola vytvorená IV. partizánska brigáda „generála M. R. Štefánika“, v dobe od 1. septembra 1944 do 6.marca 1945, sa táto stala súčasťou partizánskeho zväzku „Stalin“, ktorej velil pplk. ČA Michail Illarionovič Šukajev. So svojou partizánskou brigádou bojoval v priestoroch od Východného Slovenska po Liptovský Mikuláš.

Opäť príslušníkom česko-slovenskej armády

Partizánska brigáda „generála M. R. Štefánika“ sa dňa 1. februára 1945 v priestore Malužiná – Nižná Boca spojila s Červenou armádou. Následne bol Korenko odoslaný k 1. čs. armádnemu zboru v ZSSR, u ktorého bol dňa 7. marca 1945 prijatý. Najprv bol zaradený k náhradnému pluku a bola mu priznaná hodnosť kapitána pechoty. Dňom 8. marca 1945 bol premiestnený k štábnej rote 1. čs. armádneho zboru, zároveň bol ustanovený do funkcie prideleného dôstojníka 2. oddelenia štábu zboru. Odo dňa 16. apríla 1945 bol pridelený k 4. čs. brigáde, kde vykonával funkciu prednostu 2. oddelenia štábu brigády. S 1. čs. armádnym zborom prekonal záverečné boje 2. sv. vojny.

V česko-slovenskej armáde po 2. svetovej vojne

Po prechode česko-slovenskej armády na mierovú organizáciu bol od júna 1945 premiestnený k veliteľstvu VO 4 v Bratislave ako pridelený dôstojník a prednosta 2. oddelenia štábu VO 4. Od mája 1945 bol štábnym kapitánom pechoty, od septembra 1945 premiestnený k veliteľstvu 4. pešej divízie. V októbri 1945 bol povýšený na majora pechoty.

Od novembra 1945 do júla 1946 študoval v III. ročníku pražskej Vysokej škole vojnovej, smer operačný. Od januára 1946 sa stal dôstojníkom generálneho štábu. Po absolvovaní VŠV bol v auguste 1946 zaradený k veliteľstvu VII. armádneho zboru v Trenčíne, ako prednosta 2. oddelenia. Od 1. októbra 1948 bol podplukovníkom generálneho štábu a dňom 31. októbra 1948 bol premiestnený k MNO.

Od februára 1949 bol prednostom 9. (šifrovacieho) oddelenia Hlavného štábu MNO. Od decembra 1949 bol povýšený do hodnosti plukovníka generálneho štábu. Po zmene režimu v ČSR po 28. februári 1948 sa mu ešte podarilo vyhnúť prvým čistkám v čs. armáde.

Od októbra 1950 do septembra 1951 vykonával funkciu veliteľa pešieho pluku 43 v Hodoníne. Následne bol zaradený ako učiteľ a neskôr ako starší učiteľ katedry dejín vojenského umenia na Vojenskej akadémii „Klementa Gottwalda“ v Prahe. Dňom 1. apríla 1953 bol však neodôvodnene preložený do zálohy ako pre režim nepohodlný.

V civilnom živote

Od 1. apríla 1953, po prepustení z armády, bol v civilnom živote zamestnaný ako pomocný redaktor a následne ako redaktor v Slovenskom pedagogickom nakladateľstve v Bratislave. Bol literárne činný, predovšetkým písal o téme SNP a protifašistického odboja. Možno spomenúť jeho diela s vojnovou tematikou Umenie mstiť sa (1945) a Stretnutie o polnoci (1966).

Od roku 1961 bol členom redakčnej rady novín ZPB Protifašistický bojovník. V rokoch 1959 až 1977 bol riaditeľom Slovenského literárneho fondu v Bratislave, ktorý viedol bez nároku na plat aj počas svojej činnosti v rehabilitačnej komisii MNO. Do dôchodku odišiel v roku 1977.

Opäť dôstojníkom z povolania

V dobe spoločenského odmäku v Česko-Slovensku bol Ján Juraj Korenko dňom 1. augusta 1968 opätovne prijatý do služobného pomeru vojaka z povolania, v ktorom zotrval do 21. mája 1970. V auguste až septembri roku 1968 vykonával funkciu člena rehabilitačnej komisie MNO. Od 1. októbra 1968 do 8. januára 1970 bol zaradený ako starší dôstojník skupiny pre SNP a pre slovenských partizánov rehabilitačnej komisie MNO. Od januára roku 1970 bol ustanovený za náčelníka skupiny pre SNP a slovenských partizánov – podpredseda rehabilitačnej komisie MNO. Do zálohy bol plk. gšt. Ján Juraj Korenko prepustený dňa 31. mája 1970 vo veku necelých 55 rokov života.

Po definitívnom rozlúčení sa s armádou sa Ján Juraj Korenko vrátil do funkcie riaditeľa Slovenského literárneho fondu v Bratislave.

Literárna činnosť

Ján Juraj Korenko bol literárne činný. Už od roku 1942 uverejňoval poviedky, neskôr aj diela pre deti (leporelá, rozprávky), pre mládež napísal diela Mladí povstalci a iné. Písal aj rozhlasové hry a učebnice.

• 1945 – Umenie mstiť sa
• 1964 - Štyri dni a štyri noci (novela)
• 1966 – Stretnutie o polnoci (román)

Vyznamenania

• 1940 – slov. Pamätná medaila za obranu Slovenska so štítkom „Javorina“
• 1940 – slov. vyznamenanie „Za zásluhy“
• 1944 – slov. Vojenný víťazný kríž V. tr. bez mečov
• 1944 – slov. Pamätný odznak za ťaženie proti ZSSR I. st.
• 1945 – čs. Vojnový kríž 1939 (1945, 1947),
• 1945 – čs. vojenská medaila „Za chrabrosť pred nepriateľom“
• 1946 – čs. Rad Slovenského národného povstania I. tr.
• 1947 – čs. Vojnový kríž 1939 (udelený druhýkrát)
• 1947 – čs. vojenská medaila „Za zásluhy“ I. st.
• 1947 – čs. Odznak československého partizána
• 1948 – juhosl. Rad partizánskej hviezdy III. stupňa
• 1948 – sov. medaila „Partizán vlasteneckej vojny“ I. st.
• 1948 – sov. medaila „Za víťazstvo nad Nemeckom v 2. sv. vojne“
• 1949 – čs. Pamätná medaila združenia čs. dobrovoľníkov 1918 – 1919 a bývalého pluku Slobody III v Brne
• 1959 – čs. Duklianska pamätná medaila
• 1964 – čs. Pamätná medaila k 20. výročiu SNP
• 1964 – čs. Rad červenej hviezdy
• 1965 – sov. medaila k 20. výročiu víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne v r. 1941 – 1945
• 1965 – čs. medaila „Za zásluhy o výstavbu“
• 1969 – sov. Rad Veľkej vlasteneckej vojny II. tr.
• 1975 – sov. medaila k 30. výročiu víťazstva vo Veľkej vlasteneckej vojne v r. 1941 – 1945
• 1975 – čs. Rad práce
• – viaceré vyznamenania a ocenenia Zväzu protifašistických bojovníkov

Literatúra

• JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji. Štúdie a články. Bratislava: Kalligram, 2004,
• JABLONICKÝ, Jozef. Samizdat o odboji. II. Štúdie a články. Bratislava: Kalligram, 2006,
• kol. Dôstojníci a štáby povstaleckej armády. Banská Bystrica: M. O. Enterprise, 1994,
• LACKO, Martin (ed.). Proti Poľsku. Odraz ťaženia roku 1939 v denníkoch a kronikách slovenskej armády. Bratislava: ÚPN, 2007.
• PAŽUR, Štefan. Organizácia a dislokácia Východoslovenskej armády. In: TÓTH, Dezider (ed.). Generál Golian a jeho doba. Materiály u odborného seminára k 100. výročiu narodenia Jána Goliana Banská Bystrica 31.10.2006. Banská Bystrica: Múzeum SNP, 2008. s. 159 – 198,
• Vojenský historický ústav – Vojenský historický archív Bratislava,
• Vojenský ústřední archiv – Vojenský historický archiv Praha.