Wikipédia

Jean-Marie Le Clézio

francúzsky spisovateľ
(Presmerované z J. M. G. Le Clézio)

Jean-Marie Gustave Le Clézio, známy ako J. M. G. Le Clézio (* 13. apríl 1940, Nice, Francúzsko) je francúzsky spisovateľ.

Nositeľ Nobelovej ceny
Nositeľ Nobelovej ceny
Jean-Marie Gustave Le Clézio
francúzsky spisovateľ
francúzsky spisovateľ
Osobné informácie
Narodenie13. apríl 1940 (84 rokov)
 Nice, Francúzsko
NárodnosťFrancúzska
ManželkaRosalie Piquemal (1961 - )
Jémia Jean (1975 -)
DetiPatricia
Alice, Anna
Dielo
Žánreromán, krátke príbehy, preklady, eseje
Témyexil, migrácia, detstvo, ekológia
Významné práceLe Procès-Verbal, Désert
Ovplyvnený
 
PoznámkyCena Renaudot (1963)
Cena Paul-Morand (1980)
Nobelova cena (2008)
Odkazy
Spolupracuj na CommonsJean-Marie Le Clézio
(multimediálne súbory na commons)

V roku 2008 získal Nobelovu cenu za literatúru s odôvodnením, že ide o „autora zlomu, poetického dobrodružstva a zmyslovej extázy, prieskumníka ľudstva za hranicami súčasnej civilizácie“.[1]

Život upraviť

Le Cléziov otec pochádzal z Veľkej Británie a matka z Francúzska. Obaja však mali bretónsky pôvod. Detstvo prežil striedavo v Nigérii, Francúzsku a Británii. Jeho literárny debut sa datuje do roku 1948, keď ako osemročný napísal knižku o mori.

Niekoľko rokov strávil v Londýne a Bristole, presťahoval sa do Spojených štátov, aby tam pracoval ako učiteľ. Počas roka 1967 slúžil vo francúzskej armáde v Thajsku, ale bol rýchlo prevelený do Mexika za to, že protestoval proti sexuálnej turistike[2]. Koniec povinnej vojenskej služby strávil v Mexiku.

V roku 1963 debutoval románom „Le Procès-verbal“, za ktorý dostal Renaudotovu cenu. Počas celého života veľa cestoval (Nigéria, Thajsko, Mexiko, Austrália) a dlhodobo býval medzi indiánmi v Paname a Guatemale, kde načerpal námety pre romány a knihy esejí. Od roku 1990 žije so svojou marockou manželkou striedavo v Albuquerque v Novom Mexiku, na ostrove Mauritius a tiež na juhu Francúzska vo svojom rodisku v Nice. Vyučoval na univerzitách v Bangkoku, Bostone a Mexiku.

Literárna tvorba upraviť

Diela preložené do slovenčiny a češtiny upraviť

  • Zápis o katastrofě (1965)
  • Horečka (1969)
  • Púšť (1985)
  • Mondo a iné príbehy (1987)
  • Bludná hvězda (1996)
  • Lullaby (1996)
  • Zlatá rybka (2000)
  • Ritornel hladu (2010)
  • Diego a Frida (2010)

Formalistické výskumy v prvých rokoch upraviť

Vydaním svojich prvých diel (Procès-verbal, La Fièvre, Le Déluge) v 60. rokoch 20. storočia sa mladý spisovateľ priblížil ku formalistickým výskumom Nového románu, hlavne George Pereca, Michela Butora a Nathalie Sarrautovej. Tým, že do svojich diel zahŕňa tému smútku, strachu a bolesti človeka žijúceho v mestskom prostredí, pokračuje v existencionalistických otázkach a tvrdeniach. Nadviazal hlavne na Alberta Camusa. „Procès-verbal“ pripomína dielo „Cudzinec“, hoci je tu zároveň určitá podoba s románom „Nexus“ od Henryho Millera.

Vplyv ciest a kultúrneho bádania upraviť

Od konca 60. rokov získali Le Cléziove diela osobnejší tón, sú menej poznačené formalizmom, napriek tomu neoslabujú myšlienkovú revoltu. V jeho publikáciách prevláda téma objavovania iného a nepoznaného, záujem o ekológiu (Terra Amata, Le Livre des fuites, La Guerre). Stále väčší vplyv na jeho tvorbu majú jeho cesty do zahraničia, hlavne pobyt medzi Indiánmi v Mexiku (próza „Les Géants“ ).

Jeho eseje zobrazujú meditatívne napredovanie podnietené kultúrou Indiánov kmeňa Embera, čo smeruje k panteizmu (L’Extase matérielle), indiánskou spoločnosťou, snovými predstavami a drogovými experimentami ( Mydriase, Haï ) a tiež neustále prítomnú tému hľadania úniku zo súčasnej západnej mestskej spoločnosti. Jeho úvahy sú podmienené aj inými vplyvmi. Autor uvádza ako svoju inšpiráciu básnikov Johna Keatsa a W. H. Audena.

Priznáva aj silný vplyv J. D. Salingera, ktorého čítal najviac zo všetkých autorov, Williama Faulknera a Ernesta Hemingwaya. Od prvého prevzal tému rozporu medzi jednotlivcom a spoločnosťou, od druhého lyriku a vnútorný monológ a prúd vedomia a od tretieho prejav a vystupovanie autora-cestovateľa. Zároveň sa dáva ovplyvňovať Lautréamontovým mysticizmom, o ktorom napísal dizertačnú prácu a niekoľko článkov, a niektorými postojmi a metódami Henriho Michauxa (nenávisť voči spoločnosti, drogy ako nástroj na rozširovanie vedomia), ktorému venoval svoju diplomovú prácu.

Dal sa ovplyvniť aj prejavmi duchovného rozporu Antonina Artauda, ktorého vníma ako predchodcu toho sna o novej zemi, kde je všetko možné, o návrate ku koreňom vedy a poznania, (…) tohoto sna, ktorý je zmesou násilia a mysticizmu. Skrátka, Le Clézio sa nám javí ako nenásytný čitateľ prahnúci po objavovaní a odhaľovaní, čo dokazuje písaním predhovorov pre najrozmanitejších autorov: Margaret Mitchellová, Lao Še, Thomas Mofolo, V.S. Naipaul a ďalší.

Jeho literárny vývoj vedie k tvorbe fiktívnych románov inšpirovaných putovaním, snívaním a meditáciami, čo nachádza pozitívny ohlas u čitateľov, počnúc „Mondo et autres histoires" z roku 1978 a najmä „Le Désert“ z roku 1980. Od tej doby je Le Clézio charakterizovaný ako nezaraditeľný a pokračuje v skúmaní tém nepoznaného v „Le Chercher d’or“, „Onitsha“ alebo „Poisson d’or“.

Polemika upraviť

V septembri 2012 Le Clézio cítil potrebu zasiahnuť do polemiky, ktorá sa rozvírila okolo eseje Richarda Milleta s názvom „Langue fantôme, suivi d'Éloge littéraire d’Anders Breivik“ (slov. Fantomatický jazyk, spolu s Literárnym chválospevom na Andersa Breivika). Le Clézio ohodnotil Milletovu esej ako „trúchlivý výplod“ a „odpudzujúcu“. Millet považuje zo svojej strany J.M.G. Le Clézia za príklad „postliteratúry“, ktorú pranieruje a pokračuje, že „jeho štýl je rovnako hlúpy, ako naivná je jeho manichejská vízia sveta a jeho románom chýba energia rozprávania.“ V jednom rozhovore to upresnil: „Nie som anti-Le Clézio. Myslím si, že jeho syntax je hlúpa, to znamená, že je trochu „gnan-gnan“ (slov. nemotorná), že je presným odrazom jeho myslenia, ktoré zachádza do propagandy, lacného multikultúrneho myslenia, manichejského. Bieli, západniari, sú všetci strašní, ale Indiáni, atď., sú úžasní... Le Clézio je perfektný predstaviteľ tohto úpadku štýlu.“

Prijatie kritiky a publika upraviť

Le Clézio začal byť známy už od roku 1963, kedy mu vyšla prvotina a dostal Renaudotovu cenu. Neskôr sa mu ušiel skutočný úspech po vyjdení zbierky „Mondo et autres histoires“ a hlavne románu „Désert“, ktorý vyšiel v 1980. V roku 1994 ho čitatelia časopisu „Lire“ označili za najväčšieho frankofónneho spisovateľa pred Nathalie Sarraute, Claude Simon, Françoise Sagan, Michel Tournier a Julien Gracq (cena Prix du plus grand écrivain francophone du magazine Lire[3]).

Le Clézio je jeden z najprekladanejších francúzsky píšucich spisovateľov na svete. Jeho diela boli preložené do nemčiny, angličtiny, katalánčiny, čínštiny, kórejčiny, dánčiny, španielčiny, gréčtiny, taliančiny, japončiny, holandčiny, portugalčiny, ruštiny, švédčiny, slovenčiny, češtiny atď.

Romány, novely upraviť

  • Le Procès-verbal, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1963, 250 p. (prix Renaudot) Édition illustrée par Edmond Baudoin, Futuropolis, Gallimard, 1989
  • Le Jour où Beaumont fit connaissance avec sa douleur, nouvelle, Mercure de France, L'écharpe d’Iris, Paris, 1964
  • La Fièvre, nouvelles, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1965, 237 p.
  • Le Déluge, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1966, 288 p.
  • Terra Amata, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1967, 248 p.
  • Le Livre des fuites, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1969, 290 p.
  • La Guerre, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1970, 295 p.
  • Les Géants, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1973, 320 p.
  • Voyages de l'autre côté, nouvelles, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1975, 308 p.
  • Mondo et autres histoires, contes, Gallimard, Paris, 1978, 278 p.
  • Désert, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1980, 410 p. (grand prix de littérature Paul-Morand de l'Académie française)
  • La Ronde et autres faits divers, nouvelles, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1982, 235 p. (ISBN 2-07-021395-1)
  • Le Chercheur d'or, roman, Gallimard, Paris, 1985, 332 p. (ISBN 2-07-070247-2)
  • Voyage à Rodrigues, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1986
  • Printemps et autres saisons, roman, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1989, 203 p. (ISBN 2-07-071364-4)
  • Onitsha, roman, Gallimard, Paris, 1991, 250 p. (ISBN 2-07-072230-9)
  • Étoile errante, roman, Gallimard, Paris, 1992, 339 p. (ISBN 2-07-072650-9)
  • Pawana, roman, Paris, Gallimard, 1992, 54 p. (ISBN 2-07-072806-4)
  • La Quarantaine, roman, Gallimard, Paris, 1995, 464 p. (ISBN 2-07-0743187)
  • Poisson d'or, roman, Gallimard, 1996, 255 p.
  • Hasard, suivi de Angoli Mala, romans, Gallimard, Paris, 1999, 290 p. (ISBN 2-07-075537-1)
  • Cœur brûle et autres romances, nouvelles, Gallimard, Paris, 2000, 187 p. (ISBN 2-07-075980-6)
  • L'enfant de sous le pont, roman, Lire c'est partir, Paris, 2000
  • Fantômes dans la rue, éditions Elle, Aubin Imprimeur, Poitiers, 2000
  • Révolutions, roman, Gallimard, Paris, 2003, 554 p. (ISBN 2-07-076853-8)
  • L'Africain, portrait de son père, Mercure de France, « Traits et portraits », Paris, 2004, 103 p. (ISBN 2-7152-2470-2)
  • Ourania, roman, Gallimard, « Collection Blanche », Paris, 2006, 297 p. (ISBN 2-07-077703-0)
  • Ritournelle de la faim, roman, Gallimard, « Collection Blanche », Paris, 2008
  • Histoire du pied et autres fantaisies, nouvelles, Gallimard, Paris, 2011 (ISBN 978-2070136346)

Eseje upraviť

  • L'Extase matérielle, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1967, 229 p.
  • Haï, Skira, « Les Sentiers de la création », Genève, 1971, 170 p.
  • Mydriase, illustrations de Vladimir Veličković, Fata Morgana, Saint-Clément-la-Rivière, 1973 ; éd. définitive, 1993, 62 p. (ISBN 2-85194-071-6)
  • Vers les icebergs, Fata Morgana, « Explorations », Montpellier, 1978, 52 p. (contient le texte d’Iniji, par Henri Michaux)
  • L'Inconnu sur la terre, Gallimard, « Le Chemin », Paris, 1978, 325 p.
  • Trois villes saintes, Gallimard, Paris, 1980, 81 p.
  • Édition de bibliophilie : Chancah (première ville de Trois villes saintes), lithographies de Tony Soulié, Les Bibliophiles de France, 2012
  • Civilisations amérindiennes, Arléa, Paris, 1981
  • Le Rêve mexicain ou la pensée interrompue, Gallimard, « NRF Essais », Paris, 1988, 248 p. (ISBN 2-07-071389-X)
  • Diego et Frida, Stock, « Échanges », Paris, 1993, 237 p. + [12] p. de pl. (ISBN 2-234-02617-2)
  • Ailleurs, entretiens avec Jean-Louis Ezine, Arléa, 1995, 124 p.
  • La Fête chantée, Gallimard, « Le Promeneur », 1997, 256 p.
  • Gens des nuages (avec Jémia Le Clézio, photographies de Bruno Barbey), récit de voyage, Stock, « Beaux Livres », 1997
  • Raga. Approche du continent invisible, Le Seuil, « Peuples de l'eau », Paris, 2006, 135 p. (ISBN 2-02-089909-4)
  • Ballaciner, Gallimard, 2007 (ISBN 978-2070784844)

Detská literatúra upraviť

  • Les Géants
  • Lullaby, 1980
  • La Grande Vie suivi de Peuple du ciel
  • Peuple du ciel, 1980
  • Peuple du ciel, suivi de Les Bergers 1981
  • Balaabilou, 1985
  • Villa Aurore 1999
  • Villa Aurore ; suivi de, Orlamonde 1998
  • L'enfant de sous le pont , 2000
  • Celui qui n'avait jamais vu la mer suivi de La Montagne ou le dieu vivant
  • Voyage au pays des arbres

Ocenenia upraviť

Vyznamenania upraviť

  • Dôstojník Čestnej légie - 1.1. 2009
  • Aztécky orol - mexické vyznamenanie - 14.9. 2010

Referencie upraviť

  1. ↑ Nobelovu cenu za literatúru má Le Clézio na sme.sk 9. 10. 2008
  2. ↑ biographie de j.m.g. le clézio | Association Des Lecteurs De JMG Le Clézio [online]. www.associationleclezio.com, [cit. 2017-01-29]. Dostupné online. (po francúzsky)
  3. ↑ [Prix du plus grand écrivain francophone du magazine Lire] Cena „Lire“

Iné projekty upraviť

Externé odkazy upraviť

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Jean-Marie Gustave Le Clézio na francúzskej Wikipédii a Jean-Marie Gustave Le Clézio na anglickej Wikipédii.

  Literárny portál
Francúzsky portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jean-Marie_Le_Clézio&oldid=7785775“