Koncil v Aachene (809)
Koncil v Aachene, tiež Aachenská synoda, bolo zhromaždenie franských teológov v novembri roku 809. Zvolal ho Karol Veľký s cieľom preukázať ortodoxnosť vsuvky Filioque, a tak prinútiť vtedajšieho pápeža Leva III., aby uznal záväznosť tejto dogmatickej formulácie pre celú cirkev.
Historický kontext upraviť
V roku 381 bol počas Prvého konštantínopolského koncilu sformulovaný text Vyznania viery, ktoré neskôr vošlo do dejín pod názvom Nicejsko-carihradské vyznanie viery. V čase konania synody v Aachene bol text tohto Kréda akýmsi jednotiacim prvkom celého kresťanstva.
Efezský koncil v roku 431 zakázal akýmkoľvek spôsobom meniť text Vyznania viery, Chalcedónsky koncil v roku 451 tento zákaz ešte doplnil a sprísnil.
V najzápadnejšej časti Európy, vo Vizigótskom kráľovstve na území dnešného Španielska, sa v boji proti arianizmu kvôli zdôrazneniu rovnakej podstaty Syna a Otca zaviedla do Vyznania viery formulácia, že Duch Svätý vychádza z Otca aj Syna (Filioque).
Do akej miery Toledské koncily reflektovali dogmatickú vsuvku Filioque, nie je celkom jasné. Faktom však zostáva, že v iných súdobých západných textoch sa Filioque resp. obdobná formulácia nachádzajú pomerne často, ako príklad možno uviesť tzv. Athanasianum (… Spiritus Sanctus a Patre et Filio: non factus, nec creatus, nec genitus, sed procedens …).
Okolo roku 807 vypukol spor: grécki mnísi v Jeruzaleme obvinili franských mníchov kvôli vsuvke Filioque z herézy. Frankovia sa následne obrátili na rímskeho pápeža Leva III. s prosbou o zaujatie stanoviska k tejto záležitosti. Tvrdili, že Vyznanie viery so vsuvkou Filioque prvýkrát počuli na cisárskom dvore v Aachene, ale v konečnom dôsledku aj tak nehovorí nič iné než Athanasianum.
Pápež Lev III. nariadil franským mníchom, aby v liturgii používali doslovné znenie Nicejsko-carihradského vyznania viery, schváleného autoritou Prvého konštantínopolského ekumenického koncilu. Zároveň informoval o celej záležitosti aj cisára Karla Veľkého.
Reakcia Karla Veľkého upraviť
Karol Veľký vzápätí poveril najvýznamnejších teológov svojej ríše, aby písomne vypracovali apológie Filioque. Nasledujúci zoznam ponúka prehľad výsledkov práce týchto teológov:
- Arno zo Salzburgu: Testimonia ex sacris voluminibus collecta
- Smaragd zo Saint-Mihiel: Epistula de processione Spiritus Sancti
- Theodulf z Orléansu: Libellus de processione Spiritus Sancti
- Heito z Bazileji: Testimonia de processione Spiritus Sancti
- Adalwin z Regensburgu: Testimonia de aequalitate Spiritus Sancti cum Patre et Filio seu de processione Eius ex Ambobus
Aachenská synoda v novembri 809 napokon vydala tzv. Decretum Aquisgranense, ktorý sa v problematike Filioque z podstatnej časti opiera práve o argumenty Arna zo Salzburgu. Do Ríma sa Decretum Aquisgranense dostal až začiatkom roku 810.
Výsledok a následky upraviť
O prijatí Decretum Aquisgranense pápežom Levom III. nám podáva správu protokol Ratio de symbolo fidei inter Leonem III Papam et missos Caroli Imperatoris. Z tohto spisu sa dozvedáme, že Lev III. síce sympatizoval s apológiou Filioque, no rázne odmietol akúkoľvek zmenu textu Nicejsko-carihradského vyznania viery. Na znak tohto svojho principiálneho postoja nechal neskôr pápež pripevniť na vstupnú bránu Chrámu sv. Petra stále platný, pôvodný latinský a grécky text Vyznania viery.
Franská cirkev však naďalej – proti vôli pápeža – používala vo Vyznaní viery vsuvku Filioque.
Do „liturgie mesta Ríma“, ktorá mala byť vzorom aj pre celý kresťanský svet, „Filioque“ oficiálne zaviedol až pápež Benedikt VIII. v roku 1014.
Dnes predstavuje vsuvka Filioque azda najväčšiu dogmatickú prekážku zjednotenia katolíckej cirkvi s nekatolíckymi cirkvami kresťanského Východu.
Pozri aj upraviť
Literatúra upraviť
- BÖHNKE, Michael – KATTAN, Assaad Elias – OBERDORFER, Bernd (ed.). Die Filioque-Kontroverse. Historische, ökumenische und dogmatische Perspektiven 1200 Jahre nach der Aachener Synode. Freiburg: Herder Verlag, 2011. ISBN 978-3-451-02245-6.
- BORGOLTE, Michael. Papst Leo III., Karl der Große und der Filioque-Streit von Jerusalem. In: Byzantina 10. 1980. S. 401 – 427.
- WILLJUNG, Harald. Das Konzil von Aachen 809. In: Monumenta Germaniae Historica. Concilia. (Tomus II, Supplementum II). Hannover: Hahnsche Buchhandlung, 1998.
Externé odkazy upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Konzil von Aachen (809) na nemeckej Wikipédii.