Kultúra Taiwanu

Kultúra Taiwanu je zmesou konfuciánskej čínskej a domorodej taiwanskej kultúry. Okrem obrovského tradičného čínskeho vplyvu, výrazne ovplyvnila Taiwan aj japonská kultúra.[1] Postupne sa spoločná spoločensko-politická skúsenosť s oboma kultúrami (čínskou a japonskou) na Taiwane rozvinula do samostatnej taiwanskej kultúrnej identity a taiwanského kultúrneho povedomia.

Festival nebeských lampiónov v Pching-si na Taiwane

Odrážajúc pokračujúcu kontroverziu okolo politického postavenia Taiwanu, politika naďalej zohráva úlohu pri koncepcii a rozvoji taiwanskej kultúrnej identity. Najmä v predchádzajúcom dominantnom rámci taiwanského a čínskeho dualizmu. V posledných rokoch bol koncept taiwanského multikulturalizmu navrhnutý ako relatívne apolitický, alternatívny pohľad. Tento pohľad umožnil začlenenie obyvateľom pevniny a iným menšinovým skupinám do pokračujúcej redefinície taiwanskej kultúry ako kolektívne držaných systémov významov a zaužívaných vzorcov, myslenia a správania sa ľudí na Taiwane.

Prehľad štátnej kultúrnej politikyUpraviť

Historický kontextUpraviť

Taiwanskú kultúru a kultúrne dedičstvo do značnej miery formovali procesy imperializmu a kolonizácie. Štrukturálne a psychologické dopady, po sebe nasledujúcich koloniálnych projektov, boli neoddeliteľnou súčasťou rozvoja sebaobrazu Taiwanu a vývoja oficiálnej aj neoficiálnej taiwanskej kultúry. Taiwan zostal väčšinu svojej kolonizovanej existencie na kultúrnom okraji. Ďaleko od centier občianskeho a kultúrneho života. Napriek tomu s každou zmenou režimu sa kultúrne centrum Taiwanu posúvalo. Inšpiráciou pre kultúru Taiwanu boli v rôznych obdobiach rôzne krajiny. Okrem iného aj domorodý Taiwan, Amsterdam, Sia-men (Amoy), Peking z éry Čching, cisárske Japonsko, povojnová Čína ale aj Spojené štáty.

 
Tanečnica Bunun v tradičnom domorodom odeve (1989)

Predtým, ako ríša Čching postúpila Taiwan Japonsku v roku 1895, bola pre taiwanskú kultúru charakteristická predovšetkým roľnícka spoločnosť. Išlo predovšetkým o roľníkov z kmeňa Chan a domorodých obyvateľov z horských oblastí. Vďaka strategickej polohe Taiwanu pozdĺž východoázijských obchodných ciest boli Taiwanci vystavení aj kozmopolitným vplyvom a vplyvom európskeho obchodu. V polovici japonskej éry (1895 – 1945) sa Taiwan začal presúvať z miestnej na súčasnú globálnu kultúru pod vedením „westernizácie“ v japonskom štýle. Počnúc obdobím prípravy Japonska na vojnu Japonsko posilnilo svoju politiku „japanizácie“ Taiwanu za účelom mobilizácie proti spojencom. Japonské úsilie naučilo taiwanskú elitu, japonskú kultúru a jazyk, ale vo veľkej miere nezasahovalo do náboženskej organizácie. Keď boli po druhej svetovej vojne zrušené represívne vojnové politiky Japonska, Taiwanci sa rozhodli pokračovať vo svojich predvojnových kozmopolitných aktivitách. Japonské koloniálne dedičstvo formovalo mnohé zvyky a spôsoby Taiwancov. Je stále viditeľné vďaka obrovskému úsiliu Japonska pri budovaní taiwanskej ekonomickej infraštruktúry a priemyselnej základne, ktorá sa často uvádza ako hlavný faktor rýchleho hospodárskeho rozvoja Taiwanu.

Kultúrny vplyv vlády Čínskej nacionalistickej stranyUpraviť

Počas raného povojnového obdobia Čínska nacionalistická strana (ďalej len ČNS) potláčala taiwanské kultúrne prejavy a bránila Taiwancom v kozmopolitnom živote s výnimkou v oblasti vedy a techniky. Autoritárska politika ČNS dominovala vo verejnom a kultúrnom priestore. Čínske nacionalistické siete sa stali súčasťou kultúrnych inštitúcií, čo ponechávalo len málo zdrojov na rast kultúrnej autonómie Taiwanu.

Na začiatku vlády ČNS bol Taiwan pod vplyvom Čínskej nacionalistickej strany, ale rovnako sa stal stredobodom amerických geopolitických záujmov preskupených z japonského imperiálneho centra na čínske nacionalistické centrum. Hoci americké kultúrne aktivity boli skromné, zohrali významnú úlohu v rozvíjajúcej sa kultúrnej scéne Taiwanu. ČNS tvrdila, že strata morálky viedla k „strate Číny“. Preto štát vydal sériu ideologických reforiem zameraných na „opätovné ovládnutie“, ktoré sa stali hlavným štátnym kultúrnym programom tej doby. Bezprostredné znepokojenie nad stratou Taiwanu odklonilo dlhodobé investície do humanitných a spoločenských vied. Na inej úrovni bolo hlavným cieľom štátu „očisťovať“ Taiwancov vyučovaním mandarínskej čínštiny a nacionalistickej ideológie prostredníctvom povinného základného vzdelávania.

Koncom štyridsiatych rokov 20. storočia ČNS odstránila nesúhlas so svojou kultúrnou politikou. Keď Taiwanci obnovili kultúrne aktivity, ktoré Japonci v roku 1937 zakázali, nacionalistický postoj spočíval v názore, že Taiwanci boli japonskými „otrokmi“, mali by absolvovať obdobie morálneho a ideologického opatrovníctva, než budú môcť využívať svoje plné práva občanov Čínskej republiky. Incident z 28. februára zničil taiwanskú mestskú elitu a príchod pevninskej elity zabezpečil nacionalistickú nadvládu mestských kultúrnych centier.

V roku 1953 generalissimo Čankajšek vydal svoje prvé veľké stanovisko ku kultúre, aby dokončil Sunjatsenove tri princípy ľudu. Tie zahŕňali predpisovanie nacionalistických učebných osnov pre vzdelávanie, budovanie zariadení pre intelektuálnu a fyzickú rekreáciu a hlavný štátny kultúrny program – propagácie protikomunistickej propagandy. Čo sa týka taiwanského kultúrneho života, hlavným ťahúňom bola „univerzalizácia“ vzdelávania v mandarínčine, ktorá bola vynútená zákonom. Napriek tvrdej čínskej kontrole kultúry viedol sovietsky pokrok v technológii k novému nacionalistickému zameraniu na budovanie užšej spolupráce s americkými univerzitami a rozvoj inžinierskych programov. Americká prítomnosť na Taiwane tiež povzbudila Taiwančanov k obnoveniu niektorých politicky, etnicky neutrálnych kultúrnych aktivít, čo sa prejavilo na prekvitajúcom mediálnom trhu v taiwanskom jazyku.

V období 60. a 80. rokov 20. storočia bola taiwanská kultúra opisovaná médiami ako kontrast medzi Taiwanom (slobodná Čína) a Čínou (komunistická Čína). Popri tom často čerpala z oficiálnych trópov Taiwanu ako bašty tradičnej čínskej kultúry, ktorá si zachovala „skutočné“ čínske hodnoty proti „falošným“ čínskym hodnotám postkomunistickej Číny. V tom istom čase boli taiwanské kultúrne prejavy brutálne potlačené generalissimom Čankajšekom a ČNS. V reakcii na kultúrnu revolúciu v Číne začala vláda Taiwanu podporovať čínsku kultúrnu renesanciu s nespočetným množstvom programov určených na podporu tradičnej čínskej kultúry v boji proti komunistickému hnutiu na pevnine, ktorého cieľom bolo vykorenenie „Štyroch starcov“. Tieto programy zahŕňali dotované vydávanie čínskej klasiky, symbolické funkcie Národného palácového múzea, povýšenie slávnych predvojnových učencov na popredné pozície vo vládnych a akademických inštitúciách, tvorbu učebníc a učebných osnov so zameraním na oficiálny pohľad na „tradičnú“ čínsku kultúru a angažovanosť v spoločenských a komunitných udalostiach.

TaiwanizáciaUpraviť

 
Jin a jang, symbol taoizmu
 
Dharmačakra predstavuje ušľachtilú osemdielnu cestu

Po roku 1975Upraviť

Pen-tchu-chua (ang. Bentuhua) alebo Taiwanizácia/taiwanská lokalizácia sa stala, pravdepodobne najdôležitejším symbolom kultúrnej zmeny v priebehu posledných dvadsiatich rokov. Bentuhua sa opisuje ako sociálne a kultúrne hnutie obyvateľov Taiwanu. Cieľom je stotožnenie sa s jedinečným historickým a kultúrnym dedičstvom Taiwanu. Pen-tchu-chua bola často spájaná s kampaňou za nápravu mena Taiwanu, nezávislosťou Taiwanu a taiwanským nacionalizmom.

Prevládajúca forma náboženskej viery na Taiwane je zmesou budhizmu, taoizmu a čínskeho ľudového náboženstva, vrátane čínskeho uctievania predkov, uctievania Ma-cu, uctievania Wang Jie a tradícií Čaj-ťiao.

Humanistický budhizmus je popri synkretickej forme tradičného čínskeho ľudového náboženstva hlavnou charakteristickou črtou moderného taiwanského budhizmu. Humanistický budhizmus má svoje korene od čínskeho mnícha ctihodného Tchaj-sü (1890 – 1947), ktorý presadzoval priamejšie príspevky do spoločnosti prostredníctvom budhistickej komunity a mal významný vplyv na ctihodného Jin šuna, ktorý je všeobecne považovaný za kľúčovú osobnosť, ktorá priniesla humanistický budhizmus na Taiwan.[2]

Kresťanské cirkvi sú na Taiwane aktívne už mnoho rokov, väčšina z nich sú protestantské (2,6 % populácie sa identifikujú ako protestanti) pričom presbyteriáni zohrávajú obzvlášť významnú úlohu. Presbyteriánska cirkev na Taiwane bola aktívna pri presadzovaní ľudských práv a používaní hovoreného a písaného taiwanského jazyka, a to počas japonskej nadvlády, ako aj počas obdobia stanného práva v Čínskej republike, počas ktorého bolo právne nariadené výlučné používanie mandarínskej čínštiny.

Budhisticko-taoistické náboženské presvedčenie tvorí 93%, kresťanské 4,5% a iné 2,5%.[3]

UmenieUpraviť

Umelecké dedičstvo Taiwanu je mimoriadne rozmanité. Kamenári kultúry Čchang-pin začali robiť umenie na Taiwane najmenej pred 30 000 rokmi. Asi pred 5000 rokmi sa začali objavovať diela z nefritového a hlineného tovaru. Umenie bolo prvýkrát inštitucionalizované na Taiwane počas japonského koloniálneho obdobia a založenia verejných škôl venovaných výtvarnému umeniu. Japonci predstavili na Taiwane olejomaľby a akvarelové maľby a taiwanských umelcov výrazne ovplyvnili ich japonskí kolegovia. Japonci nezriadili na Taiwane terciárne inštitúcie pre umelecké vzdelávanie. Všetci študenti, ktorí si želali získať pokročilý titul v umení, museli cestovať do Japonska, aby tak urobili. Keď nacionalisti v roku 1949 utiekli na Taiwan, priviezli so sebou mnohých najprestížnejších čínskych umelcov. Nacionalisti tiež založili prvé umelecké vysoké školy a univerzity na Taiwane. Spolu s čínskymi vplyvmi nacionalisti tiež umožnili Spojeným štátom zriadiť na Taiwane sériu vojenských základní, Američania na Taiwan zaviedli americkú popkultúru a umelecké myšlienky ako abstraktný expresionizmus. Demokratizácia na konci 80. rokov a zrušenie stanného práva poskytli taiwanským umelcom po prvý raz v histórii slobodu prejavu. Ekonomický rozmach v 80. a 90. rokoch výrazne zvýšil aj finančné zdroje taiwanských múzeí a patrónov.[4] V roku 1990 bol Taiwan najväčším ázijským umeleckým trhom.[5] Ako taiwanská umelecká scéna dozrela, začala sa väčšia špecializácia na výstavné priestory s múzeami venovanými veciam, ako je otváranie fotografií a keramiky. V 21. storočí taiwanská umelecká komunita prijala nové technológie a nové médiá.[4] Aj keď už nie je najväčším trhom s umením v Ázii, vkus taiwanských zberateľov dozrel a Taiwan zostáva najmodernejším umeleckým trhom v Ázii.[6]

Čaj a populárna kultúraUpraviť

 
Čaj s perličkovým mliekom

Taiwanská čajová kultúra zahŕňa čajové umenie, čajový obrad a veľmi spoločenský spôsob vychutnávania čaju. Zatiaľ čo najbežnejšie čaje sú oolongy, najmä taiwanské oolongy ako Iron Goddess a Alpine Oolong. Obľúbené sú však aj čierne čaje a zelené čaje. Mnohé z klasických umení možno vidieť v čajovej kultúre, príklady: kaligrafia, kvetinové umenie, umenie kadidla a podobne.

 
Vstupná hala K-TV v Tchaj-pej

Karaoke je neuveriteľne populárne na Taiwane, kde sa nazýva KTV (karaoke televízia). Toto je príklad niečoho, čo Taiwanci vo veľkom rozsahu čerpali zo súčasnej japonskej kultúry. Ďalším príkladom je Pachinko. Počas tajfúnov veľa mladých Taiwancov strávi deň spievaním karaoke alebo hraním madžongu. Mnohí radi sledujú minisériu pod spoločným názvom Taiwanská dráma.

Od roku 1999 sa horúce pramene, známe ako wēnquán v čínštine a onsen v japončine, vracajú vďaka úsiliu vlády. Odkedy Japonci zaviedli na Taiwane svoju bohatú kultúru onsen bolo objavených viac ako 100 horúcich prameňov, pričom najväčšia koncentrácia je v najsevernejšej časti ostrova Taiwan.

Anime a manga sú na Taiwane veľmi populárne. Komiksy, vrátane mangy, sa na Taiwane nazývajú manhua. Vo väčších mestách je na každých pár uliciach bežné vidieť manga požičovňu alebo manga obchod.

ReferencieUpraviť

  1. 黃文儀,《士大夫與羅漢腳》,《文教台灣》第092期
  2. . Dostupné online.
  3. . Dostupné online.
  4. a b . Dostupné online.
  5. . Dostupné online.
  6. . Dostupné online.

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Culture of Taiwan na anglickej Wikipédii.