Mário Soares

Mário Alberto Nobre Lopes Soares (* 7. december 1924, Lisabon, Portugalsko – † 7. január 2017, Lisabon[1]) bol portugalský politik, advokát a spisovateľ, predstaviteľ Socialistickej strany (Partido Socialista), na čele ktorej stál v rokoch 1973 – 1986. Bol premiérom Portugalska v rokoch 1976 – 1978 a 1983 – 1985 a prezidentom Portugalska v rokoch 1986 – 1996.

Mário Soares
portugalský politik, advokát a spisovateľ
Mário Soares
Mário Soares, podpis
Prezident Portugalska
V úrade
9. marec 1986 – 9. marec 1996
Predchodca António Ramalho Eanes Jorge Sampaio Nástupca
Predseda vlády Portugalska
V úrade
9. jún 1983 – 6. november 1985
Predchodca Francisco Pinto Balsemão Aníbal Cavaco Silva Nástupca
V úrade
23. júl 1976 – 28. august 1978
Predchodca José Baptista Pinheiro de Azevedo Alfredo Nobre da Costa Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoMário Alberto Nobre Lopes Soares
Narodenie7. december1924
Lisabon, Portugalsko
Úmrtie7. december 2017 (93 rokov)
Lisabon, Portugalsko
Politická stranaPartido Socialista
Alma materLisabonská universita
Rodina
Manželka
María Barroso
DetiJoão
Isabel
Odkazy
Mário Soares na fmsoares.pt
Spolupracuj na CommonsMário Soares
(multimediálne súbory)

ŽivotopisUpraviť

Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite v Lisabone a neskôr tu pôsobil ako vyučujúci. Na štúdiách sa zapojil do opozičného hnutia proti Salazarovej diktatúre a vstúpil aj do Portugalskej komunistickej strany. Bol niekoľkokrát zatknutý a musel odísť z univerzity. Vyštudoval preto právo a stal sa právnikom.

 
Mário Soares (1978)

V 60. rokoch sa vzdialil komunistickému hnutiu a v roku 1964 založil sociálnodemokratické hnutia ACCA Socialista Portuguesa (Portugalská socialistická akcia), z ktorej roku 1973 vznikla portugalská Socialistická strana (v nemeckom Bad Münstereifel, pod patronátom Willyho Brandta).

Pôsobil ako obhajca v politických procesoch, bol napr. právnym zástupcom rodiny generála Humberta Delgada, ktorého v roku 1965 zavraždila portugalská tajná polícia PIDE. O rok skôr Soaresa Delgada navštívil po tom, čo bol generál operovaný a hospitalizovaný v Prahe v Štátnom sanatóriu Sanopz.[2]

Za svoju politickú činnosť bol Soares dvanásťkrát väznený, napr. v roku 1968 bol takmer na rok deportovaný na ostrov sv. Tomáša v Guinejskom zálive.[3] Od roku 1970 pôsobil v exile, najprv v Ríme, potom vo Francúzsku, kde vyučoval na univerzitách vo Vincennes, Paríži a Rennes. Do Portugalska sa vrátil počas takzvanej Karafiátovej revolúcie roku 1974. Vznikla dočasná demokratická vláda pod vedením Vasca Gonçalvesa, v ktorej sa Soares stal ministrom pre kolónie a začal prispievať k rozbitiu koloniálneho panstva – zahájil napríklad rokovania so Samorom Machelom o nezávislosti Mozambiku. Vláda však bola čoskoro paralyzovaná spormi medzi socialistami a komunistami, ktoré vzplanuli najmä kvôli vplyvu v ľavicovom denníku República.

Vo voľbách roku 1976 socialisti zvíťazili, zostavili vládu a Soares sa stal premiérom. V kabinete boli najprv aj komunisti, ale čoskoro odišli. Menšinový kabinet potom urobil sériu nepopulárnych opatrení na skrotenie rozpočtových deficitov. Nebol preto dlho udržateľný a Soares roku 1978 rezignoval. Pri moci sa potom striedali úradnícke, stredové a konzervatívne vlády, až do roku 1983, kedy sa Soares stal druhýkrát premiérom. Jeho druhá vláda presadila vstup Portugalska do Európskeho hospodárskeho spoločenstva, pričom sa Soaresovi podarilo v tejto veci otočiť portugalskú verejnú mienku.

Roku 1986 zvíťazil v priamych prezidentských voľbách len o dve percentá, pri znovuzvolení roku 1991 však už jednoznačne triumfoval so ziskom 70 percent hlasov. Jeho prezidentovanie bolo založené na spektakulárnych cestách po Portugalsku, ktoré boli vždy tematické (napríklad Životné prostredie a pod.). Aktívne tiež kritizoval konzervatívne vlády, s ktorými musel počas svojho prezidentovania spolupracovať, čo niektorí komentátori kritizovali ako prekračovanie ústavnej role prezidenta. Dňa 27. decembra 1989 sa stal prvou hlavou štátu, ktorá prišla do Československa v priebehu nežnej revolúcie, pred Havlovou voľbou za prezidenta. Došlo tiež k osobnému stretnutiu, keď pricestoval na pozvanie Koordinačného centra Občianskeho fóra.[4] Osobným darom Havlovi bola prvá prezidentská limuzína.[5][6]

Po skončení prezidentského mandátu sa roku 1999 stal europoslancom za Socialistickú stranu, europarlament opustil roku 2004. Roku 2005 znovu kandidoval na prezidenta, získal však už len 14 percent hlasov a skončil až tretí za konzervatívcom Anibalom Cavacom Silvom a nezávislým kandidátom Manuelom Alegrom. V ankete Naši veľkí Portugalci (obdoba ankety Najväčší Slovák alebo 100 Greatest Britons) z roku 2007 skončil na 12. mieste.

Bol členom najväčšej portugalskej slobodomurárskej lóže.

Zomrel 7. januára 2017 vo veku 92 rokov v nemocnici v Lisabone.[7]

VyznamenanieUpraviť

Soares získal počas svojho života rad štátnych i neštátnych vyznamenaní a ocenení ako portugalských tak zahraničných. Medzi rokmi 1977 a 1998 získal čestné doktoráty na 36 univerzitách po celom svete. Počas svojho funkčného obdobia prezidenta Portugalska bol veľmajstrom portugalských rádov.

ReferencieUpraviť

  1. Portugal’s former president Mario Soares dies at 92. France 24, 2017-01-07. Dostupné online [cit. 2017-01-07]. (po anglicky)
  2. KLÍMA, Jan. Dějiny Portugalska. Praha : NLN, 2007. ISBN 978-80-7106-903-4.
  3. Zemřel Mário Soares. Muž, který dovedl Portugalce k demokracii [online]. 2016-1-7. Dostupné online. (po česky)
  4. ŽANTOVSKÝ, Michael. Havel. Praha : Argo, 2014. ISBN 978-80-257-1213-9. S. 400.
  5. Žantovský, s. 356
  6. středa 27. prosinec 1989 [online]. Knihovna Václava Havla, [cit. 2015-08-29]. Dostupné online. (po česky)
  7. ČTK. Ve věku 92 let zemřel bývalý portugalský prezident Soares, který se zasloužil o návrat k demokracii [online]. [Cit. 2017-01-07]. Dostupné online. (po česky)

Iné projektyUpraviť

Externé odkazyUpraviť

ZdrojUpraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Mário Soares na českej Wikipédii.