Občianska vojna v Líbyi

Občianska vojna v Líbyi začala demonštráciami a protestami nadväzujúcimi na vlny protestov v ostatných arabských krajinách. Prvé, menšie protesty sa objavili už 13. januára 2011 a ľudia v nich žiadali koniec 42 rokov trvajúcej diktatúry plukovníka Muammara Kaddáfího v krajine. Väčšie protesty sa naplno rozhoreli po 15. februári a režim na ne reagoval streľbou do demonštrantov a neskôr aj nasadením armády, vrátane lietadiel.[1] Bezprostredné počty ľudských obetí sa rôznia, samotná Líbya priznala 300, Taliansko ich odhadovalo až na niekoľko tisíc.[2] Najmasovejšie demonštrácie prebiehali v najväčších mestách (Tripolis, Bengází, Misráta, Tobruk), demonštranti prepadávali policajné stanice, kde sa im dostali do rúk aj zbrane a situácia dospela až k otvorenému povstaniu. Na stranu odporcov režimu sa postupne pridala aj časť silových zložiek a 21. februára získali povstalci prakticky pod úplnú kontrolu mesto Bengází, ktoré sa stalo hlavným centrom odporu. Režim potom postupne prišiel o celý východnú časť Líbye a líbyjsko-egyptskú hranicu tak ovládli vzbúrenci.

Občianska vojna v Líbyi
Súčasť Arabskej jari
Dátum 15. február 201123. október 2011
Miesto Líbya
Výsledok Víťazstvo povstalcov
* Povstalci obsadili všetky najvýznamnejšie mestá; Tripolis, Bengází, Misráta, Tobruk, Al-Bajdá, Syrta a ďalšie.
* Zabitie Muammara Kaddáfího.
* 100 štátov, OSN, Európska únia a Africká únia uznali Dočasnú národnú radu za jediného predstaviteľa Líbye.
Protivníci
Líbya Dočasná národná rada
NATO NATO
Švédsko Švédsko
Katar Katar
Spojené arabské emiráty SAE
Jordánsko Jordánsko
Líbya (1977-2011) Veľká líbyjská arabská ľudová socialistická džamahírija
Velitelia
Mustafa Abdul Džalíl
Mahmúd Džibríl
Abdul Fatah Júnis
Muammar al-Kaddáfí
Chámis al-Kaddáfí
Sajf al-Islám Kaddáfí (zajatý)
Abu-Bakr Yunis Jabr
Sila
17 000 vojakov a dobrovoľníkov 10 000 až 20 000 vojakov
Straty
5 634 – 7 026 mŕtvych 2 217 – 2 486 mŕtvych
Približný počet mŕtvych civilistov:
25 000
Vlajka bývalého Líbyjského kráľovstva, teraz využívaná povstalcami

Krátko po tom sa špekulovalo o tom, že plukovník Kaddáfí opustil krajinu. Ten však 22. februára vystúpil v televízii a vyhlásil, že vodcom revolúcie, ktorú vedie už dlhšie ako 40 rokov, zostane. Vyzval tiež svojich priaznivcov k verejnej podpore, deň na to sa ich však zišlo len asi 150. 28. februára poskytol západným médiám rozhovor, v ktorom odmietol rezignáciu, pretože nevykonáva žiadnu oficiálnu funkciu a posťažoval si na to, že ho západné krajiny opustili a nerozumejú politickému systému Líbye. Tiež sa vyjadril v tom zmysle, že všetci jeho ľudia ho "milujú" a zomreli by, len aby ho ochránili.[3]

Po tom, čo ku koncu februára režim stratil kontrolu nad východom krajiny, vrátane druhej najväčšej líbyjskej metropoly Bengází, začali tamojší ľudia oslavovať a odovzdávať ukoristené zbrane. Pri oslavách používali červeno-čierno-zelenú trikolóru, vlajku bývalého Líbyjského kráľovstva.[2] Ako vedúca zložka povstania sa sformovala Dočasná národná rada, tiež označovaná ako Národná rada. Táto rada uskutočnila svoje ustanovujúce stretnutie 5. marca 2011 v Bengází, kde sa označila za jediného legitímneho predstaviteľa Líbye a na jej území vyhlásila Líbyjskú republiku.[4] Predsedom Rady sa stal Mustafa Abdul Džalíl, ktorý bol Kaddáfího ministrom spravodlivosti a na stranu povstalcov prešiel krátko po začiatku protestov. Prvou krajinou, ktorá 10. marca 2011 Radu oficiálne uznala ako legitímneho predstaviteľa líbyjského štátu, bolo Francúzsko.[4][5]

V marci rozpútali Kaddáfího sily proti povstalcom rozsiahlu vojenskú protiofenzívu a začali spätne dobýjať povstalcami obsadené mestá, pričom došlo k rozsiahlym bojom napr. v Misráte a k obliehaniu Bengází. Z obavy, aby nedošlo v týchto mestách k rozsiahlym masakrom civilného obyvateľstva, pristúpila Bezpečnostná rada OSN k vyhláseniu bezletovej zóny nad Líbyou, ktorá dala de facto súhlas s vojenskou intervenciou cudzích krajín. Tá začala 19. marca pod vedením Francúzska, Veľkej Británie a Spojených štátov. 31. marca prevzalo úplnú kontrolu nad vojenskou operáciou proti líbyjskému režimu NATO. Z arabských štátov vojensky podporil ako prvý vytvorenie bezletovej zóny nad Líbyou Katar, ktorý tiež ako prvý z arabských krajín uznal rebelmi ustanovenú vládu.[6]. Spojenci uskutočnili v priebehu vojny vyše 9 000 bojových náletov a takmer úplne zničili vojenský potenciál Kaddáfího režimu,[7] zároveň však napriek snahám o minimalizovanie civilných škôd usmrtili najmenej 72 civilistov.[8]

S výraznou leteckou podporou začali povstalci pomerne rýchlo preberať kontrolu nad krajinou a v auguste už Kaddáfímu zostalo len niekoľko miest na západe Líbye. Predovšetkým hlavné mesto Tripolis, o ktorý sa mali viesť najťažšie boje, pretože Kaddáfí sa nemienil vzdať a oprieť sa mohol minimálne o svoju elitnú prezidentskú gardu, ktorú tvorilo 3 000 dobre vyzbrojených a vycvičených mužov. Podľa správ z miesta boli v uliciach hlavného mesta Kaddáfím najatí žoldnieri z cudzích krajín, najmä subsaharskej Afriky, ktorí strieľali aj po tých, čo sa len snažili pomôcť zraneným.[9] To viedlo k viacerým prípadom brutálnych represií zo strany povstalcov voči obyčajnému černošskému obyvateľstvu krajiny.[10]

  • 21. augusta sa povstalci, v snahe zvrhnúť režim Muammara Kaddáfího dostali do hlavného mesta Tripolis, obsadili jeho významnú vojenskú základňu a na Zelenom námestí v Tripolise vyvesili svoje vlajky, pričom ho oficiálne premenovali Námestie martýrov.
  • 23. augusta obsadili vládny komplex Báb al-Azízíja. Boje však neutíchajú a niektoré mestá, ako napr. Syrta, alebo Bani Walid sú ešte stále pod kontrolou síl Muammara Kaddáfího, ktorého miesto pobytu je však neznáme.[11]
  • 20. októbra boli po ťažkých bojoch povstalcami definitívne dobyté aj posledné miesta odporu Kaddáfího jednotiek, mestá Bani Walid a Syrta. Samotný plukovník Muammar Kaddáfí je pri snahe o útek 4 km západne od Syrty zadržaný povstalcami, ktorí ho následne podľa všetkého zabili.[12]
  • 23. októbra vyhlásili predstavitelia Dočasnej národnej rady krajinu za "definitívne oslobodenú".[13]
  • 31. októbra NATO formálne ukončilo svoju vojenskú angažovanosť v Líbyi.[14]

Referencie upraviť

  1. http://www.sme.sk/c/5776368/libya-nasadila-proti-demonstrantom-bojove-lietadla.html
  2. a b http://www.ceskenoviny.cz/svet/zpravy/kaddafiho-podporily-desitky-lidi-tisice-demonstrovaly-proti-nemu/600381
  3. http://zahranicni.ihned.cz/c1-50847690-kaddafi-pozval-zahranicni-novinare-do-kavarny-lide-me-miluji-rekl-jim
  4. a b Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2011-08-04]. Dostupné online. Archivované 2011-03-10 z originálu.
  5. http://zahranicni.ihned.cz/c1-51068190-sarkozy-bezletova-zona-nestaci-zamerme-se-na-konkretni-cile-v-libyi
  6. http://zpravy.idnes.cz/libyjsti-povstalci-chteji-zacit-vyvazet-ropu-pomuze-jim-pry-katar-1fp-/zahranicni.asp?c=A110328_114436_zahranicni_ipl
  7. http://www.nato.int/nato_static/assets/pdf/pdf_2011_10/20111005_111005-factsheet_protection_civilians.pdf
  8. http://www.sme.sk/c/6374877/aktivisti-obvinuju-nato-z-nepriznania-civilnych-obeti-v-libyi.html
  9. http://www.ceskenoviny.cz/zpravy/kaddafi-uz-zrejme-nekontroluje-situaci-v-libyi-lide-dal-utikaji/601881
  10. Archivovaná kópia [online]. [Cit. 2011-10-29]. Dostupné online. Archivované 2012-01-11 z originálu.
  11. http://www.aktuality.sk/clanok/192156/minuta-po-minute-povstalci-obsadili-vacsinu-tripolisu-kaddafi-sa-stratil/
  12. http://www.dailymail.co.uk/news/article-2054344/Gaddafi-dead-Mob-killers-trial-vow-Libyas-new-rulers.html#ixzz1c2ehSpLU
  13. http://www.bbc.co.uk/news/world-africa-15422262
  14. http://www.acus.org/natosource/nato-makes-final-decision-end-libya-operation-october-31

Zdroj upraviť

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Občanská válka v Libyi na českej Wikipédii.