Wikipédia

Obdobie Edo

Obdobie Edo (iné názvy: edské obdobie, éra Edo, Edo; obdobie Tokugawa, tokugawské obdobie, éra Tokugawa, Tokugawa; Tokugawský šógunát / Šógunát Tokugawa (jap. 徳川将軍家 – Tokugawa šógunke); Bakufu Tokugawa/Tokugawské bakufu (徳川幕府); Bakufu Edo (江戸幕府)) je obdobie dejín Japonska v rokoch 1603 – 1868, počas ktorého vládla v Japonsku vojenská diktatúra založená Iejasu Tokugawom a riadená šógunmi z rodu Tokugawa. Hlavné mesto počas tohto obdobia bolo Edo. Obdobie sa končí tzv. reformami Meidži. V tomto období došlo k prenasledovaniu kresťanov; v rokoch 1639 – 1854 nastala dvestoročná izolovanosť Japonska od sveta, rozvoj mestskej kultúry (literatúra, divadlo, kabuki).

Samuraji z klanu Satsuma počas obdobia Bošinskej vojny.
Samuraji z klanu Satsuma počas obdobia Bošinskej vojny.
Dejiny Japonska
Symbol (znak) rodiny Tokugawa

Charakteristika

upraviť

Po Období Sengoku charakteristickom „bojujúcimi štátmi“, bola centrálna vláda obnovená Nobunagom Odom a Hidejošim Tojotomim v období Azuči-Momojama. Po Bitke pri Sekigahare v roku 1600 centrálna vláda pripadla Iejasuovi Tokugawovi, ktorý dokončil tento proces a dostal titul šógun v roku 1603. Tradičným dôvodom, pre ktorý sa stal šógunom bolo, že odvádzal svoj pôvod od starobylého rodu Minamoto.

Tokugawské obdobie, na rozdiel od predchádzajúcich šógunátov, bolo rozporuplne založené na striktnej hierarchii tried, ktorú pôvodne utvoril Hidejoši Tojotomi. Kasta bojovníkov -samurajov- bola na vrchole, nasledovaná roľníkmi, remeselníkmi a obchodníkmi. Veľmi neflexibilný kastový systém, ktorý zväzoval všetkých na dlhý čas silou. Dane pre sedliakov boli stanovené ako fixná časť, ktorá nepočítala s infláciou a ďalšími zmenami peňažnej meny. Výsledkom bolo, že príjmy získané samurajmi, vlastníkmi pôdy, boli stále menšie a menšie. Toto viedlo k veľkému počtu konfrontácií medzi vznešenými ale schudobnenými samurajmi a bohatými sedliakmi, ktoré začali lokálnymi nepokojmi a skončili oveľa väčšími rebéliami. Aj napriek tomu významné zmeny neboli vykonané, kým sa v krajine neobjavili cudzie mocnosti.

Ku koncu 19. storočia bol šógunát úspešne zvrhnutý spojenectvom niekoľkých najmocnejších daimjóv s cisárom, ktorý bol bez reálnej moci, po Bošinskej vojne a vyvrcholilo to v Reformách Meidži. Oficiálne ukončenie Tokugawského šógunátu bolo v roku 1868 rezignáciou 15. tokugawského šóguna Jošinobua Tokugawu a "obnovením" (Ōssei fukko) cisárskej vlády.

Udalosti

upraviť

Podrobnosti vládneho systému

upraviť

Šógunát a Han

upraviť
 
Šógun Iejasu Tokugawa

Bakuhan taisei (幕藩体制) bol feudálny politický systém v Japonsku počas Obdobia Edo. Baku alebo "tent" je skratka pre bakufu, čo znamená "vojenská vláda" – čo je šógunát. Han boli oblasti krajiny (léna, provincie), na čele ktorých stáli daimjóvia.

Vazali držali zdedené krajiny a zabezpečovali vojenskú službu a pocty pre svojich pánov. Bakufu rozdelila moc medzi šógunát v Ede a provinčné oblasti po celom Japonsku. Provincie mali určitý stupeň suverenity a mohli mať nezávislú správu „han-u“ ako výmenu za lojalitu k šógunovi, ktorý bol zodpovedný za zahraničné vzťahy a národnú bezpečnosť. Šógun a páni oblastí boli daimjóvia: feudáli so svojou vlastnou byrokraciou, politikou a teritóriami. Šógun bol aj najsilnejší daimjó a dedičný vládca tokugawského rodu. Každá úroveň vládnej správy mala svoj vlastný systém daní.

Šógunát mal silu vzdať sa, anektovať alebo zmeniť lénne územia. Systém sankin-kotai, systém alternatívnych sídiel, vyžadoval od každého daimjó, aby ročne striedal pobyt v „han-e“ (v léne) a v hlavnom meste Edo. Počas svojej neprítomnosti v Edo museli nechať ako rukojemníkov svoju rodinu až do svojho návratu. Ohromné rozšírenie systému sankin-kotai umožnilo, aby každé léno pomáhalo centralizovať aristokratické spojenectvá a tiež zaistilo lojalitu k šógunovi tým, že každý zástupca na dvore šóguna bol aj potencionálny rukojemník.

Prvý tokugawskí šógunóvia si zaistili lojalitu vytrvalým vyžadovaním dogmatickej lojality k šógunovi. Daimjóvia fudai boli dediční vazali Iejasuho, tak ako aj ich predkovia. Daimjóvia tozama alebo "vonkajšie kniežatá", sa stali vazalmi Iejasuho po bitke pri Sekigahara. Šimpan alebo "príbuzní", boli menej významní príbuzní Hidetada Tokugawa. Začiatkom Edského obdobia, šógunát pozeral na daimjóv tozama, ako na menej lojálnych; časom, strategickými manželstvami a zažitým systémom boli tozama za rebelov. Na konci to boli práve významní tozama z oblastí Sacuma, Chóšú, Tosa a Hizen, ktorí zvrhli šógunát. Tieto štyri štáty sa nazývali „Štyri západné klany“ alebo skrátene „Sačotohi“.

Počet lén (zhruba 250) počas obdobia Edo kolísal. Léna (han) boli ohodnotené podľa veľkosti, ktorá sa merala počtom koku, ktoré oblasť vyprodukovala za rok. Jeden koku bolo množstvo ryže potrebné na nasýtenie jedného dospelého muža za rok. Najmenšie léno malo veľkosť 10 000 koku; najväčšie, nehľadiac na šóguna, malo veľkosť milión koku.

Śógun a cisár

upraviť

Napriek vzniku šógunátu bol legitímnym vládcom Japonska cisár v Kjóte. Správa (体制 taisei) Japonska bola úloha pridelená Cisárskym dvorom v Kjóte rodine Tokugawa. Odobratá je bola po Reformách Meidži.

Šógunát stanovil pravidlá Kjóto šošidai rozdelenia práv medzi cisára, dvor a šľachtu.

Šógun a zahraničný obchod

upraviť
 
Japonská ľod s červenou pečaťou z roku 1634
 
Brána Sakurada do Edského hradu, centra Tokugawskej vlády

Na zahraničné záležitosti a obchod mal šógunát monopol, ktorý mu vynášal vysoké zisky. Zahraničný obchod bol povolený oblastiam Sacuma a Cušima.

Návštevníci na lodiach Nanban z Portugalska boli prví hlavní nositelia obchodnej výmeny dodatočne nasledovaní holandskými, anglickými a španielskymi loďami.

Od roku 1600 začalo Japonsko aktívne participovať na zahraničnom obchode. V roku 1615 bola cez Pacifik vyslaná diplomatická a obchodná misia po vedením Cunenaga Hasekura do Nueva Espana (Nového Španielska) na galleone postavenej v Japonsku San Juan Bautista. Do roku 1635 šógun udelil množstvo povolení pre takzvané "lode s červenou pečaťou", ktoré boli určené na obchod s Áziou.

Po roku 1635 a po predstavení zákonov o izolácií mohli vplávať do Japonska iba lode z Číny, Kórei a Holandska.

Inštitúcie šógunátu

upraviť

Ródžú a wakadošijori

upraviť

Ródžú (老中) boli predstavení šógunátu. Dohliadali na ómecuke, mačibugjó, ongokubugjó a ďalšie úrady, dozorovali vzťahy s Cisárskym dvorom v Kjóte, kuge (predstaviteľmi šľachty), daimjómi, budhistickými kláštormi a šintoistickými kaplnkami. Mali dohľad aj nad vecami, ktoré sa týkali napríklad rozdelenie lén. Zvyčajne úrad zastávali štyria alebo piati muži. V službe sa striedali po mesiaci. Radili sa o dôležitých veciach. Počas administratívnej reformy v roku 1867 sa úrad dostal mimo priazeň byrokratického systému (ministrov vnútra, financií, zahraničných vzťahov, armády a námorníctva).

V princípe sa v úrade rōdžū mohli zamestnať fudai (dediční) daimjóvia s pridelenými lénami viac ako 50 000 koku. V každom prípade bolo potrebné splniť obe kritéria. Veľa menovaní bolo od úradov z bezprostrednej blízkosti šóguna ako soba jōnin, šošidai Kjóta a džodai Osaki.

Nepravidelne šóguni vymenúvali ródžú do funkcie tairó (hlavný komorník). Úrad bol obmedzený pre rody Ii, Sakai, Doi a Hotta, ale Jošijasu Janagisawovi bol daný tento titul tiež. Medzi najznámejších patril aj Naosuke Ii, ktorý bol zavraždený v roku 1860 pred bránou do Edského hradu Sakurada.

Wakadošijori bol úrad v hierarchii hneď pod rōdžū. Vznikol z skoršieho šesťčlenného rokuninšú (1633 – 1649) a svoj názov a finálnu formu dostal v roku 1662, ale už iba ako štvorčlenný úrad. Jeho primárna zodpovednosť bola za riadenie záležitostí hatamotov a gokeninov, priamych bezprostredných vazalov šóguna.

Niektorí šóguni menovali soba jōnin. Táto osoba slúžila ako hovorca medzi šógunom a rōdžū. Význam soba jōnina sa zvýšil počas panovania piateho šóguna Cunajošiho Tokugawu, keď wakadošijori, Masayasu Inaba zavraždil hlavného komorníka Masatošiho Hotta. Z obavy o osobnú bezpečnosť, Cunajoši presunul rōdžū do vzdialenejšej časti hradu. Medzi najznámejších soba jōnin patrili Jošijasu Janagisawa a Okicugu Tanuma.

Ómecuke and mecuke

upraviť

Ómecuke and mecuke boli úradníci, ktorí podávali správy pre ródžú a wakadošijori. Päť ómecuke malo na starosti monitorovanie záležitostí daimjóv, kuge a cisárskeho dvora. Mali na starosti objaviť akúkoľvek hrozbu vzbury.

Začiatkom obdobia Edo daimjóvia, tak ako Munefuju Jagjū, zastávali úrad a patrili k hatamotom s príjmom viac ako 5000 koku. Aby sa im zvýšila autorita pri rokovaniach s daimjómi, často im bol zvýšený príjem na 10 000 koku a dostali titul kami (starobylý titul, typicky označujúci guvernéra provincie) ako napríklad Bizen-no-kami.

Časom, funkcia ōmecuke sa vyvinula do odovzdávania príkazov od šóguna k daimjóm a do administrácie ceremónií na Edskom hrade. Tiež dostali ba starosť ďalšiu zodpovednosť – na dohliadanie na náboženské hrozby a kontrolu strelných zbraní.

Mecuke podávali správy wakadošijori a dohliadali na hrozby vazalov voči šógunovi. Boli to policajné sily tisícov hatamoto a gokenin, ktoré boli koncentrované v Edo. Jednotlivé léna (han) mali svoje vlastné mecuke, ktoré obdobne dohliadali na svojich samurajov.

San-bugjó

upraviť

San-bugjó ("Traja správcovia") boli džiša, kandžō a mači bugjō. Džiša bugjō bol najvyššie postavený z trojice. Dohliadal na správu budhistických kláštorov (ji) a šintoistických kaplniek (ša), ktorých bolo veľké množstvo. Tiež zasadal súdnym prípadom, ktoré sa týkali provincií mimo Kantó. Zvyčajne úrad zastával daimjó; s výnimkou Tadasuke Ōoku, ktorý sa stal daimjóm až neskôr.

Kandžó bugjó bol ďalší v hierarchii. Štyria úradníci tohto úradu podávali hlásenia rōdžū. Boli zodpovední za financie šógunátu.

Mači bugjó bol hlavný mestský správca Edo. Pozícia zlučovala starostu, náčelníka polície (neskoršie aj náčelníka požiarnikov) a sudcu v kriminálnych a občianskych veciach, ktoré sa netýkali samurajov. Dvaja (na krátky čas aj traja) muži, zvyčajne hatamotovia, sa v úrade striedali v mesačnom intervale.

Traja mači bugjó sa stali známi prostredníctvom džidaigeki (japonské dramatické dielo): Tadasuke Óoka a Kinširō Tójama ako kladní hrdinovia a Jōzō Torii ako zloduch.

San-bugjó tvorili spolu radu nazývanú hjódžóšo. V tomto zložení boli zodpovední za správu tenrjō, dohľad nad gundai, daikan a nad kura bugjō, ako aj vypočutie prípadov týkajúcich sa samurajov.

Tenrjó, gundai a daikan

upraviť

Šógunovi priamo patrili krajiny v rôznych častiach Japonska. Tieto boli známe ako bakufu čokkacuči; do obdobia Meidži bol termín tenrjó ich synonymom. Navyše k teritóriám, ktoré Iejasu vlastnil pred Bitkou pri Sekigahara, boli včlenené krajiny, ktoré získal v tejto bitke a zeme, ktoré získal ako výsledok letného a zimného obliehania Osaky. Na konci sedemnásteho storočia, zem patriaca šógunovi dosahovala výnosy 4 miliónov koku. Do tejto kategórie patrili aj také veľké mestá ako Nagasaki a Osaka a bane, včítane Sado – bane na zlato.

Namiesto menovania daimjóv na čelo usadlostí, šógunát určoval správcov na dohľad. Tituly pre týchto správcov boli gundai, daikan a ongoku bugjó. Táto posledná kategória zahŕňala Osaku, Kjóto a Sumpu mačibugjó, a Nagasaki bugjó. Menovaný bol hatamoto.

Šóguni

upraviť
Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam šógunov Tokugawa

Vplyvní príbuzní šóguna

upraviť

Pozri aj

upraviť

Iné projekty

upraviť
  •   Commons ponúka multimediálne súbory na tému Obdobie Edo

Referencie

upraviť
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Obdobie_Edo&oldid=7755620“