Obliehanie Bratislavy

Obliehanie Bratislavy bolo vojenské stretnutie, ktoré sa odohralo v roku 1052 medzi Uhorskom a Svätou rímskou ríšou nemeckého národa. Nemecké vojská pod velením cisára Henricha III. osem týždňov obliehali Bratislavský hrad. Konečným výsledkom bolo víťazstvo obrancov hradu nad nepriateľským vojskom.[1]:211

Obliehanie Bratislavy
Súčasť bojov medzi Uhorskom a Svätou rímskou ríšou nemeckého národa

Miniatúra zobrazujúca zničenie lodí cisára Henricha v Bratislave, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť
Dátum 1052
Miesto Bratislava, Uhorsko
Výsledok Víťazstvo uhorského kráľa Ondreja I.
Protivníci
Nemecké vojská Uhorské vojská kráľa Ondreja I.
Velitelia
Henrich III. Ondrej I.

Predohra

upraviť

Dlhodobou snahou cisárov svätej rímskej ríše nemeckého národa bolo docieliť vazalské postavenie Uhorska voči ríši. Už cisár Konrád II. v roku 1030 vtrhol na západnú hranicu kráľovstva, no jeho vojsko bolo oslabené nedostatkom jedla a krmiva, a tak napokon ustúpil a v roku 1031 uzavrel s kráľom Štefanom I. mier.[2]:168

 
Miniatúra – kráľ Peter odovzdáva Uhorsko ako léno nemeckému cisárovi, Obrázková kronika, 1358 – 1370, dnes Országos Széchényi Könyvtár, Budapešť

Konrádov nástupca na ríšskom tróne Henrich III. pokračoval v týchto snahách. V roku 1042 bez odporu dobyl Bratislavský hrad. So svojimi armádami bojoval po boku Štefanovho nástupcu zosadeného uhorského kráľa Petra Orseola proti vtedajšiemu uhorskému protikráľovi Samuelovi Abovi. V roku 1044 nemecko-rímske vojská konečne zvíťazili v bitke pri Ménfő, takže Peter mohol začať svoju druhú vládu v rokoch 1044-1046 a zároveň sa stal vazalom nemeckej ríše.[1]:204

V roku 1046 bol však v dôsledku nespokojnosti a nepokojov v krajine nútený opustiť trón a namiesto neho nastúpil na trón Ondrej I., potomok z rodu Árpádovcov, ktorý odmietol vazalstvo, preto Henrich III. začal v roku 1051 nové ťaženia proti Uhorskému kráľovstvu. Henrich III. sa pokúsil vybojovať rozhodujúcu bitku s hlavnou uhorskou armádou, čomu sa však uhorské vojská vyhýbali. Uhorská armáda neustále ustupovala do vnútra krajiny, používajúc taktiku spálenej zeme. Obyvateľstvo medzitým utieklo, takže cisárske armády boli odsúdené na hlad. Uhorskú armádu viedol budúci kráľ Belo I., ktorý nočnými nájazdmi oslabil nemeckú armádu. Oslabená nemecká armáda sa chcela stiahnuť smerom k Dunaju k riečnej flotile zabezpečujúcej pod vedením biskupa Gebharda prepravu zásob, ale už tam nebola ani jedna loď, pretože biskupov kuriér, ktorý mal cisárovi doručiť list, bol zajatý uhorskými vojskami a tí v mene Henricha III. odpovedali falošným listom, aby sa flotila vrátila domov.[1]:211[2]:205

Po porážke v roku 1051 Henrich III. v roku 1052 opäť začal ťaženie proti Uhorskému kráľovstvu. Poučený z chýb predchádzajúceho roka však neopustil oblasť okolo Dunaja, a tak sa jeho primárnym cieľom stal Bratislavský hrad. Hrad bol po páde v roku 1042 spevnený, takže sa stal pre nemecké vojská oveľa ťažším cieľom. Obrancovia hradu mali dostatočné zásoby a tak sa vydržali brániť údajne až osem týždňov. To dalo kráľovi čas zvolať vojská vzdialenejších krajov, keďže krajina ešte nemala stálu armádu. Uhorské vojsko sa podľa niektorých zdrojov časom začalo zhromažďovať v okolí Bratislavy, otvorený boj s cisárskymi vojskami však nezviedlo. Z textu Obrázkovej kroniky však možno usudzovať, že obrancovia hradu opakovane prepadávali vojsko vedené cisárom.

V tom čase nemecký kráľ s veľkým vojskom obľahol Bratislavský hrad. Chcel sa tak pomstiť za bezprávie spôsobené Petrovi a zmocniť sa Uhorska. Na dobytie hradu dal zostrojiť veľa obliehacích strojov, ale napriek tomu počas ôsmich týždňov obliehania nedosiahol nič. A tak prišiel obliehať Bratislavský hrad na lodiach. Uhri vyhľadali na hrade jedného veľmi skúseného muža v plávaní – volal sa Zothmund – a v nočnom tichu ho poslali k cisárovým lodiam. Ponoril sa, priplával k lodiam, všetky ich prevŕtal a prerazil. Tie sa hneď naplnili vodou a moc Nemcov bola vyradená. Takto oslabení a vysilení sa vrátili späť do svojej krajiny. V Bratislave bolo mnoho udatných bojovníkov, no medzi najvynikajúcejších patril Vojtech, Ondrej, Vilungard, Uroš a Martin, ktorí každý deň urputne bojovali proti Nemcom.
Obrázková kronika[1]:211

Nemecký cisár sa pod dojmom strát rozhodol stiahnuť.

Bitku opisujú aj Altaišské anály väčšie, ktoré zároveň menujú Bratislavu pod menom Preslawaspurch:

Cisár slávil Vianoce v Goslare, Veľkú noc v Nemidone. Opäť sa vypravil k Uhrom, ale v ich kráľovstve nezískal žiadnu česť ani výhodu. Keď totiž dlho obliehali mesto Preslawaspurch ležiace na hraniciach oboch kráľovstiev, bol prinútený odísť odtial prísahou pápeža. Stalo sa to vďaka dômyselnému zásahu uhorského kráľa, ktorý sľúbil, že urobí všetko, čo mu pápež prikáže, ak jeho pričinením cisár prestane na nich útočiť.
[3]:54

Mier sa pokúšal sprostredkovať priamo pápež Lev IX., ktorý sa výpravy osobne zúčastnil, využívajúc údajne vyhrážky uvalenia kliatby na Ondreja, no Ondrej I. na základe vojenských úspechov odmietal platiť ročnú daň. Mier bol potvrdený na ríšskom sneme v Tribure v roku 1053.[4]:270

K ďalšiemu zlepšeniu uhorsko – nemeckých vzťahov došlo po nástupe nového cisára Svätej ríše rímskej Henricha IV. v roku 1056. V novej dohode nebola zmienka o platení daní zo strany Uhorska a zároveň došlo k zasnúbeniu dcéry Henricha III. / sestry Henricha IV. Judity (v Obrázkovej kronike Žofia) a maloletého Šalamúna, syna uhorského kráľa Ondreja I.

Cisár si uvedomil, že sa ocitol vo veľkom nebezpečenstve, preto vyslal ku kráľovi Ondrejovi a k vojvodovi Belovi poslov a požiadal o bezmedzný a trvalý mier. Zároveň sa vyjadril, že ak mu kráľ Ondrej zaručí pokojnú cestu domov a poskytne jeho hladom týranému vojsku obživu, už nikdy kráľa Ondreja ani jeho nasledovníkov nenapadne, už nikdy uhorského kráľa slovom, činom či radou neurazí, dokonca ak niektorý z jeho nasledovníkov pozdvihne voči Uhorsku zbraň, nech naňho padne hnev všemohúceho Boha a nech je naveky prekliaty. A svoju dcéru Žofiu dá za Šalamúna, syna kráľa Ondreja, ako záruku večného mieru, aj keď ju už predtým sľúbil synovi francúzskeho kráľa. Na svoju vieru prisahal, že to všetko verne dodrží. Kráľ Ondrej a vojvoda Belo boli mierumilovní muži, nechceli rozsievať semeno sváru, a tak teda uzavreli s cisárom mier.
Obrázková kronika[1]:212

Referencie

upraviť
  1. a b c d e Marek z Káltu. Viedenská maľovaná kronika : 1358 – 1370. Ed. Magdaléna Gocníková; preklad Július Sopko, Tünde Lengyelová. 1. vyd. Bratislava : Perfect, 2016. 287 s. ISBN 978-80-8046-770-8.
  2. a b ZÁBORSKÝ, Jonáš. Dejiny kráľovstva Uhorského od počiatku do časov Žigmundových. Prvé slovenské vydanie. vyd. Bratislava : SLOVART, 2012. ISBN 978-80-556-0407-7. S. 706.
  3. PERTZ, Georgius Heinricus. Scriptores rerum Germanicarum in usum scholarum. Hannover : Impensis Bibliopolii Hahniani, 1868. Dostupné online. Kapitola Annales Altahenses maiores.
  4. STEINHÜBEL, Ján. Nitrianske kniežatstvo: počiatky stredovekého Slovenska: rozprávanie o dejinách nášho územia a okolitých krajín od sťahovania národov do začiatku 12. storočia. 1. vyd. Bratislava : Veda, 2004. ISBN 80-224-0812-3.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Pozsony ostroma na maďarskej Wikipédii.