Proxenos
Proxenos (starogr. πρόξενος) bol v starovekom Grécku občan mestského štátu, ktorý pohostinne prijímal občanov iného štátu a staral sa o ich bezpečný pobyt.[1][2]
Proxenos (mn. č. proxenoi) znamená v preklade „priateľ cudzincov“. Tento termín je odvodený z pojmu proxenia, ktorý je výrazom pre starogrécku tradíciu pohostinstva. Občan v starovekom Grécku nemal žiadne práva v iných obciach, takže bolo medzi obcami zavedené formálne priateľstvo tzv. xenia.[3][2] Z miestnych občanov boli menovaní proxenoi, ktorí sa starali o záujmy občanov štátov, s ktorými mali formálne zväzky (bola to akási konzulárna ochrana či pomoc, ktorá mala v gréckych mestských štátoch za úlohu najmä „ochraňovať a podporovať záujmy cudzích občanov“, a to nielen Grékov ale i ne-Grékov napr. Feničanov).[4][2] Ak sa proxenos svojim pohostinstvom vyznamenal, požiadali ho aj iní o proxeniu (ochranu cudzincov).[4]
V praxi medzi úlohy proxena patrilo hlavne poskytovanie ochrany príslušníkom vysielajúceho štátu, ale napr. aj „overovanie ich poslednej vôle“ (závetu)[5] v prípade úmrtia, v čom možno nájsť určitú paralelu s notárskymi a matričnými službami súčasných konzulárnych úradov. Samotný proxenos bol menovaný z radov občanov prijímajúceho štátu, pričom tento post spravidla zastával niektorý významný alebo vplyvný jednotlivec,[4] v čom spočíva istá podobnosť s funkciou súčasného honorárneho konzula. Napr. Demostenes, slávny aténsky rečník, ktorý bol často poverený diplomatickými misiami, bol proxenos Tébanom v Aténach, a Aténčanom v Tébach slávny básnik Pindaros.“[6]
Proxenos hostil zahraničných vyslancov na vlastné náklady.[7] Bol to občan, ktorý podpísal zmluvu na zastupovanie záujmov cudzincov vo svojej krajine (krajinách).[8] Proxenos často zastával aj diplomatické funkcie. Prostredníctvom neho sa viedli rokovania.[9] V prípade konfliktov medzi štátmi sa mnohokrát stal prostredníkom (mediátorom) medzi konfliktnými stranami.[10] Pozícia proxena bola často dedičná.[11]
Referencie a bibliografia upraviť
- ↑ Thukydides. Dejiny peloponézskej vojny I-IV. Martin : THETIS, 2010. ISBN 978-80-970115-4-3. S. vysvetlivky 121.
- ↑ a b c Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 28.
- ↑ Mogens Herman Hansen. A Comparative Study of Thirty City-state Cultures. Copenhagen : Kgl. Danske Videnskabernes Selskab, 2000. ISBN 978-87-7876-177-4. S. 170.
- ↑ a b c Harold George Nicolson. Kleine Geschichte der Diplomatie. Frankfurt am Main : Scheffler, 1955. S. 15.
- ↑ Luke T Lee; John B Quigley. Consular law and practice. Oxford : Oxford University Press, 2015. ISBN 978-01-9829-851-9. S. 4.
- ↑ Christer Jönsson, Martin Hall. Essence of Diplomacy. Houndmills : Springer, 2005. ISBN 978-02-3051-104-0. S. 64.
- ↑ Bogumil Terminski. Economic Migrants in International Law and Policy. Selected Issues and Challenges. Berlin : Logos Verlag Berlin GmbH, 2018. ISBN 978-38-3254-761-5. S. 119.
- ↑ Huub Ruël. International Business Diplomacy. Bingley : Emerald Group Publishing, 2017. ISBN 978-17-8743-081-5.
- ↑ Keith Hamilton, Richard Langhorne. The Practice of Diplomacy. London : Taylor & Francis, 2011. ISBN 978-04-1549-764-0. S. 16.
- ↑ Maria Stathopoulou. Cross-language Mediation in Foreign Language Teaching and Testing. Bristol : Multilingual Matters, 2015. ISBN 978-17-8309-411-0. S. 35.
- ↑ Dr. Mohammad Younus Fahim. Diplomacy, The Only Legitimate Way of Conducting International Relations. Morrisville : Lulu.com, 2010. ISBN 978-14-4669-706-1. S. 92.