Redaktor:Bazinga.ml/pieskovisko2

Pieskovisko 1 · Pieskovisko 3 · Pieskovisko 4 · Pieskovisko 5 · Pieskovisko 6

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko
ukrajinský spisovateľ, prozaik, dramatik, literárny kritik, novinár a občiansky aktivista
Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko
Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko
Osobné informácie
Rodné menoHryhorij Fedorovyč Kvitka
PseudonymOsnovjanenko, Falalej Povynuchin
Narodenie29. november 1778 (podľa starého ruského datovanie 18. november)
 Osnova, Ruská ríša, dnes Ukrajina
Úmrtie20. august 1843 (podľa starého ruského datovanie 8. august)
 Charkov, Ruská ríša, dnes Ukrajina
Národnosťukrajinská
Štátna príslušnosťRuská ríša Ruská ríša
Zamestnaniespisovateľ, novinár
RodičiaFedir Ivanovyč Kvitka,
Marija Vasylivna Kvitka, rod. Šydlovska
SúrodenciAndrij Fedorovyč Kvitka
ManželkaAnna Hryhorivna Vuľf (1821 - 1843)
Detidoplniť
Dielo
Žánrebájka, poviedka, románová novela, román, komédia
Obdobiesentimentalizmus
Témynevoľníctvo, život obyčajných ľudí, spoločneské pomery
Debutdoplniiť
Významné prácedoplniť
Významné oceneniadoplniť
Ovplyvnený
Ovplyvnil
PodpisBazinga.ml/pieskovisko2, podpis

Hryhorij Fedorovyč Kvitka-Osnovjanenko (* 29. november 1778, Osnova, dnes súčasť mesta Charkov, Ruská ríša, dnes Ukrajina – † 20. august 1843, Charkov, Ruská ríša, dnes Ukrajina) bol ukrajinský spisovateľ, prozaik, dramatik, novinár, literárny kritik a kultúrno-občiansky aktivista. Bol zakladateľom umeleckej prózy[1]:7[2]:3[3][4] v novej ukrajinskej literatúre[5] a sociálnej komédie v klasickej ukrajinskej literatúre.

Jeho diela potvrdzovali vysoké morálno-etického hodnoty obyčajného človeka a mali viditeľný vplyv na rozvoj ukrajinského jazyka. Ako spisovateľ, vydavateľ, literárny kritik a publicista obhajoval možnosti na využitie ukrajinského jazyka v literatúre.

Patril k spoluzakladateľom profesionálneho divadla v meste Charkov (1812). Podieľal sa na vydávaní prvého časopisu na Ukrajine – Ukrajinskij Vistnyk (po slovensky Ukrajinský vestník; v rokoch 1816 – 1817)[6] a podporoval vydávať almanach Molodyk (po slovensky Mladík/Nov; v rokoch 1843 – 1844).

Pôvod upraviť

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko pochádzal z rodu Kvitkovcov patriaceho k/pochádzajúceho ku/z kozáckej staršine[5] na Slobodnej Ukrajine, ktorý mal viacero predstaviteľov v období kozáctva aj cárstva. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko písal o histórii/rozoberal históriu svojho rodu vo fantasticko-lyrickej poviedke Заснування Харкова. Старовинний переказ. Samozrejme, história rodu v diele je podaná idealizovane a romanticky, a teda nezodpovedá realite. Podľa diela 13. júna 1604 ku kyjevskému pánovi Jasenkovskému prišiel chorý starec so 7 alebo s 8-ročným chlapcom Andrijom.[7] Podľa rozprávania chlapca a starca bývali v Rige a chlapcov otec bol moskovský bojar Afanasij. Starec zanedlho zomrel. Chlapec sa (svojou krásou) zapáčil manželke a dcére pána tak, že ho začali volať „kvitka“ (po slovensky kvet). Ďalej je život chlapca spojený s dcérou kyjevského vojvodcu, o ktorú sa staral. Počas rokov, kým obaja dospievali, sa ich vzťah čoraz viac rozvíjal. Keď sa otec rozhodol vydať dcéru za iného, tajne sa vzali a utiekli z Kyjeva na východ. Manželka otehotnela, a preto sa Andrij rozhodol zostať na brehu riečky Udy. Po čase sa k nim pripojili aj presídlenci z Pravobrežnej Ukrajiny. V okolí vznikali usadlosti, dediny a miesto, kde sa Andrij Kvitka usadil, sa stalo od daní oslobodenou obcou Osnova, čo je v súčasnosti časťou mesta Charkov. Práve pod vedením Andrija Kvitku na sútoku 2 riečok vzniklo mesto Charkov, a otec Onufrij (v skutočnosti jeho brat Hryhorij) sa stal duchovným vodcom v Charkovskej oblasti. Andrij Kvitka bol praprastarý otec Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a zakladateľ rodu Kvitkovcov. Rozprávanie bolo uvedené v jeho zbierke diel, avšak žiaden historik ho nikdy nepovažoval za dôveryhodný zdroj.

Životopis upraviť

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa narodil 29. novembra 1778 v obci Osnova (v dnešnej súčasti mesta Charkov) v rodine nižšieho šľachtica[8] a potomka kozáckeho rodu– kolegiálneho radcu a statkára Fedora Ivanovyča Kvitku a Marije Vasylivny Kvitkovej (za slobodna Šydlovskej). Narodil sa ako druhé dieťa v rodine. Andrij, jeho starší brat, bol tajný radca a štátnik, čo pôsobil ako náčelník dvoranstva Charkovského okresu (1807 – 1810) a Slobodno-Ukrajinskej gubernie (1810 – 1825, 1831 – 1835) aj ako pskovský gubernátor (1825 – 1830) a senátor od roku 1835.[9][10] Mladšie sestry sa volali Marija, Lyzaveta a Paraskovija. Ich otec vlastnil v Osnove majetok, pôsobil na civilnej službe a na vojenskej službe slúžil ako staršina Čiernomorského kozáckeho vojska s hodnosťou na pozícii zásobovacieho dôstojníka. Jeho strýko bol ukrajinský historik a spisovateľ – Iľľa Ivanovyč Kvitka[5][11][12] a sesternicou bola ukrajinská poetka Ľubov Jakivna Kryčevska.[1]:103[13][14][15]

Od detstva sa nevyznačoval mocným zdravím, postupne do 6 rokov strácal zrak, až oslepol v následku rozšírenia škrofulózy na obidve oči.[1]:103[16] Mama ho priviedla k Ozerjanskej ikone, ktorá sa vtedy nachádzala v Kuriazskom Preobraženskom monastieri s nádejou, aby sa vyliečil. Po tom, čo sa dlho modlila pri ikone a umývala tvár dieťaťa vodou zo Onufrijivského prameňa, sa stal zázrak – Hryhorij začal vidieť. Vzdelanie získal na pomerne nízkej úrovni, keďže sa učil doma.[4]

Najskôr sa začal vzdelávať doma, neskôr sa učil v Kuriazskej monastierskej škole, kde strávil približne 4 roky.[2]:6[5] V rodine panoval hlboký vzťah k národnému jazyku, k histórii, k folklóru, k umeniu. Rodinné zvyky sa vyznačovali jednoduchosťou, jednotliví členovia veľa čítali, stálymi sa stali predstavenia ochotníckeho divadla, inšpirátorom pre ktoré bol Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko (on sám hral aj hlavné úlohy). To všetko formovalo umelecký vkus mladého Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a malo vplyv na jeho veľký vzťah k ľudovej poézii a k obyčajnému človeku. Rodinu často navštevoval tiež Hryhorij Savyč Skovoroda,[17] ktorý, ako bolo známe, sa stretával len s rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi. Možno preto sa Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko učil naspamäť básne Hryhorija Savyča Skovorodu, bájky Petra Petrovyča Hulaka-Artemovského, úryvky z poémy Enejida (po slovensky Eneida) od Ivana Petrovyča Kotľarevského a čítal diela od Michaila Vasilieviča Lomonosova, od Molièrea, od Vasilija Andrejeviča Žukovského či od Miguela de Cervantesa – jednoducho všetko, k čomu sa dostal. Rád počúval legendy, povery a rozprávania o hrdinských bitkách kozákov proti agresorom.

Ako 15-ročný chlapec narukoval na vojenskú službu – vstúpil do jazdeckého pluku osobnej stráže v hodnosti vachmajstra, nebol vedený ako súčasť departmentu heraldiky – podľa archívneho záznamu bol zapísaný 24. decembra 1793. V armáde však pôsobil iba formálne. Zo služby ho prepustili 14. januára 1794.[18] Katarína II. ho 16. mája 1794 oficiálne povýšila do hodnosti kapitána,[19] po čom prešiel do civilnej služby.[1]:104 26. októbra 1796 bol na základe vlastnej žiadosti opätovne prijatý na vojenskú službu. Najskôr s hodnosťou rotmajstra pôsobil v Siverskom karabinernom polku (po slovensky Severskom karabinierskom pluku). Nariadením cára Pavla I. sa 18. januára 1797 sa presunul do Charkovského kirasyrského polku (po slovensky Charkovskom kyrysníckom pluku),[18][20] odkiaľ ho na základe jeho vlastnej žiadosti 9. februára prepustili.[1]:105 Od júna 1804 do apríla 1805 pôsobil ako novic[21] v Kuriazskom monastieri. Monastier opustil samovoľne, čo odôvodnil charkovskému biskupovi Charytonovi Semenovyčovi Sulymovi svojim zdravotným stavom v liste z 9. mája 1805.[1]:107[22][23][24][25] Po vystúpení z monastiera viedol napoly mníšsky život, kým sa nezačal venovať spoločenskému životu a divadlu.

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko mal podľa historikov vrúcny vzťah k svojej rodnej obci a k mestu Charkov,[26] kde strávil takmer celý svoj život.

V názoroch a v činnosti Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sa prejavovali humanizmus – obraňoval utláčaných a ukrivdených, láska k obyčajných ľuďom, k ich kultúre či k ľudovej poézii. Ďalej odsudzoval a poukazoval na zneužívanie zo strany statkárov a úradníkov. Mal konzervatívno-náboženské a idealistické názormi charakteristické pre verného poddaného človeka z ľudu. V jeho názoroch počas 30. rokov 19. storočia je badateľný prechod od dvoranského liberalizmu a osvietenstva k demokratickému zmýšľaniu. To sa odzrkadlilo aj v jeho dielach, kde dochádza k stretu sa protikladov osvietenstva a konzervativizmu.[1]:8

Na prelome rokov 1806 a 1807 slúžil v národnej domobrane vytvorenej v rámci prípravy na vojnu s Napoleonom Bonaparte, kde sa 9. januára 1807 stal proviantným komisárom charkovského okresu.[2]:8 Z pozície bol na vlastnú žiadosť odvolaný 14. júna 1807.[18] Začiatkom roka 1809 spolu s bratom Andrijom sa presťahoval do Charkova. 24. decembra 1816 ho zvolili za vodcu šľachty Charkovského okresu – na pozícii pôsobil medzi rokmi 1817 – 28 (funkciu zastával celkovo počas 3 volebných období),[18] neskôr zastával funkciu predsedu Charkovskej komory trestného (kriminálneho) súdu.[2]:12, 14 Usiloval sa o to, aby bol v Charkove otvorený zbor kadetov, cárske povolenie na čo bolo vydané na konci júla 1823, ktorý však premiestnili do Poltavy. Za aktívnu pomoc pri jeho založení v auguste 1825 získal Rád sv. Anny.[18] Po tom, čo sa v máji 1828 oficiálne vzdal povinností vodcu šľachty Charkovského okresu, sa už naplno venoval iba literárnej činnosti.[1]:107, 111, 114, 115, 116

Stal sa aktívnym spoločensko-kultúrnym činiteľom v Charkove. Zvolili ho za člena Tovarystva nauk (po slovensky Vedecké tovarišstvo) na Charkovskej univerzite.[5] Patril k zakladateľom Charkovského profesionálneho divadla, k od vzniku v roku 1812 pôsobil na funkcia riaditeľ[21] a zároveň sa v širokej miere angažoval ako herec, dramatik a neskôr historik tohto divadla. Získal tak celoživotnú lásku k divadlu, vďaka čomu neskôr písal divadelné hry. Keď sa vo februári 1819 v Charkove uskutočňoval Chreščenský jarmok, Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko na ňom inicioval a zorganizoval vystúpenie poltavského hereckého súboru.[1]:112[27]

V Instytute šľachetnych divčat sa zoznámil s Annou Hryhorivnou Vuľf. S triednou dámou inštitútu, ktorá bola od neho o 22 rokov mladšia, sa oženil v roku 1821.[19][28] Stala sa aj inšpiráciou pre mená postáv v jeho dielach a niektoré z nich jej venoval (Prijezžij iz stolicy, ili Sumatoch v ujezdnom gorode, Dvorianskije vybory, Marusia, Hannusia) – považoval ju za svojho prvého kritika a zohľadňoval jej pripomienky.[2]:12[29]

Zaraďuje sa k zakladateľom niekoľkých inštitúcií – Blahodijnoho tovarystva (po slovensky Dobročinného tovarišstva; 1812),[19][21] Instytutu šľachetnych divčat (po slovensky Inštitútu šľachetných dievčat; 1812 – tomuto inštitútu venoval svoje úsilie aj peňažné prostriedky; vďaka tomu, že sa prihovoril, inštitút bol prijatý pod patronát Márie Fiodorovnej a zaradený medzi štátne školy)[30], kde sa koncom apríla 1818 stal aj oficiálnym členom rady a túto pozíciu zastával do svojej rezignácie v máji 1821),[18] a Charkivskoji hubernskoji publičnoji biblioteky (CHPB; po slovensky Charkovskej guberniálnej verejnej knižnice; 1832 – 38; so svojim bratom Andrijom patril k prvým vedúcim pracovníkom).[1]:120[5][19] – bol kurátorom prvej verejnej zbierky kníh v Charkove.[21] Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa v októbri 1831 stal členom Komitetu pikluvaľnykiv CHPB (po slovensky Výboru správcov CHPB), od kedy viedol svedomitý súd .[1]:127[31] Európska vedecká obec ho zvolila medzi členom prestížnej kráľovskej Spoločnosti antikvárov Severu v Kodani. Neskôr, keď bol riaditeľom knižnice, spravoval financie, uchovával dokumentácie, riešil predplatné a kúpu periodických vydaní a kníh, čo boli posielané do CHPB podľa registrov predajcu kníh Aleksandra Filipoviča Smirdina a úseku MNP.[32] Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa 29. októbra 1838 obrátil na Komitet pikluvaľnykiv CHPB (po slovensky Výbor správcov CHPB). Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa ako dvorný radca obrátil na Komitet pikluvaľnykiv CHPB (po slovensky Výbor správcov CHPB) so žiadosťou o uvoľnenie z funkcie člena Komitetu (po slovensky Výboru) v súvislosti s domácimi pomermi a s výkonom funkcie sudcu svedomitého súdu.[26]

Zastával funkciu predsedu senátu trestného súdu v Charkove v rokoch 1840 – 43.[21]

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko bol stúpencom idey zlepšovania života v spoločnosti prostredníctvom reforiem aj vplyvu literatúry a divadla. Za hlavný princíp používaný pri tvorbe považoval „písanie vyplývajúce z povahy“ a orientáciu na živú okolitú skutočnosť. V literatúre propagoval národnú tému a bol presvedčený o význame jednotlivca nepatriaceho do žiadneho (z existujúcich) stavu. Svoje prvé diela publikoval v časopise Ukrajinskyj Vistnyk (po slovensky Ukrajinský vestník), ktorý vydával v rokoch 1816 – 17 spolu s Razumnikom Timofejevičom Gonorským a s Jevgrafom Matvejevičom Filomafitským. Svoje poviedky a básne vtedy uverejňoval aj v časopise Vestnik Jevropy (po slovensky Vestník Európy). Diela písal po ukrajinsky aj po rusky.

Bol mimoriadne tvorivým človekom. Uňho doma sa nachádzali (boli rozmiestnené) kalamáre, čo mnohí vedeli a bolo to o ňom známe. Mal ich rozmiestnené na rôznych miestach v dome, aby si mohol ihneď zapísať akúkoľvek myšlienku, keďže mu mohla napadnúť kdekoľvek a kedykoľvek.[33]

V decembri 1842 obdržal hodnosť dvorného radcu, kvôli čomu sa presťahoval na predmestie Charkova.[1]:132

 
Hrob Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka

Zomrel 20. augusta 1843 v meste Charkov po ťažkej chorobe na následky zápalu trvajúceho 11 dní.[5][34][19] Pohreb sa uskutočnil 22. augusta. Pochoval ho na Cholodnohirskom cintoríne – bol natoľko obľúbený, že ceremónie pri pohrebe sa zúčastnil aj charkovská verejnosť.[4][35] Cintorín bol v 30. rokoch 20. storočia zničený. Náhrobok premiestili do Soboru Pokrova Presvjatoji Bohorodyci (inak Pokrovského soboru; po slovensky Chrámu Pokrova presvätej Bohorodičky, inak Pokrovského chrámu), neskôr na Miske kladovyšče № 2 (po slovensky Mestský cintorín č. 2) v Charkove.[33] Po jeho smrti sa v tlači objavilo viacero nekrológov, ktorých autormi boli aj Izmail Ivanovič Sreznevskij[pozn. 1] či Konsťantyn Maksymovyč Sementovskyj – blízki známi Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka dobre poznajúci jeho tvorbu.[36] Práve oni napísali prvé 2 náčrty života a diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Spomínali, že dobre poznal vyššiu spoločnosť a dobre poznal obyčajných ľudí.[1]:54, 133[36]

Tvorba upraviť

Svoje diela písal po ukrajinsky a podobne ako ďalší vtedajší ukrajinskí spisovatelia písal v ruštine.[37][38]

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko začal písať v neskoršom období svojho života – najskôr po rusky, potom v ukrajinčine. Ako člen miestnej šľachty, ktorá považovala vtedajší sociálny a politický systém za nemenný, Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko nikdy nenastoľoval v svojich dielach záležitosti týkajúce sa sociálneho alebo národnostného útlaku. Najskôr písal v tradícii literárnej paródie reprezentovanej Ivanom Petrovyčom Kotľarevským, ktorý vnímal písanie v ukrajinčine len ako príjemnú zábavu. Jeho prvá ukrajinská poviedka v novej ukrajinskej literatúre z roku 1833 je napísaná v duchu tvorby Ivana Petroviča Kotľarevského. Medzi ďalšie humoristické poviedky patria diela: Пархімове снідання (po anglicky Parkhym's Breakfast) z roku 1841, Підбрехач (po anglicky The Second Matchmaker) z roku 1843 a Купований розум (po anglicky Purchased Intelligence) z roku 1842 – patria do určitej miery do rovnakého žánru.[21]

Oveľa významnejšie miesto v tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenko má zbierka Малороссійскі повісті v 2 zväzkoch z rokov 1834 a 1837, kde sa nachádzajú diela Маруся, Сердешна Оксана, Щира любов, Божі діти, Перекотиполе... V týchto dielach prekonal anekdotu a paródiu, čím ukázal, že v ukrajinčine je možné písať diela preberajúce vážnu tematiku. Tieto príbehy mali veľký vplyv na následný rozvoj ukrajinskej literatúry. V  dielach chýbajú sociálne konflikty a pre postavy sú charakteristické zdržanlivosť a silná nábožnosť, čo majú byť ideálne vlastnosti človeka. Vážne diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sú typickými príkladmi ukrajinského sentimentalizmu, ktorý je založený na literárnych tradíciách a ľudovej slovesnosti. Kvitka-Osnovjanenkova záľuba pre etnografické detaily mala vplyv na ukrajinskú prózu 19. a dokonca aj 20. storočia. Jeho jednoduchý štýl je možné pripísať všeobecne akceptovanému názoru, že ukrajinské diela sú do veľkej miery písané z pohľadu ukrajinského ľudu.[21]

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko začal svoju literárnu činnosť koncom 10. rokov 19. storočia a začiatkom 20. rokov 19. storočia, keď začal publikovať fejtóny, články a žartovné básne v charkovských (Украинский вестник, Харьковские известия) a moskovských (Вестник Европы)[4] periodikách.[5]

 
Palác Kvitok v obci Osnova. Práva na základe názvu rodinného majetku si Hryhorij vytvoril pseudonym.

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko v 20. a 30. rokoch 19. storočia napísal v ruštine rad divadelných hier (Prijezžij iz stolicy, ili Sumatocha v ujezdnom gorode, trilógie o Kindratovi Terentijovyčovi Šeľmenkovi – o pisárovi s postavením a o podvodníkovi, ktorý je však na druhej strane utečencom s falošným pasom).[2]:67, 73[39] Napísal vtedy svoje prvé komédie.[5][40] Na konci 30. rokov 19. storočia začal písať divadelné hry po ukrajinsky. Tieto komédie napísal v ruštine pod vplyvom výchovy v duchu ruskej kultúry a ovplyvnil nimi aj kriticko-realistické diela Nikolaja Vasilieviča Gogoľa.[1]:7, 8 V ukrajinčine vydal obzvlášť komédie Сватання на Гончарівц, Бой-жінка.

V 30. a v 40. rokoch 19. storočia napísal celý rad prozaických diel – románových noviel a románov v ruštine (Ганнуся, Пан Халявський, Жизнь и похождения Петра Степанова сына Столбикова, Панна сотниковна); historicko-umeleckých a etnografických náčrtov: Головатый, Украинцы, История театра в Харькове,[41] 1812 год в провинции; tzv. fyziologické náčrty: Ярмарка, Знахарь (1841)... Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka k ich napísaniu viedol úspech, čo zaznamenal so svojimi komédiami. Získal tak veľa inšpirácií, nových tém a materiálov, ktoré využil pri napísaní prozaických diel. Tie medzi rokmi 1831 – 1834 posielal Michailovi Petrovičovi Pogodinovi. Tieto diela získali vysoké hodnotenia zvlášť od časopisu Sovremennik.[1]:18, 29, 34[42][43] V listoch v rámci ich korešpondencii Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko uviedol, že sa mu ťažko zvykalo na prozaickú formu a práve Michail Petrovič Pogodin predstavil inšpiráciu pre písanie prozaických diela.[2]:97

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko postupne koncom 30. rokov 19. storočia začal písať svoje prozaické diela po ukrajinsky,[4] , čím prejavil svoj vzťah k Ukrajine.[2]:16 Doviedli ho k tomu rast národného uvedomenia a rastúci literárny záujem o Ukrajinu. Považuje sa zakladateľa umeleckej prózy v novej ukrajinskej literatúre, keďže ukrajinský národ vďaka jeho tvorbe získal plnohodnotnú literárnu prózu – napísal prvé ukrajinské romány, románové novely a poviedky. Spolu s Tarasom Hryhorovyčom Ševčenkom vytvoril základ pre klasickú ukrajinskú literatúru. Ukrajinskú literatúru rozvinul a obohatil o nové rysy ľudovosti, žánre, témy a myšlienky. Zároveň tak rozšíril sociálny okruh a vytvoril nový štýl zobrazenia jednotlivých postáv pod vplyvom nových historicko-spoločenských faktorov ako aj literárno-estetických inšpirácií.[1]:8, 19 Ovplyvnil tak neskorších ukrajinských autorov (Ivana Nečuj-Levyckyj, Marko Vovčok, Panas Myrnyj, Lesja Ukrajinka, Ivan Jakovyč Franko, Mychajo Kocjubiyskyj). Ako prvý tak vytvoril epické prozaické diela napísané v ukrajinčine a dejovo zasadené do ukrajinského prostredia, čo boli preložené do viacerých jazykov. Jeho prvým prozaickým delom sa stala románová novela Маруся, ktorého námetom na napísanie sa stala diskusia o umeleckom potenciáli ukrajinského jazyka.[4]

V ukrajinčine vydal obzvlášť diela: Салдацький патрет, Мертвецький великдень, От тобі і скарб, Пархімове снідання, Підбрехач, románové novely Конотопська відьма (1834), Маруся (1834), Козир-дівка (1838), Сердешна Оксана (1841), Щира любов (1839), Добре роби — добре й буде (1836), Божі діти (1840), Перекотиполе (1840)... Jeho diela napísané v ukrajinčine boli väčšinou parodické a satirické, ale písal tiež vážne prozaické diela. Ich príkladom je sentimentálna románová novela Marusia – prvú svoju románovú novelu v ukrajinčine napísal v roku 1832.[37] Podľa jeho vyjadrenia sa v tejto románovej novele snažil dokázať skeptikom, že niečo nežné a dojímavé môže byť napísané aj po ukrajinsky.[44] Postavy v nich rozprávajú hovorovou ukrajinčinou.[1]:19, 118 Práve ukrajinská časť tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka zohrala podobne ako diela Ivana Petrovyča Kotľarevského, Petra Hulaka-Artemovského či Tarasa Hryhorovyča Ševčenka významnú rolu pri procese formovania ukrajinského národného jazyka.[45] Postupom času však vznikla požiadavka, aby tieto diela vyšli v ruskom jazyku. Preklady diel zaznamenali pozitívne ohlasy kritikov v novinách a v časopisoch. V jednom z hodnotení v súvislosti s románovou novelou Kontopska viďma bol Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko prirovnaný k Molièrovi a k Charlesovi Dickensovi.[46] Ďalší recenzent ho prirovnal k Walterovi Scottovi.[1]:25, 30

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko písal svoje prozaické diela v ukrajinčine vo forme rozprávania človeka z národu – múdreho charkovského usadlíka.[1]:27

Pre jeho tvorbu sú charakteristické sentimentalizmus, burleska, folklór a fantastika.[45] Ľudovú fantastiku prepájal s realistickými obrazmi zo života – využíval veľké množstvo etnografických prvkov od obyčajov a povier až po ľudový humor, sentimentálne zafarbenie,[1]:26[47] ideový optimizmus a snažil sa vyzdvihnúť svetlé stránky ľudového života. Vzťah medzi vrchnosťou a obyčajnými ľuďmi idealizoval, čím sa snažil vykresliť vtedy reálne neexistujúcu spoločenskú harmóniu.[38]

Predovšetkým v dielach napísaných po ukrajinsky spájal sentimentálnu emocionalitu a humor dokopy, ktoré predstavujú 2 krídla jeho celej tvorby. Podľa určitých recenzentov sa v nich nachádzajú city, nepoddajný úprimný humor. O spojitosti týchto prvkov sa píše v nasledujúcom vyjadrení v jednej z recenzií na románovú novelu Serdešna Oksana: „Takú už boh dal náturu ctenému Hryckovi Osnovjanenkovi: on nemôže nerozosmiať do nemožnosti, keď si zachce rozosmiať, nemôže nerozcítiť do hĺbky duše, nemôže nedojať do hĺbky duše, keď si zachce dojať.“.[1]:26, 27[47]

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa vo svojej tvorbe usiloval vyjadriť nesúhlas voči udalostiam v spoločnosti počas vlády Mikuláša I. (išlo napríklad o potlačenie Povstania dekabristov v roku 1825 či o pretrvávanie nevoľníckeho stavu), čo dosahoval prostredníctvom demokratických tendencií, satirickosti a realistického poukazovania na skutočnosti v svojich dielach.[1]:7, 38

Medzi typické prvky tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka patrí satirickosť. Satiru využíval v jednotlivých dielach tak, aby výstižne vyjadril svoju kritiku určitý chýb vo vtedajšej spoločnosti. Usiloval sa v takejto forme zahanbiť statkárov odsúdením ich správania a povahy vzťahov medzi nimi, a tak ho urobiť lepším, čestnejším a slušnejším.[4] Nadviazal týmto literárnym štýlom na spisovateľov 18. storočia (Nikolaj Ivanovič Novikov, Antioch Dmitrijevič Kantemir, Denis Ivanovič Fonvizin, Alexandr Nikolajevič Radiščev...).[2]:18[48] Svojim humorom narušil burlesknú tradíciu v ukrajinskej literatúre, na čo poukázal viacerí literárni kritici.[1]:27

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko využil prvky realizmu pri zobrazení spôsobu života obyčajného človeka v rôznych etapách života. Vytvoril obrazy ukrajinského vidieka ako aj zážitkov či prežívania bežných ľudí, čím zobrazoval výrazné vlastnosti Ukrajincov. V jeho dielach literatúra nadobudla realisticko-kognitívnu funkciu – Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko zobrazoval reálie, ľudské ťažkosti a prežívanie človeka, čim demonštroval osobnosť a život ľudí v zložitých životných podmienkach. V rámci svojej tvorba začal písať viaceré epické žánre. Inšpirácie pri písaní preňho predstavovali príhody či situácie zo života obyčajných ľudí na ukrajinskom vidieku. Slúžili mu ako námety na vytvorenie vedľajšej dejovej línie. Poviedky a románové novely literárni vedci považuje za výrazný krok pri zbližovaní ukrajinskej literatúry a obyčajného človeka.

Dej jeho prozaických diel sa zväčša odohráva na Ukrajine, kde život a prírodu opisoval poeticky.[1]:55

Pod vplyvom realizmu v svojich dielach poukázal aj na spoločenské pomery medzi pánmi a nevoľníkmi, pričom nevoľníctvo predstavuje jednu z hlavných tém tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[2]:94 Ako jeden z prvých v európskej literatúre vykreslil skutočný (pozitívny) obraz človeka žijúceho v období nevoľníctva. Páni predstavujú v dielach negatívne postavy, čo sa nedôstojne správajú k svojim nevoľníkom[2]:3 ako k akýmsi k duchovne neplnovýznamovým bytostiam – slová pán a pánsky používal vo význame „cudzí parazit“.[1]:7, 96[39][49] Na ich negatívne zobrazenie používal cynizmus a príslušný žargón. Prostredníctvom postáv pánov poukázal na problém korupcie či beztrestnosti bohatých.[2]:22, 47,48 Nevoľníci – roľníci v dielach predstavujú kladné postavy s hlbokým duchovným životom. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa stal prvým ukrajinským spisovateľom, ktorý pravdivo aj s istými sympatiami zobrazil každodenný deň pracujúcich.[4] Poukazovaním na zlé postavenie roľníkov bez práv odsudzoval negatíva nevoľníctva a vtedajšieho systému, a tak prejavil svoje demokratické zmýšľanie (prejav demokratický myšlienok nadväzujúci na realistické zobrazovanie patrí k ďalším znakom jeho tvorby). Staval proti sebe jednotlivé protiklady osvietenstva s progresívnymi[2]:3 myšlienkami pre tú dobu a idey konzervativizmu.[1]:7, 8

Diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sú natoľko humánne – nachádza sa v nich až tak nadmerný súcit s ľuďmi, že dokonca aj Ivan Jakovyč Franko ho považoval za jedného zo spisovateľov, ktorí patrili medzi prvých autorov „ľudského príbehu“.[4]

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko prejavil veľké znalosti o spôsobe života, o mravoch, o tradíciách, o poverách ako aj vlastné informácie o celom systéme života šľachticov a roľníkov, k čomu mal blízko. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko priaznivo vplýval na čitateľov v tom zmysle, že ich dokázal rozosmiať. Jeho literárna činnosti sa v značnej miere rozvíjala pod vplyvom jeho manželky – Anny Hryhorivny Vuľf, múdrej ženy z triednych dám Інститут(у) шляхетних дівчат. Súčasníci spisovateľa poznamenávali, že veľký vplyv na rozvoj literárneho talentu spisovateľa zohrávala osobnosť jeho manželky. Podľa spisovateľových známych práve vďaka Hanne Hryhorivnej sa znamenitému Charkovčanovi podarilo stať spisovateľom. Manželka bola preňho prvým vďačným čitateľom a veľmi tvrdým kritikom. Pracovala ako „ročníková dôverníčka“ v charkovskom Instytuti šľachetnych divčat. Vďaka naliehaniu manželky po prvom nevydarenom pokuse a ohromujúcej reakcii kritikov sa rozhodol vrátiť k písaniu v materinskom jazyku.[4] Na konci (sklonku) života ho zarmútili vyčítavé ohlasy petrohradskej kritiky na jeho ruské románové novely, ktoré boli dosť slabé oproti ukrajinským.

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa pokúsil aj o napísanie diela s prvkami gotickej literatúry, čoho príklad predstavuje dielo Мертвецький великдень.[50]

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko patril medzi prvých spisovateľov, ktorí sa pokúšal o písanie ukrajinskej publicistickej prózy, čoho príkladom je literárno-novinový článok Suplika do pana izdateľa.

V rokoch 1816 – 1817 spolu s Rozumnykom Tymofijovyčom Honorským a s Jevgrafom Matvejevičom Filomafitským vydával Український вісник – prvý literárno-umelecký a odborno-občiansko-politický časopis na Ukrajine.[4] Na redakcii časopisu spolupracoval aj s Gavrilom Petrovičom Uspenským či s Petrom Petrovyčom Hulak-Artemovským.[1]:111 Inicioval vydávanie almanachov Утреняя звезда (1833), Молодик (1843), prvej zbierky ukrajinských prísloví a porekadiel Малоросійські прислів'я і приказки (1843).[5]

Napísal rad historických náčrtov a legiend: Головатий (po slovensky _______________; 1839), Історія театру в Харкові (po slovensky _______________; 1841), Українці (po slovensky _______________; 1841), Переказ про Гаркушу (po slovensky _______________; 1842), Заснування Харкова (po slovensky _______________; 1843)...[5]

Úzko spolupracoval aj s univerzitnou kníhtlačiarňou v Charkove.[33][51]

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko aktívne spolupracoval s časopisom Sovremennik, kde jeho diela tiež hodnotil Alexander Sergejevič Puškin a Piotr Alexandrovič Pletňov). Jeho diela sa publikovali vo viacerých periodikách (Маяк). Do časopisu Маяк prispieval do roku 1843, kedy pri svojom odchode odsúdil protinárodné nastavenie časopisu namierené proti ukrajinským spisovateľom v článku Mykola Jakymovyč Tychorského.[1]:31, 32, 39, 40[52]

V dielach sa prejavil aj vzťah Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ku Charkovu, z ktorého niektoré miesta zobrazil vo svojich dielach.[33]

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa zapojil aj do polemiky ohľadom otázky práva na existenciu literatúry písania v ukrajinskom jazyku (vznik samotnej polemiky je možné spájať aj s publikáciou prvej časti jeho zbierky Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom v roku 1834) – patril medzi prvých zástancov ukrajinčiny ako literárneho jazyka. Možnosť, aby existovala samostatná ukrajinská literatúra, obhajoval podobne ako Mychajlo Maksymovč, Vladimir Ivanovič Daľ či Oleksij Pavlovyč Pavlovskyj. V liste z 25. októbra 1841 písal Andrejovi Alexandrovičovi Krajevskému o perspektíve ukrajinčiny pri písaní literárnych diel, pretože dielam v tomto jazyku mohli porozumieť bežní ľudia.[1]:22, 36, 50 V dielach týchto ako aj ďalších spisovateľov dochádzalo k obohateniu slovnej zásoby, frazeológie a syntaxe ukrajinského literárneho jazyka. Prostredníctvom svojej tvorby dal protiargument skeptikom v prostredí inteligencie Ruskej ríše, ktorí považovali ukrajinský jazyk za nevhodný na to, aby sa využíval na písanie plnohodnotných umeleckých (s výnimkou humoristických) diel.[4]

Od začiatku svojej literárnej činnosti používal pseudonym Osnovjanenko, respektíve Hrycko Osnovjanenko, čo odvodil na názvu rodnej obce Osnova.[33][5][53][17] Pseudonym vo verzii Hryko Osnov'ianenko prvýkrát použil v októbri 1833, keď v novinách Molva publikoval cyklus ukrajinských básní Špyhačky, abo po moskovskom Eprihramy.[1]:119 Pri prvých svojich dielach však používal aj pseudonym Dionisij Pavlov.[2]:40[31]

Ako prvý zámer vydať kompletnú zbierku diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ohlásil na začiatku 40. rokov 19. storočia Jehor Fedorovyč Fišer. V tlači sa mu však podarilo vydať iba 2 diela – Pan Chaľavskij (v roku 1840) a Žizň i pochoždejnija Petra Stolbikova (v roku 1841).[1]:54, 103[54]

Štýl písania upraviť

Niektorí výskumníci hovoria o spoločnej typológii románových noviel a poviedok Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a diel anglického sentimentalizmu (Samuel Richardson, Oliver Goldsmith, Laurence Sterne...). Podmieňujú to viaceré zákonitosti, ako sú zobrazovanie obyčajného človeka; upriamenie pozornosti umelca na citové prežívanie hrdinov a dôraz na dokonalosť ich vonkajšieho i vnútorného sveta; vplyv náboženského kultu na bežného človeka pod vplyvom hlavných archetypov (náboženské postavy sú ovplyvnené regionálnou osobitosťou); hlboká psychológia (spojená s dominantnou sentimentálnou externalizáciou); idylický chronotop psychologickej prózy sentimentalistov; cyklickosť života postáv a zakrytie ich vnútorného sveta; obraz fiktívneho rozprávača.

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko však na rozdiel od anglických sentimentalistov upriamil pozornosť na hodnoty, na ideály a na zvláštnosti ľudového charakteru, na špecifiká myslenia, povier, na zvyky i spôsob života Ukrajincov.[55]

Význam upraviť

Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko patrí medzi prvých spisovateľov, čo písali umelecké diela v ukrajinskom literárnom jazyku.[4] Zatiaľ čo Ivan Petrovyč Kotľarevskyj je považovaný za zakladateľa ukrajinskej poézie so svojou poémou Enejida (po slovensky ______), ktorej prvá časť bola vydaná v roku 1798, tak Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa považuje za zakladateľa ukrajinskej prózy, čo symbolizuje jeho románová novela Marusia (po slovensky _______) vydaná v ešte roku 1832.

Próza Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka mala veľký vplyv na stanovenie štýlu rozprávania v ukrajinskej literatúre.[55]

Najlepšie diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka patrili medzi prvé, čo popularizovali ukrajinskú literatúru v Európe. V roku 1854 bolo vo francúzštine v Paríži vydané dielo Serdešna Oksana (po slovensky ___________).[5] Jeho diela boli preložené do viacerých jazykov (poľština, bulharčina, čeština, ruština...). Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko si písal s Tarasom Hryhorovyčom Ševčenkom. Taras Hryhorovyč Ševčenko pozitívne hodnotil jeho diela, venoval mu báseň Do Osnovjanenka (po slovensky ___________; 1839) a ilustroval diela Знахар (po slovensky ___________) i Панна Сотниківна (po slovensky ___________).

V roku 1950 vznikla a po Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi bola pomenovaná Centraľna biblioteka im. H. F. Kvitky-Osnov'janenka CBS Cholodnohirskoho rajonu m. Charkova (po slovensky Centrálna knižnica H. F. Kvitku-Osnovjanenka CBS Cholodnohirského rajónu mesta Charkov) – hlavná knižnica CBS (Centralizovana bibliotečna systema; po slovensky Centralizovaný systém knižníc) Ševčenkivskoho rajonu m. Charkov, ktorá vedie systém verejných knižníc v meste.[56]

Literárna kritika upraviť

Literárni kritici sa zhodujú jedine v tom, že vznik románových noviel a poviedok Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka napísaných v ukrajinčine možno považovať za významnú etapu v rozvoji tvorby spisovateľa aj ukrajinskej literatúry (všeobecne sa považuje za človeka, čo dobre poznal hovorovú ukrajinčinu).[1]:28 Vďaka nemu sa podstatne zvýšila kvalita diel napísaných po ukrajinsky – literatúra sa stala viac realistickou a bližšou k ľuďom.[4]

Literárny úspech/počin/tvorba Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka má sklon byť polarizujúcou témou pre kritikov ukrajinskej kultúry. Na jednej strane, ako jeden z prvých známych spisovateľov, ktorí písali v ukrajinčine, je považovaný za jedného zo zakladateľov ukrajinskej literatúry. Na druhej strane, viacerí poprední ukrajinskí učenci, ku ktorým patria Ivan Jakovyč Franko, Mykola Konsťantynovyč Zerov, Dmytro Ivanovyč Čyževskyj..., vnímali jeho prácu ako (reakčnú), konzervatívnu a boli skeptickí voči sentimentálnemu a pastoračnému obrazu, ktorý vytvoril o Ukrajine a Ukrajincoch.[6]

Diela napísané Hryhorijom Kvitka-Osnovjanenkom od komédií z 20. rokov 19. storočia sa stávali obľúbenými na Ukrajine aj v Rusku, tlač mala o jeho tvorbu čoraz väčší záujem. Zaznamenala početné ohlasy u literárnych kritikov a u literárnych vedcov. Próza, divadelné hry a publicistika Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sa stali predmetom literárno-kritických rozhovorov významných osobností kultúry v rámci tlače (Taras Hryhorovyč Ševčenko, Vissarion Grigorievič Belinskij, Nikolaj Aleksejevič Nekrasov, Nikolaj Gavrilovič Černyševskij, Nikolaj Alexandrovič Dobroľubov, Ivan Jakovyč Franko...). Už počas jeho života – počas 20. – 40. rokov 19. storočia sa objavilo viac ako 100 recenzií na jeho diela v zhruba 20 vtedajších časopisoch, novinách, almanachoch. Všetky tieto recenzie boli uverejňované v ruských vydaniach – prevažne v moskovským a v petrohradských novinách a v časopisoch. Jeho diela recenzovali ukrajinskí aj (častejšie) ruskí spisovatelia.[1]:9, 10

Veľká časť literárnych kritikov označovala Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ako talentovaného spisovateľa. Poukazovali na jeho majstrovstvo v rozprávaní, na humor a pri zobrazení prežívania človeka. Na druhej strane, určité ohlasy upozorňovali aj na určité nedostatky v kompozícii diel a vytýkali mu didaktizmus v dielach.[1]:27, 28, 30

V jednotlivých kritických ohlasoch na prózu písanú po ukrajinsky a drámu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sa o ňom hovorilo hlavne ako o znalcovi života, o jeho umeleckom princípe vernosti pri zobrazovaní skutočnosti, o spôsobe tvorby ako humoristu. Zároveň ho považovali za veľkého odborníka na ľudské srdce, pričom spomínali aj určité plusy a mínusy jeho diel. Myšlienkovo-tematický obsah tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v tejto kritickej literatúre pri otázkach spoločenského odkazu, sociálneho smerovania či ľudovosti diel bol rozoberaný iba sčasti – otázky neboli viac-menej hlbšie vysvetlené a rozvité. Konzervatívni literárni kritici so súhlasom vydelili v románových novelách Добре роби – добре й буде a Божи діти servilizmus a náboženskú pietu (účtu). Túto skupinu kritikov zaujal pozitívny program s reakčným obsahom.[1]:28, 29

Takmer všetci ruskí literárni kritici odmietali myšlienku Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka písať svoje diel po ukrajinsky. Medzi tých, čo jeho ukrajinskú tvorbu schvaľovali, patrili napríklad  Vasyľ Andrijovyč Žukovskij, Vladimír Ivanovič Daľ, Michail Petrovič Pogodin, Nikolaj Aleksejevič Polevoj.[1]:68[57]

Súhlasne lepšie diela napísané po rusky z týchto diel ohodnotila progresívna a liberálna kritika (Vissarion Grigorievič Belinskij,  Pjotr Alexandrovič Pletňov).[1]:29

Diela hodnotili aj reakční kritici. S ich názormi sa však Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko nestotožňoval. Preto proti ich názorom vystupoval vo svojich dielach. Príkladmi toho sú historicko-spoločenský román Пан Халявський, kde vysmieval novinársku činnosť Osipa Ivanoviča Senkovského, či diela Знахарь a Ботфорт.[1]:38

  • Nikolaj Aleksejevič Polevoj poukázal na to, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko si na napísanie komédie Dvorianskije vybory vzal úplne nový a originálny predmet – vysmieval jedno z najväčších ziel vo vtedajšej spoločnosti – s využitím komiky nútil na scéne všeobecne známych ľudí pravdivo ukázať vlastné konanie a myslenie. Vo svojej recenzii komédii vytkol nedokonalosť z hľadiska umeleckej formy – slabú zápletku, nepokojné (neovládajúce) sa postavy a zastaralý štýl typický skôr pre literatúru 18. storočia. Pri recenzovaní v prípade obidvoch častí divadelnej hry vyzdvihol to, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko zostal verný skutočnosti. Negatívne však ohodnotil tomédiu Tureckaja šaľ, ili Tak voditsja. Patril k tým, ktorí priaznivo prijali skutočnosť, čo Šeľmenko ako hlavná postava rozpráva po ukrajinsky (a nie po rusky):[2]:43 „Nič (sa nedeje), že Šeľmenko hovorí ako gramotný Malorus, aj Trochimovič a Akulina rozprávajú oblastným čudným nárečím. U Molièrea, u francúzskych dramatikov (водевілістів), u nemeckých komikov osoby hovoria provensálskym, pikarardiským, švábskym nárečím: čím lepšie, tým prirodzenejšie“. V recenziách vyzval Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka na to, aby v dielach zobrazoval iné aspekty života v provincii (napríklad výchovu, hospodárstvo, láska, vzťahy...). Po tom, čo vyšlo dielo Marusia, zaradil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka medzi najlepších spisovateľov vo vtedajšej Ruskej ríši. Na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia však zmenil názor na Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a podobne ako Faddej Veneditkovič Bulgarin a Nikolaj Ivanovič Greč zaumienil negatívny postoj voči nemu. Vtedajšie jeho recenzie obsahuj aj cynické pasáže, kde sa negatívne vyjadroval o Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi ako o osobe aj ako o spisovateľovi.[58][1]:10, 11, 13, 15, 16, 17, 25, 26, 30, 37, 38
  • Vasilij Stepanovič Meževič bol presvedčený o tom, že ukrajinská literatúra nemá perspektívu, a preto podľa jeho názoru mali byť diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka publikované iba v ruštine. Vo svojich recenziách v  politicko-literárnych novinách Severenja pčela sa intenzívne usiloval nasmerovať čitateľa k názoru, že ukrajinčina nie je potrebná. V recenzii napísal, že komédia Шельменко-денщик je príliš roztiahnutá a preťažená epizódnymi karikatúrnymi postavami.[1]:22, 30, 36
  • Faddej Veneditkovič Bulgarin v recenzii uverejnenej v almanachu Новогодник na úryvok románu Жизнь и похождения Петра Степанова сына Столбикова vyzdvihol talent Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[1]:29
  • Časopis Biblioteka dľa čtenija (vydával ho Aleksandr Filippovič Smirdin; hlavnými redaktormi boli Osip Ivanovič Senkovskij, Aleksandr Vasilievič Družinin, Aleksej Feofilaktovič Pisemskij, Piotr Dmitrijevič, Boborykin; prispievali doň tiež napríklad  Nikolaj Ivanovič Greč, Ivan Timofejevič Kalašnikov, Aleksandr Ivanovič Ivanickij či Aleksandr Vasilievič Timofejev...) zo začiatku časopis ostro vystupoval proti časopisu Современник Alexandra Sergejeviča Puškina, proti Vissarionovi Grigorievičovi Belinskému, Nikolajovi Vasilievičovi Gogoľovi či aj proti Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi.[1]:35
  • K dielam a k literárnej činnosti Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sa vyjadrovali aj politicko-literárne noviny Severneja pčela. Spochybňovali ideu o nacionálne osobitosti ukrajinskej literatúry. Aj napriek kritickým ohlasom uverejňovali aj súhlasne ohlasy na diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka..[1]:36
  • Podobný postoj k tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ako politicko-literárne noviny Северная пчела zaujal aj reakčný časopis Syn Otečestva. Výklad názorov vydavateľov k problematike rozvoja ukrajinskej literatúry uviedol Nikolaj Aleksejevič Polevoj v recenzii na románovú novelu Kozyr-divka.[1]:37
  • Osip Ivanovič Senkovskij – prevažne pod pseudonymom Baron Brombeus.
  • Časopis Ruskij Vestnik, ktorý organizoval Nikolaj Ivanovič Greč v spolupráci s Nikolajom Aleksejevičom Polevojov, vystupoval proti Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi (podobne ako voči Nikolajovi Vasilievičovi Gogoľovi alebo Vissarionovi Grigorievičovi Belinskému.[1]:35
  • Piotr Alexandrovič Pletňov v recenzii na dielo Козир-дівка uverejnenej v časopise Современник vyzdvihoval na tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka prvky národnosti – lásku k svojmu národu a originálny talent pri zobrazení obyčajných ľudí v dielach napísaných po ukrajinsky, čo bolo novým prvkom vo vtedajšej literatúre. Považoval dielo Маруся za nesmrteľné. Poukazoval aj na realistické tendencie pri zobrazení bežných ľudí. Vysoko ohodnotil románovú novelu Щира любов – najmä hlavnú postavu Haločky – postavu s prvkami sentimentalizmu, veľkej grácie, s veľkou srdečnosťou a s vysokými pocitmi. V recenzii na dielo Козир-дівка vyjadril svoju priazeň k použitiu ukrajinčiny v románovej novele. Vyjadril názor, že maloruský jazyk ešte zdokonaľuje diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Považoval ho za najobľúbenejšieho spisovateľa v tej dobe.[1]:32, 33, 34[42][59]
  • Vasilij Apollonovič Ušakov označil komédiu Dvorjanskija vybory za geniálnu. V liste Ivanovi Ivanovičovi Sosnickému z 10. marca 1837 ocharakterizoval to, ako ju časť vtedajšej liberálne naladenej inteligencie prijala.[1]:11, 12
  • Semjon Jegorovič Rajič, keď publikoval úryvok z komédie Dvorjanskije vybory, časť vtoraja v časopise Галатея, v poznámke uviedol, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa prejavil ako talentovaný spisovateľ už pri prvej častí komédie.[1]:13
  • Nikolaj Ivanovič Nadeždin vo svojej recenzii prirovnal prvú časť komédie Dvorjanskije vybory k dielam Denisa Ivanoviča Fonvizina. O druhej časti sa vyjadril, že vystihuje talent spisovateľa veľmi inšpiratívny pre ďalších ruských dramatikov. Vyzdvihol, že život dvoranstva v provincii a charaktery postáv odrážajú realitu. Podľa názoru Nadeždina – prívrženca filozofie objektívneho idealizmu nemeckého filozofa Friedricha Wilhelma Jospepha von Schellinga v komédii autor zobrazil hlavne „najšpinavšie škvrny“, a to bolo urážlivé pre národnú česť aj pre ľudskú dôstojnosť. K dielu vyjadril negatívne stanovisko a dodal, že v komédii by nemali byť tak priamo poukazované slabosti – mínusy spoločnosti (satirik by mal byť uvážlivejší a krotkejší). Nesúhlasil s tým, aby v komédii Dvorjanskije vybory, časť vtoraja, bola využívaná ukrajinčina. Vo svojich recenziách podobne ako ďalší literárni kritici poukazoval na jednotvárnosť komédií Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[1]:14, 15, 16, 17
  • Michail Petrovič Pogodin patril k tým, ktorí priaznivo prijali skutočnosť, čo Šeľmenko ako hlavná postava rozpráva po ukrajinsky (a nie po rusky). Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko s ním udržiaval kontakt, v rámci čoho Pogodin robil korektúru v dielach posielaných do Moskvy.[1]:15, 120
  • Josyp (Osyp) Maksymovyč Boďanskyj v rozsiahlej recenzii na zbierku Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom priaznivo prijal novátorstvo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka: „Chvála pánovi Hryckovi, ktorý ako prvý tak smelo, a tak malebne vtrhol na bujnom ukrajinskom koňovi do oblasti teraz všetkých obľúbeného rozprávačského rodu.“. Rozobral v nej každé dielo v zbierke – uvádzal podrobný obsah a ocharakterizoval umelecké osobitosti diela. Zároveň ide o prvú literárno-historickú prácu o novej ukrajinskej literatúre. Označil v nej Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka za zakladateľa ukrajinskej prózy. Boďanskyj bol práve ten, kto spojil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka s komédiami Dvorianskije vybrory a Šeľmenko. Podľa jeho názoru humoristické diela sa nachádzajú na vyššej úrovni ako románová novela Marusia. V recenzii na románovú novelu vytýkal prílišnú rozťahanosť a veľké množstvo  opisov.[1]:19 – 21, 28[60][61]
  • Izmail Ivanovič Sreznevskij patril medzi tých, čo podporovali rozvoj ukrajinskej kultúry a priaznivo hodnotil používanie ukrajinčiny v dielach Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorého označil za hravého a za úchvatného/pútavého. So samotným Hryhorijom Kvitkom-Osnovjanenkom mal blízky vzťah a veľmi dobre poznal jeho tvorbu. Vo svojom nekrológu charakterizoval Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ako občianskeho aktivistu, ktorý miloval široké masy, usiloval sa určiť jeho pozíciu ako spisovateľa v spoločnosti a v literárnom procese. Za najdôležitejšie označil skutočnosť, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko písal o ľuďoch a pre ľudí: „Hlboko rozumel tomu, ako je nevyhnutné hovoriť s ľudom jeho živou rečou, úprimnou a prostoduchou bez rôznych vzletností ako požiadaviek módy, aby sa v ňom prebudili ochota čítať a učiť sa aj lásku ku knihe – k duchovnému vedomiu“..[1]:22, 23, 54, 55[36]
  • Vladimir Ivanovič Daľ nepovažoval za potrebné prekladať diela z ukrajinčiny, čo uviedol aj v recenzii na Malorossijskije povesti zbierku  Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka: „Či stojí za to prekladať a zohavovať/znetvorovať knižku, akej je tak ľahké porozumieť v origináli, a tešiť sa, a radovať sa neporovnateľnej jednoduchosti zvratov a výrazov". Zbierku ohodnotil pozitívne – vyzdvihol svojráznosť diel. Vyzdvihol ich svojráznosť.[62] V recenzii na druhý diel zbierky podporil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v myšlienke používať hovorovú ukrajinčinu v dielach. Jednotlivé diela hodnotil predovšetkým z etnografického hľadiska. Poukazoval na spoločnú črtu jednotlivých diel – na to, ako Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko zobrazil typické črty života Ukrajincov. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko podľa neho zobrazoval skutočné obrazy (predmetov) vo svojom jazyku.[1]:23, 24, 25, 26, 27, 36, 37, 121[63][64]
  • Vissarion Grigorievič Belinskij zo všetkých vtedajších literárnych kritikov Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi venoval najväčšiu pozornosť. Napísal približne 20 ohlasov, recenzií a zmienok o prozaických aj dramatických dielach Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. So svojimi ohlasmi vystupoval v oboch obdobiach počas formovania svojich názorov oddelených prelomom v roku 1840. Jeho názory mali vplyv na formovanie prvkov realizmu v tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Prvýkrát sa vyjadril v roku 1834 v článku Літературні мріяння, kde vysoko ohodnotil komédiu Дворянские выборы – zaradil ju k lepším vtedajším dielam napísaným v ruštine, čo prinášali informácie o dvoranstve (ako napríklad diela Eugen Onegin či Útrapy z rozumu). Prvý diel zbierky Малорусские повести v recenzii hodnotil s nadšením – označil zbierku za solídnu a originálnu. Vyzdvihol z nej najmä prvú poviedku Салдацький патрет preloženú do ruštiny.[65] Preanalyzoval románovú novelu Маруся. O diele Мертвецький великдень sa vyjadril ako o milej humoristickej poviedke Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Ich vzťah riešili viacerí kritici a literárni vedci (Alexander Nikolajevič Pypin, Ivan-Marjan Ivanovyč Kreveckyj, Serhij Oleksandrovyč Jefremov, Petro Kosťantynovyč Volynskyj,[66] Ivan Ivanovyč Bass[67]...). Býval zdržanlivý v recenziách na dramatické diela, čoho príkladom je zhodnotenie pozitív komédie Шельменко-денщик v literárnom časopise Отечественные записки. Fyziologický náčrt Знахарь ohodnotil ako „ozajstný poklad pre milovníkov ľahkého čítania“, ktorého dej je rozprávaný živo a zaujímavo, súhlasne sa vyjadril aj o dielach napísaných v ruštine Рассказ a Татарские набеги.[65] Podľa jeho názoru poviedka Салдацький патрет nebola žiadnou novinkou v miestnej literatúre, ale na druhej strane patrí medzi lepšie diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka..[1]:30, 31, 40, 41, 42, 43, 44, 50, 52, 53, 121[pozn. 2][68]
  • Pantelejmon Oleksandrovyč Kuliš sa pri hodnotení zameral na ukrajinskú tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a ignoroval diela napísané v ruštine bez ohľadu na ich myšlienkovo-umelecké akosti. V súlade s historicko-literárnym významom postavil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka na rovnaké miesto, prípadne z určitých pohľadov ešte na vyššie ako Tarasa Hryhorovyča Ševčenka[69]. Sympatizoval s moralisticko-didaktickými prvkami v jeho tvorbe vyskytujúcich sa v sentimentálno-realistických dielach – vyzdvihoval religiozitu, sentimentálnosť, idylickosť a idealistické prvky v momentoch, keď idealizuje život roľníkov – dedinčanov. Menej ho zaujali satiricko-humoristické poviedky Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka s odkrývajúcimi tendenciami. Osobitne vyzdvihol kázeň kresťanskej pokory – kresťanskej idey milovať blížneho svojho. Podľa neho v románovej novele Добре роби – добре й буде Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko svojim krajanom ukázal možnosť, ako je možné dosiahnuť lepší osud v živote. Za vrchol tvorby považoval odstránenie všeobecného ľudového (národného) charakteru typického pre ukrajinskú literatúru pri postave Nauma Drota v románovej novele Маруся. Na konci 50-tych rokov 19. storočia plánoval vytvoriť zbierku diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v niekoľkých zväzkoch. Boli vydané 2 zväzky diel napísaných v ukrajinčine. Ako redaktor, aby (podľa sebe) zlepšil diela, vyškrtával slova (niekedy až odstavce), menil celé výrazy a opravoval štýl. Písal apologetické články o Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi, čo podobne ako vyjadrenia ďalších literárnych kritikov vyvolali polemické výstupy Mychajla Oleksandrovyča Maksymovyča a Nikolaja Gavriloviča Černyševského.[1]:61 – 63
  • Mychajlo Oleksandrovyč Maksymovyč považoval za najdôležitejší znak literárnej tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka nacionalizmus, čo sa prejavoval pod vplyvom toho obdobia. Tvorbu vedecko-objektívne ohodnotil v jednej kapitole svojho nedokončeného článku Polemičnyj ohľad malorosijskoji slovesnosti (po slovensky ______________). Označil v ňom diela Салдацький патрет a Мертвецький великдень za „poviedky tvoriace smiech“.[1]:63, 64[66][70]
  • Jevhen Pavlovyč Hrebinka vo svojej recenzii na druhú knihu zbierky Malorossijskije povesti hodnotil aj ukrajinskú časť tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Podľa jeho vyjadrenia predstavovala veľký literárno-spoločenský význam, keďže Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko dokázal napísať po ukrajinsky okrem komických aj vážne diela. Ukrajinčina vraj dodala týmto dielam v origináli na estetickom zážitku. O tom, ako ho diela oslovili, písal aj samotnému Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenko v liste z 14. septembra 1838.[1]:24, 25
  • Taras Hryhorovyč Ševčenko menil svoj názor na diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka podľa vývoja štádia svojho revolučno-demokratického svetonázoru. V ranom období prijímal tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ako revolučný romantik. Príkladom toho je báseň spoločenskej lyriky До Основ'яненка, kde Taras Hryhorovyč Ševčenko prejavil veľkú úctu a chválu Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi za zobrazenie kozáckeho vodcu 18. storočia Antona Andrijovyča Holovatého v náčrte Головатый. Taras Hryhorovyč Ševčenko vo svojom liste Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi z 19. februára 1841 pozitívne ohodnotil románovú novelu Маруся, kde podľa jeho slov Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko hlboko zobrazil cit ľudského srdca: „Nestráňte sa ma milovať tak, ako ja ľúbim Vás. Nevidel som Vás, ale Vašu dušu, Vaše srdce vidím tak ako možno nikto na celom svete. Vaša Marusia mi tak Vás vyrozprávala, že Vás skrz-naskrz poznám.“. Taras Hryhorovyč Ševčenko neskôr ako aj jeho ďalší súčasníci sa domnieval, že hoci Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko písal o bežných ľuďoch, nedokázal do hĺbky porozumieť a ukázať ich život kvôli triednej obmedzenosti – bol príliš ovplyvnený panským stavom.[1]:57, 58[71]
  • Jakiv Fedorovyč Holovackyj považoval Ivana Petrovyča Kotľarevského a Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka za najvýznamnejších vtedajších ukrajinských spisovateľov.[1]:58, 59[72]
  • Oleksandr Stepanovyč Afanasiev-Čužbynskyj podobne ako väčšina vtedajších literárnych kritikov vyzdvihol talent, ako Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko vedel zobrazením ľudských pocitov a prežívania rozrušiť čitateľa. Ako príklad diela, čo vyvolá takéto pocity u čitateľa, uviedol románovú novelu Marusia.[1]:27
  • Fiodor Aleksejevič Koni zaradil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka medzi popredných novelistov v Ruskej ríši[pozn. 3] – považoval ho za originálneho a za talentovaného spisovateľa. Vysoko ohodnotil komédiu Шельменко-денщик – divil sa, prečo po nej Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko nepokračoval s písaním divadelných hier.[1]:29, 31, 127
  • Nestor Vasilievič Kukoľnik sa vyjadril, že humor v románe Жизнь и похождения Петра Степанова сына Столбикова siaha do ideálnej dokonalosti.[1]:29
  • Nikolaj Aleksejevič Nekrasov vo svojom článku Огляд нових п'єс, поставлених на Александринському театрі z roku 1841 ohodnotil komédiu Шельменко-денщик a spisovateľský talent Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka veľmi vysoko. Podľa jeho názoru dielo Osnovnije Charkova predstavuje zaujímavé vykreslenie založenia Charkova a vzniku rodu Kvitkovcov. Vyzdvihol živý a originálny humor charakteristický pre spisovateľa.[1]:31, 53[73]
  • Osip Ivanovič Senkovskij, ktorý písal prevažne pod pseudonymom Baron Brombeus, mal v svojich recenziách cynické pasáže, kde sa negatívne vyjadroval na adresu Hryhorija Kvitkovi-Osnovjanenka ako o osobe aj ako o spisovateľovi. Recenziám chýba objektivita a prekračoval v nich hranice publicistickej etiky. Jeho postoje Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko vysmial v dielach Знахаль a Ботфорт.[1]:37, 38
  • Časopis Маяк sa pokúšal nasmerovať ukrajinskú literatúru do prúdu oficiálnej ideológie. V tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka vyzdvihoval patriarchálno-náboženské a monarchistické tendencie (napríklad).[1]:39
  • Stepan Anisimovič Buračok podobne ako ďalší vydavatelia časopisu Маяк s nadšením prijal dielo Листи до любимих земляків. Vo svojej recenzii napísal, že nikto nepísal po rusky románové novely tak prekrásne ako Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko po "malorusky".[1]:39, 40
  • Konsťantyn Maksymovyč Sementovskyj vo svojom nekrológu – v náčrte spomenul niekoľko biografických faktov, čo v širokej miere spomínali ďalší biografi Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. V nekrológu opísal aj jeho dom. Podľa názoru Konsťantyna Maksymovyča Sementovského Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko dokonalo poznal život Ukrajincov. Život a prírodu na Ukrajine opísal poeticky, na čom sa zakladá jeho úspech.[1]:55, 56
  • Nikolaj Ivanovič Kostomarov predstavoval príklad súčasníkov, čo pripisovali Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi veľký význam pri zakladaní Novej ukrajinskej literatúry. Tvorbe sa do veľkej miery venoval v práci Обзор сочинений, писанных на малороссийском языке, kde rozoberal otázku rozvoja ukrajinskej literatúry. Považoval ho dokonca  za najlepšieho vtedajšieho ukrajinského spisovateľa. Charakteristiky vlastností tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka okrem objektívnych úsudkov obsahujú aj jednostrannú idealizáciu spisovateľa, čoho príkladmi sú schvaľovanie didaktiky a snaha poprieť prítomnosť sentimentalizmu. Zameriava sa hlavne na etnograficko-spoločenské prvky a nevenuje až takú veľkú pozornosť sklonom k realizmu. V romantickej časti tvorby rozoberá vplyv ukrajinskej ľudovej poézie – domnieval sa, že práve ona predstavoval dôležitý zdroj hlbokého citu spisovateľa pri písaní. Za slabé miesto tvorby však považoval románovú novelu Маруся.[1]:56, 57
  • Oleksandr Oleksandrovyč Kotľarevskyj považoval Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka za jedného z najvýraznejších predstaviteľov vtedy nových smerov – realizmu a nacionalizmu v ukrajinskej literatúre. Podotkol, že diela sú úplne venované životu obyčajných ľudí.[1]:59, 60[74]
  • Nikolaj Gavrilovič Černyševskij vystúpil proti názorom, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko predstavoval najvýznamnejšieho ukrajinského spisovateľa, v roku 1857 v recenzii na knihu Основ'яненко od Hryhorija Petrovyča Danylevského uverejnenej v časopise Современник. Za najvýznamnejšieho vtedajšieho ukrajinského spisovateľa považoval Tarasa Hryhorovyča Ševčenka. Preto chcel tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka chcel nechať na akademickej pôde. Hodnotil ju na základe historických okolností. Podľa neho dielam Пан Халявський  a Сердешна Оксана chýba literárna hodnota. Neskôr však pripustil, že diela patriace do ukrajinskej literatúry (aj tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka) nie vždy spravodlivo hodnotil.[1]:60, 61[75]
  • Mychajlo Petrovyč Drahomanov v rámci svojej literárno-náučnej aj literárno-kritickej činnosti vystúpil proti idealizácii Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Poukazoval na to, ako Borys Dmytrovyč Hrinčenko v svojej brožúre prekrúcal výroky a obsah diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[1]:68[57]
  • Alexander Nikolajevič Pypin uverejnil v časopise Современник svoju recenziu na almanach Хата od Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka pripisuje Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi veľkú zásluhu na pozdvihnutí národnosti v ukrajinskej literatúre – poznamenal, že práve od Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sa začalo obdobie ukrajinskej literatúry, kedy si ukrajinskí spisovatelia začali uvedomovať svoju úlohu.[1]:69[76][77]

Ohlasy v období od 60. rokov 19. storočia do pádu Ruskej ríše upraviť

Valujevský obežník (1863) a Emský dekrét (1876) predstavujú udalosti, keď sa cársky režim usiloval o potlačenie ukrajinskej kultúry, následkom čoho až do 80. rokov 19. storočia však na Naddniprjanskej Ukrajine nevychádzali jeho diela a práce o ňom i o jeho tvorbe napísané v ukrajinčine. Aj napriek tomu však ukrajinskí a ruskí literárni kritici naďalej rozoberali jeho života a tvorbu:

  • Hnat Denysovyč Onyškevyč vydal 1 zväzok vybraných diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, na úvod ku ktorému publikoval svoj literárno-odborný článok. Pri jeho tvorbe čerpal prevažne z knihy Украинская старина a z roku 1866 od Hryhorija Petrovyča Danylevského a z článku Григорій Квітка (Основ'яненко) і його повісті z roku 1858 od Pantelejmona Oleksandrovyča Kuliša. Zastal sa Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka pred negatívnymi postojmi ruských literárnych kritikov k nemu.[1]:65, 66[78]
  • Ivan Jakovyč Franko venoval zopár vyjadrení o živote a o tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v článku Південноросійська література zaradenom do všeobecnej encyklopédie s názvom Энциклопедический Словарь Брокгауза и Ефрона, a v náčrte Нарис історії українсько-руської літератури до 1890 р., ako aj v ďalších svojich prácach. V svojich prácach definoval miesto Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v európskej literatúre. Poukazoval na obmedzenosť myšlienkového obsahu a realizmu v dielach Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Dokazovať to má byť skutočnosť, že v niektorých dielach Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sa nenachádzajú postavy pánov. Podľa jeho názoru najviac sa vtedajšiemu vidieckemu životu najviac priblížili románové novely Козир-дівка a Сердешна Оксана. Najviac vyzdvihol na Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi to, že ako jeden z prvých v európskej literatúre písal ľudové románové novely, a jeho zásluhu na rozvoji ukrajinského jazyka a ukrajinskej literatúry. Na rozdiel od Pantelejmona Oleksandrovyča Kuliša za vrchol tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka považoval románovú novelu Конотопська відьма, kde podľa jeho vyjadrenia majstrovsky vytvoril obraz starých kozáckych poriadkov z polovice 18. storočia novým satirickým spôsobom. Rozoberal aj otázku vplyvu ľudovej slovesnosti na tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Napísal, že na diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka (Салдацький патрет, Конотопська відьма…) mali vplyv humor a satira ukrajinského ľudu. Považoval ho za najlepšieho spomedzi ukrajinských spisovateľov staršej generácie pri vytváraní typického rozprávania medzi dedinčanmi. Jazyk v románovej novele Маруся označil za sladký.[1]:72 – 75[79][80][81]

Ohlasy v období po roku 1917 upraviť

Októbrová revolúcia v roku 1917 priniesla viaceré spoločenské zmeny do spoločnosti krajín patriacich do Ruskej ríše (vrátane Ukrajiny), čo sa odrazili aj v oblastiach literárnej vedy a literárnej kritiky. Tie sa rozvíjali pod vplyvom metodológie marxizmu-leninizmu, hoci dochádzalo k stretu aj s prívržencami iných metód. Aj v tomto období literárni kritici hodnotili tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, pričom dochádzalo aj k ďalšiemu výskumu jeho tvorby.[1]:76

  • Vasyľ Sydorovyč Bojko napísal náčrt Життя та літературна творчість Квітки publikovaný v roku 1918 v prvom zväzku diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Náčrt vytvoril pod značným vplyvom tvrdení Pantelejmona Oleksandrovyča Kuliša a Serhija Oleksandrovyča Jefremova. Neobjasnil však dostatočne spoločenský základ a myšlienkove smerovanie jeho tvorby – ako základ tvorby uviedol iba „kázeň“ dobra zla. Literárnu tvorbu považoval za realistickú a ľudovú, kde sa vyskytujú konzervatívno-náboženské myšlienky. Poukázal na to, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko sa v konzervatívno-idealistických pasážach diel zameral na najnižšie vrstvy spoločnosti poznačené patriarchátom a feudalizmom.[1]:76[82]
  • Oleksandr Kosťantynovyč Doroškevyč v roku 1921 napísal 2 publikácie o Hryhorijovi-Kvitkovi-Osnovjanenkovi – Літературна діяльність Квітки a Художні особливості повісті «Маруся», ktoré vyšli v roku 1924 v knihe «20 – 40-ві роки в українській літературі. ІІ. Григорій Квітка-Основ'яненко». Nepripisoval dielam Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka vysoké umelecké a myšlienkové hodnoty. O románovej novele Маруся sa vyjadril, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko vytvoril obraz bežného človeka na vidieku z pohľadu statkára, čo však nezodpovedal realite. Hodnotil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka z 2 uhlov pohľadu – z ideologického ako spisovateľa stavajúceho sa do pozície verného predstaviteľa triedy statkárov. Na druhej strane z pohľadu poetiky aj bez ohľadu na sentimentalizmus podľa neho majú diela veľký význam pre ukrajinskú literatúru ako základ umeleckej prózy. Vyzdvihol ich novátorstvo z pohľadu prínosu tém zo života na vidieku do ukrajinskej literatúry, ako aj z pohľadu psychologického spracovania obsahu. Zároveň však poukázal aj na určitú „nešikovnosť“ Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, preto diela hodnotil negatívne. Za menej vydarené diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka považoval románové novely Сердешна Оксана a Козир-дівка kvôli ich schematickému obsahu. Pri príležitosti 100. výročia úmrtia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka napísal článok Г. Ф. Квітка-Основ'яненко publikovaný v literárnom časopise Українська література.[1]:78-80,87[83][84]:195, 196[85][pozn. 4]
  • Volodymyr Dmytrovyč Korjak nepozoroval patriotické názory u Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka – skôr ho považoval za monarchistu so sklonom k súhlasnému postoju k cárskemu režimu a zástancu nevoľníctva.[1]:80
  • Ahapij Pylypovyč Šamraj označil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka za zakladateľa prózy v ukrajinskej literatúre. Zároveň však vystúpil proti idealizácii spisovateľa predchádzajúcimi literárnymi kritikmi. Poukazoval na to, aký mal folklór pozitívny vplyv na Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka pri písaní diel v ukrajinčine. Pri hodnotení bral do úvahy iba umelecké hľadisko (nie spoločenský význam tvorby). Zastával názor, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko písal svoje diela v ukrajinčine pod vplyvom európskych sentimentalistov – za najväčšiu zásluhu označil presun charakterov postáv z európskych diel do ukrajinskej literatúry.[1]:80 - 82[86][87][88]

Dielo upraviť

Krátka próza upraviť

  • Saldackyj Patret je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktoré bolo napísané po ukrajinsky a vydané v roku 1833. Stala sa súčasťou prvého vydania zbierky Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom z roku 1834.[1]:19 Ide o prvú poviedku v novej ukrajinskej literatúre. Nachádza sa v nej očividný vplyv tvorby Ivana Petrovyča Kotľarevského.[21] V roku 1837 bola uvedená v časopise Sovremennik ako prvé dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v preklade z ukrajinčiny do ruštiny. Preklad vytvoril Vladimi Ivanovič Daľ.[1]:32
  • Pidbrechač je prozaické dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktoré bolo napísané po ukrajinsky.
  • Dobryj pan je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka z roku 1840.[1]:127
  • Botfort je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka z roku 1841, čo získala pozitívne hodnotenia od periodík Literaturnaja gazeta a Panteon russkogo i vsech jevropejskich teatrov.[1]:129

Románové novely a román upraviť

  • Marusia je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovjanenka, ktorá bola napísaná v roku 1832 po ukrajinsky a vydaná v roku 1834. Stala sa súčasťou prvého vydania zbierky Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom z roku 1834.[1]:19
  • Konotopska viďma je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovjanenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1833.
  • Pan Chaľavskij je historicko-spoločenský román Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktoré bolo vydané v rokoch 1839 a 1840 v ruštine.[5]
  • Hannusia je prozaické dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktoré napísal v ruštine a bolo vydané v roku 1839. Dielo je známe aj pod názvom Charkivska Hannusia.
  • Serdešna Oksana je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovjanenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1841. Neskôr ju publikovali aj v Paríži v roku 1854.

Dramatické diela upraviť

  • Dvorjanskije vybory je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka napísané v ruštine, ktorá bola vydaná v roku 1829. Prvýkrát bola vydaná vo vtedy vplyvnom časopise Московський телеграф. Témou sú voľby vládnucich ľudí – osôb, od ktorých závisí na najbližšie obdobie osud poddaných. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko podal satirický výsmech na vtedajšie dianie a aktuálne spoločenské témy – zobrazil negatívne vrstvu šľachticov prostredníctvom cynizmu, a tak poukázal na ich morálku, na ich politické názory či to, ako vnímajú svoje občianske povinnosti voči obyčajným ľuďom.[2]:45 Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko zobrazil negatívne vrstvu šľachticov prostredníctvom cynizmu a špecifického žargónu v hrubom vyjadrovaní s poddanými a so statkármi, aby47 poukázal na ich morálku, na ich politické názory či to, ako vnímajú svoje občianske povinnosti voči obyčajným ľuďom. Pri vydaní však Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko nebol uvedený ako autor, a preto sa nespomínal ani pri recenziách. Za 2 mesiace bolo predaných viac ako 1 000 výtlačkov. Poprední kritici prijali dielo pozitívne ako niečo nové a originálne vo vtedajšej vlasteneckej literatúre. V období posilnenej reakcie zákroku cárstva proti dekabristom komédia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka priťahovala svojou smelosťou, ostrým poukazovaním na spoločenské a ľudské negatívnej vlastnosti, občianskou angažovanosťou, novou témou ako aj tvrdým zobrazením životnej pravdy. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko si podľa ruského spisovateľa Nikolaja Aleksejeviča Polevoja vzal úplne nový a originálny predmet – vysmieval jedno z najväčších ziel vo vtedajšej spoločnosti – s využitím komiky nútil na scéne všeobecne známych ľudí pravdivo ukázať vlastné konanie a myslenie.[1]:10, 11, 13, 116[31]
  • Dvorjanskije vybory, časť vtoraja, ili Vybor ispravnika je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a prvá časť trilógie o Malorusovi (o tzv. Malorusovi-chocholovi) Šeľmenkovi. Bola publikovaná v roku 1830. V divadelnej hre  všetci ostatní po rusky okrem Šeľmenka, čo rozpráva po ukrajinsky.[1]:10 Pri vydaní však Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko nebol uvedený ako autor, a preto sa nespomínal ani pri recenziách. Takmer všetci literárni kritici negatívne ohodnotili jej umelecké kvality.[1]:13, 15
  • Tureckaja šaľ, ili tak voditsia je komédie Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Pri vydaní však Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko nebol uvedený ako autor, a preto sa nespomínal ani pri recenziách.[1]:13 V diele nie sú ukazované zlomyseľnosti zo strany úradníkov v službe až na zopár momentov. Dej sa odohráva v Moskve – v rodine staršieho úradníka Dovjerkina žijúceho s mladou manželkou Varvarou Semenivnou. Tá ho však podvádza s Uhodkinom a pri nevere jej pomáha ich vzdelaná chyžná Kaťa – typická slúžka, čo však chyžnou neostatne do konca divadelnej hry. Kaťa vtipne až ironicky komentuje dej. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko takto prostredníctvom nej a Bucharcja odsúdil správania či zvyčajných konanie pánov zo strany obyčajných ľudí.[2]:40 – 42
  • Šeľmenko – volostnoj pisar je divadelná hra Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a druhá časť trilógie o Malorusovi (o tzv. Malorusovi-chocholovi) Šeľmenkovi. Bola publikovaná v roku 1831. V divadelnej hre všetci ostatní po rusky okrem Šeľmenka, čo rozpráva po ukrajinsky.
  • Šeľmenko – denščik je divadelná hra Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a tretia časť trilógie o Malorusovi (o tzv. Malorusovi-chocholovi) Šeľmenkovi. Hoci ju napísal už v roku 1835, bola publikovaná až o 5 rokov neskôr v roku 1840. V divadelnej hre všetci ostatní po rusky okrem Šeľmenka, čo rozpráva po ukrajinsky. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko ju vytvoril prerobením vlastnej románovej novely Ukrainskije diplomaty. Ohlasy literárnych kritikov na divadelnú hru sa však rozchádzali.[1]:30[5][89][90]
  • Svataňňa na Hončarivci je sociálno-spoločenská komédia[5] Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorú napísal v roku 1835 po ukrajinsky. Bola vydaná v roku 1836. Patrí medzi najhrannejšie divadelné hry na ukrajinskej scéne.
  • Podivné pytačky : Podivné pytačky (v origináli Svataňja na Hončarivci) majú podľa vyjadrenia režiséra a dramaturga inscenácie Vasila Turka - hlavnú postavu Štecka, ktorý by akoby bol rodným bratom slovenského Kuba. Vyjadril nádej, že inscenácia, ktorú chystajú predovšetkým ako kmeňový titul na zájazdy, sa bude divákom páčiť a urobia s ňou minimálne 100 repríz.[91]
  • Skupoj je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorej úryvok v roku 1839 v almanachu Новогодник publikoval Nestor Vasilievič Kukoľnik.[1]:29
  • Jasnoviďaščaja je komédia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, kde sa poukazuje na poverčivú a miestami až vulgárnu spoločnosť v gubernii a zobrazuje sa spôsob života statkárov a mešťanov. Predstavitelia šľachty sami odhaľujú svoje skutočné vlastnosti prostredníctvom trojice intrigánok – Jevheny, Marharyty a Puzyriočkiny. Komédiu po čase zakázala cenzúra. Na komédii je možné vidieť dôvtipnosť a schopnosť Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka sa vynájsť. Znakom komédie je aj individualizácia vo vyjadrovaní jednotlivých postáv.[2]:76, 84

Články upraviť

  • Supilka do pana izdateľa (1833).
  • Lysty do ľubeznych zemľakiv (1839).
  • Golovatyj je náčrt Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorý napísal v ruštine v roku 1839.[1]:29
  • Istorija teatra v Charkove je náčrt Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorý napísal v roku 1841.[41][92][93]
  • Osnovanije Charkova je článok Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorý bol v roku 1843 publikovaný v almanachu Molodyk. V recenzii na almanach sa Vissarion Grigorievič Belinskij vyjadril aj k článku – Hryhorij  Kvitka-Osnovjanenko mal podľa neho veľký talent na rozprávania starodávnych legiend vďaka používaniu slovnej zásoby zrozumiteľnej pre bežného človeka.[1]:52[68][94][95]

Ďalšie diela upraviť

  • Pismo k izdateľam je fejtón Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorý bol vydaný v tlačenej forme pod pseudonymom Falalej Povynuchin na začiatku roka 1816, kedy boli publikované prvé diela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Fejtón publikovali aj v októbrovom vydaní mesačníka Ukrajinskyj visnyk (po slovensky _______).[1]:111, 112[96]
  • Prijezžij iz stolicy, ili Sumatocha v ujezdnom gorode je prvá komédia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorú napísal v ruštine v roku 1827 a bola publikovaná v roku 1840 v mesačnom divadelnom časopise Panteon russkogo i vsech jevropejskich teatrov. Skladá sa z 5 dejstiev. V rámci tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka zohráva významnú úlohu hlavne vo vzťahu prechodu k realizmu. Obsahuje však aj znak klasicizmu – jednotlivé postavy sú pomenované podľa vlastnosti alebo podľa profesie (napríklad poštár sa volá Pečatalkin, čo je odvodené od ruského slova „pečať“ – po slovensky pečiatka). Zároveň sú v ňom zahrnuté myšlienky osvietenstva. Na jednotlivé vlastnosti ľudí sa poukazuje aj určitým kontrastom medzi zbabelým jednoduchým Trusylkinom (negatívnou postavou) a čestným, pracovitým a usilovaným pokladníkom. Stala sa predchodcom satirickej komédie Revízor od Nikolaja Vasilieviča Gogoľa.[97] Cenzúra povolila publikáciu v roku 1828, následne podľa Hryhorija Petrovyča Danylevského bol rukopis odoslaný do Sankt-Peterburgu. Po premiére divadelnej hry Nikolaja Vasilieviča Gogoľa v roku 1836 Michail Nikolajevič Zagoksin, riaditeľ moskovských divadiel, nepovolil uvedenie komédie Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka na scéne. Svoje odmietnutie odôvodnil tým, že verejnosť neprijme komédiu, čo je do veľkej miery podobná divadelnej hre už mnohokrát hranej na petrohradskej a na moskovskej scéne. Komédia od Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka bola bez jeho vedomia vydaná v roku 1840 v mesačnom divadelnom časopise Пантеон русского и всех европейских театров.[2]:31, 34, 35[98]
  • Mertveckyj velykdeň je prozaické dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktoré bolo napísané po ukrajinsky. Stala sa súčasťou prvého vydania zbierky Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom z roku 1834.[1]:19 Nachádzajú sa v ňom prvky gotiky.[50]
  • Ot tobi i skarb je prozaické dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktoré bolo napísané po ukrajinsky. V ruštine ho na začiatku roka 1840 publikoval Vissarion Grigorievič Belinskij.[99]
  • Parchimove snidaňňa je prozaické dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktoré bolo napísané po ukrajinsky.
  • Kozyr-divka je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovjanenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1838.
  • Ščyra ľubov je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovjanenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1839. Cenzúrny súhlas udelil Piotr Aleksandrovič Korsakov.[1]:126[100]
  • Dobre roby – dobre j bude je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovjanenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1836. Dielo má v seba patriarchálno-náboženské a monarchistické tendencie.
  • Boži dity je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovjanenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1840. Témou sú sentimentálno-idylické pomery medzi roľníkmi statkármi. Predstavuje jedno z diel, kde Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko poukazoval na výrazné sociálne kontrasty v tej dobe prostredníctvom realistických scén. Nachádzajú sa v ňom patriarchálno-náboženské a monarchistické tendencie – využíva v nej konzervatívnu idylickosť a zastáva sa poddaných sedliakov pri opise ich vzťahov so statkármi. Ideou je vzájomná dobročinnosť.[1]:40, 90[101]:107
  • Perekotypole je románová novela Hryhorija Kvitka-Osnovjanenka, ktorá bola napísaná po ukrajinsky a vydaná v roku 1840.
  • Žizň i pochoždenija Petra Stepanova syna Stolbikova je prozaické dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktoré napísal v ruštine a bolo publikované v roku 1841 v almanachu Novogodnik. Skladá sa zo 6 častí. Cárska cenzúra ho v roku 1834 zakázala – Aleksandr Nikolajevič Mordvinov, cenzor diela, ako dôvod uviedol možnosť vyvolania neprajného dojmu u čitateľov.[1]:29, 121[102]
  • Boj-žinka je divadelná hra Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorú napísal v roku 1840 po ukrajinsky. V roku 1998 na motívy veselohry vznikol prvý ukrajinský muzikál – Feminizm po-ukrajinsky, ktorého autorom hudby a libreta bol Oleksij Volodymyrovyč Kolomijcev
  • Panna sotnikovna je prozaické dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[pozrieť zdroj].
  • Листи до любимих земляків je morálno-didaktický náčrt Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, čo obsahuje v sebe patriarchálno-náboženské tendencie.[1]:39
  • Ukraincy je náčrt Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorý napísal v roku 1841.
  • 1812 god v provincii je náčrt Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.
  • Jarmarka je fyziologický náčrt Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorý napísal v ruštine v roku 1840.[1]:29
  • Znachar je fyziologický náčrt Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, ktorý napísal v roku 1841.
  • Istoriko-statističeskij očerk Slobožanščiny je historická práca Hryhorija Kvitku-Osnovjanenko, ktorú napísal v roku 1838.
  • Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom (uvádzaná aj pod názvom Malorossijskije povesti) je zbierka diela vydaná v 2 knihách v rokoch 1834 a 1837. Zbierku tvoria diela Marusia, Saldackyj patret či Mertveckyj velykdeň. Cenzuroval ju Michail Trochimovič Kačenovskij. Od začiatku, keď zbierka vyšla, progresívni literárni kritici poukazovali na jej novátorsky charakter a považuje sa za významný míľnik v ukrajinskom literárnom procese. Druhý diel vyvolal širšiu diskusiu o tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ako aj o ukrajinskej literatúre ako celku a o realizme.[history.org.ua] Vo väčšine recenzií na obe knihy zbierky sa hovorilo o tom, ako Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko zobrazil pravý (skutočný) obraz reality.[103] Podľa vyjadrení Jevhena Pavlovyča Hrebinku a Oleksandra Stepanovyča Afanasjev-Čužbynského v recenzii na zbierku sú dané románové novely plné pocitov a nepoddajného úprimného humoru.[1]:19, 24, 25, 26, 119, 121[104]
  • Malorossijskije anekdoty je (napísané v rokoch 1820 – 22, vydané v roku 1822).[21]
  • Ukrainskije diplomaty je románová novela Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka napísaná v ruštine na prelome 30. a 40. rokov 19. storočia.[1]:29
  • Zvanyje gosti sú fejtón Hryhorija Kvitku-Osnovjanenko v roku 1840, s ktorým vystúpil v spoločensko-politicko-literárnom časopise Sovremennik. Ostro a dôvtipe v ňom narážal na (za)predanú reakčnú žurnalistiku podporujúcu popredné vydávacie orgány.[1]:38
  • Vojažery je poviedka Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka z roku 1842.[1]:131
  • Lysty Povynuchina sú humoristické dielo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, kde je podaný humoristický pohľad na tradície medzi statkármi.[2]:84, 85

Básne upraviť

  • Vozvanije k ženščinam.
  • Prikľučenije na imenach.[105]

Filmové spracovania upraviť

Sfilmované diela:

  • Конотопська відьма (1987)
  • 1958: Сватання на Гончарівці.
  • Шельменко-денщик (1910, 1911, 1912, 1957, 1971).
  • 1957: Шельменко-денщик (režisér Viktor Machajlovyč Ivanov).
  • Šeľmenko – denščyk (po slovensky _____________________________________) je ukrajinský sovietsky televízny film z roku 1957 vytvorený na motívy __________________ Шельменко-денщик, ktorý vytvorilo filmové štúdio Nacionaľna kinostudija chudožnich fiľmiv imeni Oleksandra Dovženka, ktorého režisérom bol Viktor Mychajlovyč Ivanov.[106]
  • Šeľmenko – denščyk (po slovensky _____________________________________) je ruský sovietsky muzikál z roku 1971 vytvorený na motívy __________________ Шельменко-денщик, ktorý vytvorilo filmové štúdio Lenfiľm, ktorého režisérom bol Andrej Petrovič Tutyškin.[107]
  • Відьма (1990).
  • Viďma (po slovensky _____________________________________) je ukrajinský sovietsky film z roku 1990, ktorý natočila Nacionaľna kinostudija chudožnich fiľmov imeni Oleksandra Dovženka a režisérkou bola Halyna Mykolajivna Šyhajeva.
  • Конотопська відьма (1987).

Dokumentárne filmy o Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi:

  • «Григорій Квітка-Основ'яненко» (1979)
  • «Квітка-Основ'яненко» (1988).
  • Svatannja na Hončarivci (po slovensky _____________________________________) je ukrajinsko-sovietsky čiernobiely televízny film/film-divadelné predstavenie z roku 1958 vytvorený na motívy divadelnej hry Сватання на Гончарівці, ktorý vytvorilo filmové štúdio Nacionaľna kinostudija chudožnich fiľmiv imeni Oleksandra Dovženka, ktorého režisérom bol Ihor Fedorovyč Zemhano.[108][109]

Divadelné spracovanie upraviť

  • Herecký súbor Ludwika Młotkowského zahral inscenáciu divadelnej hry Šeľmenko-denščik. Premiéra, ktorá zaznamenala veľký úspech, sa uskutočnila vo februári 1840.[1]:126

Odraz v literatúre upraviť

Ivan Mychajlovyč Andrusjak opísal detstvo Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v knihe Андрусяк Іван про Дмитра Туртала (святого Димитрія Ростовського), Григорія Квітку-Основ'яненка, Тараса Шевченка, Ніла Хасевича, Олексу Довбуша (po slovensky _____________________________________).[110]

Taras Hryhorovyč Ševčenko venoval Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi báseň До Основ'яненка (po slovensky _________).

 
Pamätná tabuľka na ulici Kvitku-Osnovjanenka v Charkove.

Pamiatka upraviť

  • Na počesť Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka bola v roku 1978 pomenovaná ulica blízko starej budovy Charkovskej univerzity (niekdajšia Ufimská bočná ulička). V 90. rokoch 20. storočia tam bola nainštalovaná jeho busta.[33][111]
  • Na počesť Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka bola v roku 1978 pomenovaná ulica blízko starej budovy Charkovskej univerzity (niekdajšia Ufimská bočná ulička). Bočná ulička sa nachádza v Holosijivskom mestskom rajóne Kyjeva na území bývalej obce Myšolovka.[112] V 90. rokoch 20. storočia tam bola nainštalovaná jeho busta.
  • Na Ulici Kvitku-Osnovjanenka v meste Charkov bol v roku 1994 odhalený pamätník Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi, ktorý vytvorili ukrajinský sochár Semen Abramovyč Jakubovyč a architekt Jurij Mychajlovyč Škodovskyj.
  • V meste Charkov – v historickom rajóne Stara Osnova za Osnovjanenským mostom na Moskalivskej ulici sa nachádza Park Kvitku-Osnovjanenka. K tomuto parku kedysi patrila aj usadlosť rodu Kvitok (ich majetok). Majetok Kvitkovcov v obci Osnova bol dvojposchodový, postavený z tehál v štýle gotiky a podobal sa na zámok. Budova už neexistuje – jej vzhľad sa zachoval už iba na starých fotografiách[33]a park bol do značnej miery vyrúbaný kvôli súkromnej zástavbe.
  • Do roku 1917 v meste Charkov existovala 28. základná škola (trojročná škola pre deti od 7 rokov)[113] pomenovaná po Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi.[114]
  • Nacionaľnyj bank Ukrajiny v roku 2008 vydal mincu v hodnote 2 hrivien venovanú Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi. Autorom skice a modelu je ukrajinský sochár Volodymyr Borysovyč Atamančuk.
     
    Minca s hodnotou 2 hrivien.
  • 29. novembra 2018 si Ukrajina na celoštátnej úrovni pripomenula 240. výročie dňa narodenia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka – spisovateľa a občianskeho aktivistu.
  • V roku 1978 bola vydaná umelecká značkovacia obálka venovaná spisovateľovi.
  • V roku 2003 bola vydaná poštová známka Ukrajiny venovaná Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi.
  • V roku 2008 bola vydaná jubilejná minca v hodnote 2 hrivien pri príležitosti 230. výročia dňa narodenia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.

Výskum života a tvorby upraviť

  • Verše a fejtóny Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka zostali bez povšimnutia literárnej kritiky. Podľa vyjadrenia Hryhorija Petrovyča Danylevského – biografa Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka niektoré kritiky vyvolali rozruch/senzáciu/silný dojem v meste Charkov.[115]
  • V 20. rokoch 20. storočia vyšlo viacero odborných publikácií venovaných životu a tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, kde boli rozberané aj literárne vzťahy spisovateľa.[116] Problematike sa venoval napríklad Andrij Mytrofanovyč Loboda.[1]:77[117]

Medzivojnové obdobie upraviť

  • V polovici 20. rokov 20. storočia vyšlo niekoľko publikácií, kde literárni historici (Oleksandr Kosťantynovyč Doroškevyč,[83][84] Volodymyr Dmytrovyč Korjak a Ahapij Pylypovyč Šamraj[118][pozn. 5]) vysvetľovali život a tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Vyjadrili nesúhlas voči publikáciám a názorom literárnych vedcov 19. storočia (predovšetkým Pantelejmona Oleksandrovyča Kuliša a Serhija Oleksandrovyča Jefremova) hlavne v otázke histórie ukrajinskej literatúry – konkrétne pri definícii miesta Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v literárnom procese. Ďalšími literárnymi vedcami boli Dmytro Ivanovyč Bahalij, Mykola Ivanovyč Baženov či Oleksandr Mojsejovyč Finkeľ.[1]:77, 78, 83
  • Serhij Oleksandrovyč Jefremov považoval za jediný dôvod, prečo sa Kvitka-Osnovjanenko pri tvorbe zameriaval na život obyčajných ľudí a písal po ukrajinsky, nacionálnu príslušnosť – nebral do úvahy demokratické predpoklady ukrajinskej literatúry a samotné názory Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[1]:78
  • K výskumu života a tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka vo významnej miere prispel Ahapij Pylypovyč Šamraj. V roku 1927 publikoval prácu Ukrajinska literatura, kde Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi venoval osobitnú kapitolu. Kapitola sa neskôr stala vstupným článkom k zbierke vybraných diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Ahapij Pylypovyč Šamraj označil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka za zakladateľa prózy v ukrajinskej literatúre. Zároveň však vystúpil proti idealizácii spisovateľa predchádzajúcimi literárnymi kritikmi. Poukazoval na to, aký mal folklór pozitívny vplyv na Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka pri písaní diela v ukrajinčine. Neobjasnil však na dostatočnej vedeckej úrovni to, prečo písal svoje diela po ukrajinsky – myslel si, že mal ambíciu stať sa ruským spisovateľom bez perspektívy. Oleksij Ivanovyč Hončar tento úsudok odôvodňuje tým, že nebral do úvahy fakt, že po tom, čo začal diela písať po ukrajinsky, aj naďalej pokračoval vo vydávaní diel po rusky (napríklad Golovatyj alebo Pan Chaľavskij). Ahapij Pylypovyč Šamraj považoval prechod do ukrajinčiny za prehĺbenie a za zavŕšenie procesu literárneho rastu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[1]:80 - 83[86][87][88][118]
  • Dmytro Ivanovyč Bahalij sa v rámci svojho výskum zameral na problematiku vzťahu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka k jeho dobe.[1]:83[119]
  • Mykola Ivanovyč Baženov skúmal pôvod a rodokmeň Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[1]:83[120][121]
  • Oleksandr Mojsejovyč Finkeľ sa zaoberal otázkou, prečo Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko prekladal vlastné diela.[1]:83
  • Ijeremija Jakovyč Ajzenštok je považovaný za najvýznamnejšieho a za najaktívnejšieho literárneho vedca zaoberajúceho sa životom a tvorbou Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Vo svojich prácach sa venoval vzťahom Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka s ruskými spisovateľmi, analýze a genéze (vznik, pôvod, začiatok) jednotlivých diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ako aj otázke ich súvisu s vtedajšou cenzúrou či odhaleniu slabých stránok idealizácie Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka jednotlivými literárnymi kritikmi a literárnymi vedcami. Jeho práce boli využívané pri písaní úvodných článkov a komentárov k publikáciám jeho diel. Svojimi článkami a vedeckými komentármi prispel do 9-zväzkovej zbierky diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka vychádzajúcej medzi rokmi 1928 – 1933 – v úvodnom článku do 1. zväzku sa nachádzala dovtedy najdetailnejšia história vydaní diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka. Vyjadril názor, že literárni historici dovtedy nevenovali Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi dostatočnú pozornosť vzhľadom na to, aké významné postavenie má v ukrajinskej literatúre.[122] V úvode 2. zväzku kriticky hodnotil postoje a vyjadrenia Josypa (Osypa) Maksymovyča Boďanského, Izmaila Ivanoviča Sreznevského, Ahapija Pylypovyča Šamraja o Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi. V rámci svojho výskumu budoval nové metodologické princípy vnímania Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ako spisovateľa a jeho postavenia v historickom vývoji ukrajinskej literatúry. V otázke genézy tvorby sa pozeral na dobu, kedy Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko žil a tvoril (aj vo vzťahu k ruskej literatúre 20. a 30. rokov 19. storočia). Skutočnosť, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko písal románové novely po ukrajinsky, dáva do súvislosti s neskorým sentimentalizmom v ruskej literatúre v 20. a 30. rokoch 19. storočia. Podľa neho na napísanie zbierky Малоросійські повісті mali vplyv ukrajinské ľudové piesne a divadelná hraa Наталка Полтавка od Ivana Petrovyča Kotľarevského. Zastával názor, že hlavnou charakteristikou tvorby Hryhorij Kvitka-Osnovjanenka je sentimentalizmus. Po určitom čase sa však prijalo tvrdenie, že nosným prvkom tvorby je realizmus. Dôležitou súčasťou jeho výskumu sú aj sociologické pozorovania diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka – uviedol, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko charakterizoval úradníkov bez ohľadu na postavenie s ideálnymi vlastnosťami. Výnimku má predstavovať románová novela Козир-дівка, kde sú úradníci zobrazený negatívne a satirickým spôsobom. V úvodných článkoch v zbierke uviedol analýzu aj históriu napísania diel – v 3. zväzku k románu Пан Халявський (išlo vôbec o prvú analýzu románu)[123] a v 7. zväzku k románu Жизнь и похождения Столишлбикова.[1]:83 – 86[49][102][124][125][126][127]

Obdobie druhej svetovej vojny upraviť

  • Ivan Juchymovyč Senčenko pokračoval v literárnom výskume života a tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenko aj počas druhej svetovej vojny. V roku 1943 pri príležitosti 100. výročia úmrtia Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v novinách Правда uverejnil článok Грицько-Квітка-Основ'яненко, kde pojednával o význame tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka pre bežných ľudí prežívajúcich vojnu.[1]:87[128]
  • Mychajlo Stepanovyč Vozňak patril medzi tých literárnych vedcov, čo sa venovali výskumu života a tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka aj počas Druhej svetovej vojny. Po vojne dokončil kriticko-biografický náčrt, čo obsahuje mnoho faktov zo života a tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka – bol vydaný v roku 1946.[129][130] Do značnej miery sa venoval dielam napísaným po rusky. Využíval hlavne faktografickú metódu bez kritického komentáru a bez hodnotenia hodnoteného materiálu, čo je vidieť v nedostatočnom kritickom okomentovaní chybných tvrdení Pantelejmona Oleksandrovyča Kuliša, Nikolaja Ivanoviča Kostomarova a Vasyľa Sydorovyča Bojka o Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi. Mychajlo Stepanovyč Vozňak sa do malej miery venoval aj literárnovednej analýze či vedeckým záverom.[1]:87, 88

Povojnové obdobie upraviť

Po druhej svetovej vojne – obzvlášť v 50. a v 60. rokoch 20. storočia narástol záujem o literárny výskum života a tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka:

  • Vydavnyctvo Akademiji nauk URSR (po slovensky Vydavateľstvo Akadémie vied URSR) v roku 1954 vydalo kolektívnu 2-dielnu vedeckú prácu s názvom Історія української літератури, kde osobitná kapitola je venovaná Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenko. Jeho tvorba sa rozoberá v súvislosti s vtedajšími ukrajinským a s ruským literárnymi procesmi i s literárnymi smermi z hľadiska, ale socio-ekonomický kontext nie je rozobratý úplne. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko bol označený za realistu, hoci autor spomína aj sentimentálne prvky v tvorbe a označil ho za prvého významného prozaika v Novej ukrajinskej literatúre (neskorší literárny vedec Oleksij Ivanovyč Hončar považoval výklad tvorby a zásluh Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka za nepostačujúci, nakoľko autor v nedostatočnej diele venoval dramatickým a ruským dielam).[1]:88, 89[131]
  • Vo významnej miere sa o výskum života a tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka po druhej svetovej vojne zaslúžil Dmytro Vasyľovyč Čalyj. Hryhorijovi Kvitkovi-Osnovjanenkovi venoval osobitnú kapitolu vo svojej monografii Становлення реалізму в українській літературі z roku 1956, ako aj niekoľko ďalších prác, čím značne prispel k štúdiu jeho tvorby.[132][133] Tvorbu skúmal hlavne z pohľadu literárnej teórie. Ako dôvody, prečo písal románové novely v ukrajinčine, uviedol vplyv občianskeho i kultúrneho života na Ukrajine a v Rusku a rozvoj prvkov realizmu v samotnej tvorbe. Pozorovaním došiel k záveru, že tvorba Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka predstavovala proces dozrievania a prevahy prvkov realizmu. Určité pasáže v monografii majú metodologický význam, príkladom čoho je úplne nový prístup k hodnoteniu určitých diel z myšlienkového hľadiska (napríklad pri dielach Добре роби – добре й буде alebo Божі діти). Zastával názor, že komédia Сватання на Гончарівці má väčší myšlienkový obsah, ako jej pripisovali iní literárni vedci. Aj v súvislosti s komédiou za charakteristický znak tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka považoval negatívne zobrazenie bohatých dedinčanov prostredníctvom opisu ich nekalej vlády na vidieku, čím vyjadril opačný postoj k dielu na rozdiel od Ijeremiju Jakovyča Ajzenštoka považujúceho dielo za oslavu nevoľníctva.[49] Poznamenal, že v svojom svetonázore bol ovplyvnený konzervatívnymi aj osvietenskými šľachticmi. Zapojil sa tiež do vedeckej diskusie o rozdiele v sentimentalizme Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka a Nikolaja Michajloviča Karamzina.[101]:106, 109 Zastával názor, že Kvitka-Osnovjanenko prekonal Karamzina vďaka využitiu určitých prvkov realizmu. Spočiatku zastával názor, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko v žiadnom svojom diele nedokázal vytvoriť čisto individuálnu postavu (napríklad v dielach Сватання на Гончарівці alebo Шельменко – денщик), ale sám v neskorších prácach od tohto tvrdenia upustil. Čalyj v jednej zo svojich prác uviedol, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko ovplyvnil ruských spisovateľov 19. storočia – predstaviteľov tzv. prirodzenej (naturálnej) školy, ktorí boli súčasťou počiatočnej etapy kritického realizmu v ruskej literatúre. Podľa neho mal byť Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko prvý v literatúre, kto prišiel s myšlienkou, aby sa ženy stali slobodnými, čo dokazuje románová novela Маруся.[1]:89 – 92, 96 – 98[39][101]:128

K ďalším literárnym vedcom, ktorí počas 50. až 70. rokoch 20. storočia vo významnej miere prispeli k výskumu tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka, patrili Petro Kosťantynovyč Volynskyj, Nina Jevhenivna Krutikova, Ivan Ivanovyč Bass, Serhij Dmytrovyč Zubkov či Pavlo Mykolajovyč Popov.[1]:99[134]

  • Nina Jevhenivna Krutikova v širokej miere skúmala vplyv tvorby Nikolaja Vasilieviča Gogoľa na Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka – hovorila o tom, že Hryhorij Kvitka-Osnovjanenka sa opieral o tvorbu Nikolaja Vasilieviča Gogoľa.[1]:99[135]
  • Serhij Dmytrovyč Zubkov vo svojich prácach vysvetlil viacero dovtedy neobjasnených problémov, kde uviedol aj nové skutočnosti zo života a tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[1]:99[31][25][136][137][138]
  • Jurij Dmytrovyč Luckyj sa vo svojich vedeckých prácach venoval divadelným hrám Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.[1]:99[139][140]
  • Dmitrij Sergejevič Lichačov skúmal tvorbu Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka ako chronologický proces, aby lepšie vystihol a objasnil príčiny rozvoja diela o osobnosti.[2]:4[141]

Zdroje upraviť

  • HONČAR, Oleksij Ivanovyč. Hryhorij Kvitka-Osnov'ianenko – Seminarij. 2. (doplnené). vyd. Kyjev : Holovne izdateľstvo izdateľskoho ob'iednaňňa Vyšča škola, 1974. 224 s. (po ukrajinsky)
  • ZUBKOV, Serhij Dmytrovyč. Hryhorij Kvitka-Osnov'ianenko – Žyťťa i tvorčisť. Kyjev : Dnipro, 1978. 368 s. (po ukrajinsky)

Literatúra upraviť

  • ŠEPEĽ, L. Encyklopedija istoriji Ukrajiny: u 10. t.. Zväzok 4. Kyjev : Instytut istoriji Ukrajiny NAN Ukrajiny, Naukova dumka, 2007. Hlavný redaktor: Valerij Andrijovyč Smolij, 528 strán. ISBN 978-966-00-0692-8. Kapitola Kvitka-Osnov'ianenko Hryhorij Fedorovyč, s. 165. (po ukrajinsky)
  • ONACKYJ, Jevhen Domatijovyč. Ukrajinska mala encyklopedija. Zväzok 3. Buenos Aires : [s.n.], 1959. Kapitola Kvitka-Osnov'ianenko, s. 621, 622. (po ukrajinsky)

Vydania diela upraviť

Zbierky diel upraviť

  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Molorosijskije povesti, raskazyvajemyje Grykom Osnovianenkom. Zväzok 1. Moskva : tipografija Lazarevych instituta jazykov, izdateľstvo Andreja Glazunova, 1834. Počet strán: 380; obsahuje diela Saldackyj patret, Marusia a Mertveckyj velykdeň. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Knižka vtoraj. Moskva : tipografija Lazarevych instituta vostočnych jazykov, izdateľstvo Andreja Glazunova, 1837. Počet strán: 441; obsahuje diela Dobre roby - dobre j bude, Konotopska viďma a Ot tobi i skarb. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Sobranije sočinenij Osnovianenko. Pan Chaľavskij. Časť pervaja. tipografija Je. Fišera. vyd. Petrohrad : [s.n.], 1840. Počet strán: 167. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Sobranije sočinenij Osnovianenko. Pan Chaľavskij. Časť vtoraja. tipografija Je. Fišera. vyd. Petrohrad : [s.n.], 1840. Počet strán: 166. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Povisti Hryhorija Kvitky (Osnov'ianenka). Zväzok 1, 2. Petrohrad : izdavateľstvo P. A. Kuliš, 1858. S. 264 (1), 335 (2). (po ukrajinsky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Sočinenija G. F. Kvitki. Charkov : Pečatnoje delo, 1899-1901. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Tvory Hryhorija Kvitky-Osnov'ianenka. Ľvov : Prosvita, 1904, 1905. (po ukrajinsky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Kvitka-Osnov'ianenko Hryhorij. Tvory. Zväzok 1, 2. Kyjev : Krinica, 1918. Počet strán: 118 (1), 163 (2). (po ukrajinsky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Kvitka-Osnov'ianenko H. Vybrani tvory. Kyjev, Charkov, Odesa : Knihospilka. (po ukrajinsky)

Samostatné vydania upraviť

  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Dvorianskije vybory. Komedija v trioch dejstvijach. Moskva : tipografija P. Kuznecova, 1829. Počet strán: 197. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Dvorianskije vybory, časť vtoraja, ili Vybor ispravnika. Komedija v četyrioch dejstvijach v proze. Moskva : tipografija N. Stepanova na imp. teatre, 1830. Počet strán: 196. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Tureckaja šaľ, ili tak voditsia. Komedija v trioch dejstvijach. Moskva : tipografija P. Kuznecova, 1829. Počet strán: 128. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Šeľmenko - volostnoj pisar. Komedija v trioch dejstvijach. Charkov : [s.n.], 1831. Počet strán: 96. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Svatanie. Malorossijskaja opera v trioch dejstvijach. Charkov : [s.n.], 1836. Počet strán: 184. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Kozyr-divka. Petrohrad : tipografija departmenta gosudarstvennych imušcestv, 1838. Počet strán: 144. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Hannusia. Charkov : [s.n.]. Počet strán: 261. (po rusky)
  • KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Šeľmenko-denščik. Komedija v piati dejstvijach. Charkov : izdatestvo Aleksandra Nesterova, 1840. Počet strán: 179. (po rusky)

Publikácie ohlasov literárnej kritiky upraviť

  • UŠAKOV, Ušakov. Dvorianskije vybory. Moskovskij telegraf, 1829, čís. 9, s. 52. (po rusky)
  • BELINSKIJ, Vissarion Grigorievič. Šeľmenko-denščik. Komedija v piati dejstvijach. Otečestvennyje zapiski, 1841, čís. 6, s. 116-1172. (po rusky)
  • NEKRASOV, Nikolaj Aleksejevič. Šeľmenko-denščik. Komedija v piati dejstvijach. Literaturnaja gazeta, 1841-05-20, čís. 54. (po rusky)
  • KONI, Fiodor Aleksejevič. Repertuar russkich i Panteon vsech jevropejskich teatrov. Zväzok 1. [s.l.] : [s.n.], 1842. S. 45. (po rusky)

Publikácie recenzií literárnej kritiky upraviť

  • POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Dvorianskije vybory. Moskovskij telegraf, 1829, čís. 26, s. 86-95. (po rusky)
  • POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Tureckaja šaľ, ili tak voditsia. Moskovskij telegraf, 1829, čís. 39, s. 367, 368. (po rusky)
  • POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Dvorianskije vybory, časť vtoraja, ili vybor ispravnika. Moskovskij telegraf, 1831, čís. 36, s. 82-88. (po rusky)
  • NADEŽDIN, Nikolaj Ivanovič. Dvorianskije vybory, časť vtoraja, ili Vybor ispravnika. Teleskop, 1831, čís. 1, s. 129-133. (po rusky)
  • POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Šeľmenko - volostnoj pisar. Moskovskij telegraf, 1831, čís. 19, s. 388-390. (po rusky)
  • NADEŽDIN, Nikolaj Ivanovič. Šeľmenko - volostnoj pisar. Teleskop, 1831, čís. 10, s. 242. (po rusky)
  • BOĎANSKYJ, Josyp Maksymovyč. Malorossijskije povesti, rasskazyvyjemyje Gryckom Osnovianenkom. Knižka pervaja. Učonyje zapiski Moskovskogo universiteta, 11-1834, čís. 5, s. 287-313. Publikované pod pseudonymom Mastak I.. (po rusky)
  • DAĽ, Vladimir Ivanovič. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Knižka pervaja. Severnaja Pčela, 1835, čís. 17. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)
  • BELINSKIJ, Vissarion Grigorievič. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom. Knižka pervaja. Molva, 1835, čís. 28. (po rusky)
  • DAĽ, Vladimir Ivanovič. Svatanie. Literaturnyje privablenija k Russkomu invalidu, 1837, čís. 39. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)
  • DAĽ, Vladimir Ivanovič. Svatanie. Biblioteka dľa čtenija, 1837, čís. 21, s. 18. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)
  • HREBINKA, Jevhen Pavlovyč. Malorossijskije povesti, rasskazyvyjemyje Gryckom Osnovianenkom. Severnaja pčela, 1837, čís. 260. (po rusky)
  • DAĽ, Vladimir Ivanovič. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Literaturnej privablenija k Russkomu invalidu, 1837, čís. 52. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)
  • POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Kozyr-divka. Syn otečestva, 10-1838. (po rusky)
  • PLETŇOV, Piotr Aleksandrovič. Kozyr-divka. Sovremennik, 1838, s. 64-66. (po rusky)
  • BELINSKIJ, Vissarion Grigorievič. Sobranije sočinenij Osnovianenko. Pan Chaľavskij. Otečestvennyje zapiski, 1840, čís. 12, s. 49, 50. (po rusky)
  • POLEVOJ, Nikolaj Aleksejevič. Sobranije sočinenij Osnovianenko. Pan Chaľavskij. Russkij vestnik, 1841, s. 712. (po rusky)
  • PLETŇOV, Piotr Aleksandrovič. Sobranije sočinenij Osnovianenko. Pan Chaľavskij. Sovremennik, 1841, s. 96. (po rusky)

Literárne výskumy diel upraviť

  • AJZENŠTOK, Ijeremija Jakovyč. Do sociolohiji Kvitčynyk: (150 rokovyny narodženňňa pysmennyka. Červonyj šľach, 1928, s. 133 - 149. (po ukrajinsky)
  • BERNADSKA, Nina Ivanivna. Ukrajinskyj roman: teoretyčni problemy i žandrova evoľucija: monohrafija. Kyjev : [s.n.]. (po ukrajinsky)
  • BILECKYJ, Oleksandr Ivanovyč. Ukrajinska proza peršoji polovyny ХІХ st.: (vid H. Kvitky do prozy «Osnovy») - Vybr. tvory v dvoch tomach: vid davnyny do sučasnosti. Zväzok 1. Kyjev : Deržlitvydav, 1960. S. 231—282. (po ukrajinsky)
  • BOVSUNIVSKA, Teťana Volodymyrivna. Istorija ukrajinskoji estetyk persoji polovyny XIX stoliťťa. Kyjev : Vydavnyčyj dim Dmytra Buraho, 2001. Počet strán: 344. S. 344. (po ukrajinsky)
  • Возняк М. Григорій Квітка-Основ'яненко: життя і творчість / Михайло Возняк. — К. : Держ. вид-во худ. літератури, 1946. — 94 с.
  • Волинський П. Г. Ф. Квітка-Основ'яненко / П. Волинський // Квітка-Основ'яненко Г. Ф. Вибрані твори / Квітка-Основ'яненко Г. Ф. — К. : Держ. вид-во худ. літ., 1949. — С. 3—15
  • Волинський П. К. Розвиток літературних напрямів в українській літературі ХІХ ст. // З творчого доробку / Волинський П. К. — К. : Дніпро, 1973. — С. 3—38.
  • Гончар О. І. Григорій Квітка-Основ'яненко: літературний портрет / Олексій Іванович Гончар. — К. : Дніпро, 1964. — 146 с.
  • Гончар О. Г. Квітка-Основ'яненко: життя і творчість / Олексій Гончар. — К. : Наук. думка, 1969. — 365 с.
  • Гончар О. Українська література передшевченківського періоду і фольклор / Олексій Гончар. — К. : Наук. думка, 1982. — 312 с.
  • Гончар О. І. Просвітительський реалізм в українській літературі: жанри та стилі / Олексій Іванович Гончар. — К. : Наук. думка, 1989. — 176 с.
  • Горболіс Л. М. Проблема національного характеру у творчості Г. Квітки-Основ'яненка: автореф. дис. на здобуття наук. ступеня канд. філол. наук: спец. 10.01.02 «Українська література»  / Л. М. Горболіс. — К., 1995. — 20 с.
  • Денисюк І. О. Г. Квітка-Основ’яненко — зачинатель малих форм нової української прози / І. О. Денисюк // Зб. тез доповідей і повідомлень республіканської наук. конф., присвяченої 200-річчю з дня народження класика української літератури Г. Ф. Квітки-Основ’яненка / МВ ССОУ, СРПУ, ХДУ, Ін-т літератури АН УРСР, Ін-т мовознавства АН УРСР, Ін-т мистецтвознавства, фольклору та етнографії АН УРСР. — Харків : [Б. в.], 1978. — С. 23—24.
  • Дорошкевич О. К. Г. Ф. Квітка-Основ'яненко // Реалізм і народність української літератури ХІХ ст. / Олександр Костянтинович Дорошкевич. — К. : Наук. думка, 1986. — С. 11—26.
  • Жадько В. О. Український некрополь. — К : 2005. — С. 195.
  • Зеров М. Григорій Квітка-Основ’яненко // Лекції з історії української літератури : (17981870) / Микола Зеров ; [під ред. Д. В. Ґорзлін і О. Соловей]. — [Б. м.] : Канадійський ін-т укр. студій ; Мозаїка, 1977. — С. 54—66.
  • Зубков С. Григорій Квітка-Основ'яненко: життя і творчість / Сергій Зубков. — К. : Дніпро, 1978. — 368 с.
  • Зубков С. Д. Русская проза Г. Ф. Квитки и Е. П. Гребенки в контексте русско-украинских литературных связей / Сергей Дмитриевич Зубков. — К. : Наук. думка, 1979. — 272 с.
  • Кичигін В. П. Від народнопоетичних форм до художнього цілого повісті : («Салдацький патрет» Г. Квітки-Основ’яненка) / В. П. Кичигін // Розвиток жанрів в українській літературі ХІХ — початку ХХ століття / [відп. ред. М. Т. Яценко]. — К. : Наук. думка, 1986. — С. 49—67.
  • Костомаров М. Обзор сочинений, писанных на малороссийском языке // Слов'янська міфологія: [вибр. пр. з фольклористики й літературознавства] / Микола Костомаров. — К. : Либідь, 1994. — С. 280—296.
  • Лімборський І. В. Сентименталізм в українській літературі: (перша половина ХІХ ст.): автореф. дис. на здобуття наук. ступеня канд. філол. наук: спец. 10.01.02  «Українська література» / І. В. Лімборський. — К., 1995. — 18 с.
  • Лімборський І. Західноєвропейське просвітництво XVIIІ ст. і українська література / Ігор Лімборський // Зарубіжна літ. в навчальних закладах. — 1996. — № 12. — С. 34—40.
  • Лімборський І. В. «Природна людина» на рандеву з цивілізованими шахраями / І. В. Лімборський // Зарубіжна літ. в навчальних закладах. — 2000. — № 10. — С. 32—35.
  • Лімборський І. Цінуючи чуттєву природу людини. Український літературний сентименталізм у контексті європейських літератур / Ігор Лімборський // Укр. мова й літ. в середніх школах, гімназіях, ліцеях та колегіумах. — 2002. — № 5. — С. 32—38.
  • Лімборський І. Сентименталізм / Ігор Лімборський // Історія української літератури ХІХ століття: [у 2 кн. : підручник для студ. філол. спеціальностей вищ. навч. закл. / за ред. акад. М. Г. Жулинського] / [М. Г. Жулинський, М. П. Бондар, О. І. Гончар та ін.]. — К. : Либідь, 2005. — Кн. 1. — 2005. — С. 204—229.
  • Лімборський І. «Чутливе серце» і «незіпсована природа» як моделі художнього мислення / Ігор Лімборський // Укр. літ. в загальноосвітній школі. — 2005. — № 7. — С. 12—20.
  • Лімборський І. Європейське та українське Просвітництво: незавершений проект? Реінтерпретація канону і спроба компаративного аналізу літературних парадигм / Ігор Лімборський ; [відп. ред. Д. С. Наливайко]. — Черкаси: ЧДТУ, 2006. — 363 с.
  • Лімборський І. В. Творчість Григорія Квітки-Основ'яненка: генеза художньої свідомості, європейський контекст, поетика / Ігор Валентинович Лімборський. — Черкаси: Брама-Україна, 2007. — 108 с.
  • Мілованова В. В. Ідеї та естетика Просвітництва у прозі Г. Ф. Квітки-Основ'яненка / В. В. Мілованова // Актуальні проблеми слов'янської філології / [міжвуз. зб. наук. ст. / редкол. : В. О. Соболь (відп. ред.) та ін.]. — К. — Ніжин: Аспект-Поліграф, 2006. — Вип. 11 : лінгвістика і літературознавство. — С. 53—59.
  • Нахлік Є. К. Українська романтична проза 20—60-х років ХІХ ст. / Євген Казимирович Нахлік. — К. : Наук. думка, 1988. — 320 с.
  • Новиков А. Український театр і  драматургія: від найдавніших часів до початку ХХ ст.: монографія / Анатолій Новиков. — Харків: Харківське історико-філологічне товариство, 2015. — 412 с.
  • Петренко П. Григорій Квітка / П. Петренко. — Харків: Література і мистецтво, 1931. — 188 с.
  • Романенко В. «Пан Халявский» и его автор / В. Романенко // Квитка-Основьяненко Г. Ф. Пан Халявский: [роман] / Григорий Федорович Квитка-Основьяненко. — М. : Худож. лит., 1971. — С. 3—14. — (Народная библиотека).
  • Сулима-Блохина О. Квітка і Куліш — основоположники української новелі // Вибране: поезії, новелістика, наукові та публіцистичні розвідки / Олександра Сулима-Блохина. — К. : Вид-во ім. Олени Теліги, 1995. — С. 159—250.
  • Ткачук М. П. Наративні моделі українського письменства / Микола Платонович Ткачук. — Тернопіль: ТНПУ, Медобори, 2007. — 464 с.
  • Трофименко В. В. Творчість Г. Ф. Квітки-Основ'яненка і західноєвропейська просвітительська естетика / Вікторія Василівна Трофименко. — Суми: СДПУ, 2000. — 38 с.
  • Трофименко В. В. Літературно-естетичні погляди та творча практика Г. Ф. Квітки-Основ'яненка в контексті просвітительської естетики: автореф. дис. на здобуття наук. ступеня канд. філол. наук: спец. 10.01.01 «Українська література» / В. В. Трофименко. — К., 2001. — 20 с.
  • Турчин М. Філософська повість на Україні: (Нетрадиційний погляд на повість «Маруся» Г. Ф. Квітки-Основ'яненка) / Марія Турчин // Укр. мова та літ. в школі. — 1993. — № 11. — С. 46—50.
  • Ушкалов Л. Есеї про українське бароко / Леонід Ушкалов. — К. : Факт—Наш час, 2006. — 284 с. — (Серія «Висока полиця»).
  • Франко І. Нарис історії українсько-руської літератури до 1890 р. // Зібрання творів в 50-ти томах / Іван Франко. — К. : Наук. думка, 1976—1986. — Т. 41. — 1984. — С. 194—470.
  • Чалый Д. «Пан Халявский» / Дмитрий Чалый // Квитка-Основьяненко Г. Пан Халявский / Григорий Квитка-Основьяненко. — К. : Держлітвидав України, 1954. — С. 251—266.
  • Чалий Д. В. Становлення реалізму в українській літературі: перша половина ХІХ ст. / Дмитро Васильович Чалий. — К. : Худож. літ., 1956. — 422 с.
  • Чалий Д. Г. Ф. Квітка-Основ'яненко: (Творчість) / Дмитро Чалий. — К. : Держлітвидав, 1962. — 206 с.
  • Чижевський Д. І. Історія української літератури / Дмитро Іванович Чижевський. — К. : Академія, 2003. — 568 с. — (Альма-матер).
  • Чик Д. Ч. Проза Г. Квітки-Основ'яненка і англійський сентименталізм: дис. … канд. філол. наук : 10.01.05 / Чик Денис Чабович ; Терноп. нац. пед. ун-т ім. В. Гнатюка. — Т., 2008. — 207 арк.
  • Чик Д. Pacаtamente: християнська моральність жіночого образу в прозі Г. Квітки-Основ'яненка і С. Річардсона / Денис Чик // Наукові записки. Серія: літературознавство ; за ред. проф. М. Ткачука. — Тернопіль: ТНПУ, 2009. — Вип. 26. — С. 287—296.
  • Чик Д. «Світ навпаки»: поетика карнавалізованої романістики Г. Квітки-Основ'яненка / Денис Чик // Література. Фольклор. Проблеми поетики: [зб. наук. праць / редкол. : Г. Ф. Семенюк (гол. ред.), А. В. Козлов (відп. ред.) та ін.]. — К. : Твім інтер, 2009. — Вип. 33. — Ч. 2. — С. 409—416.
  • Чик Д. Ч. Рецепція роману  В. Скотта «The Heart of Mid-Lothian» у повісті Г. Квітки-Основ'яненка «Козир-дівка»" / Д. Ч. Чик // Наукові записки. Серія «Філологічна». Матеріали міжнародної науково-практичної конференції 22-23 квітня 2010 року «Міжкультурна комунікація: мова — культура — особистість».  — Острог: Національний ун-т «Острозька академія», 2010. — Вип. 15. — С. 304—312.
  • Чик Д. Ч. Пародіювання топосу готичного замку у прозі Г. Квітки-Основ’яненка та Дж. Остен // Актуальні проблеми слов’янської філології: Лінгвістика та літературознавство : [міжвуз. зб. наук. ст. / гол. ред. В. А. Зарва]. — Бердянськ : Бердянський державний педагогічний університет, 2010. — Вип. ХХІІІ. — Ч. ІV. — С. 39—47.
  • Чик Д. Ч. Ревізія готичної містики у прозі Ф. Ґрільпарцера і Г. Квітки-Основ’яненка // Питання літературознавства : науковий збірник : [гол. ред. О. В. Червінська]. — Чернівці : Чернівецький національний університет, 2011. — Вип. 83. — С. 270—277.
  • Чик Д. Ч. Жанр фейлетону у творчості Г. Квітки: проблематика і поетика // Вісник Луганського національного університету імені Тараса Шевченка: Філологічні науки ; [гол. ред. В. С. Курило]. — 2013. — № 4 (263). — Ч. ІІ. — С. 84—92.
  • Чик Д. Ч. Sine prece, sine pretio, sine poculo?: вибори як подія в сюжеті «роману великої дороги» Г. Квітки-Основ'яненка та Ч. Діккенса // Волинь філологічна: текст і контекст. Українська література як художній феномен: зб. наук. пр. / упоряд. В. Г. Сірук. — Луцьк: Вежа-Друк, 2015. — Вип. 19. — С. 289—300.
  • Шубравський В. Є. Від Котляревського до Шевченка: проблема народності української літератури / Василь Єфремович Шубравський ; [відп. ред. Є. П. Кирилюк]. — К. : Наук. думка, 1976. — 292 с.
  • Яценко М. Т. Питання реалізму і позитивний герой в українській літературно-естетичній думці першої половини ХІХ ст. / Михайло Трохимович Яценко. — К. : Наук. думка, 1979. — 335 с.
  • Возняк М. Григорій Квітка-Основ'яненко: життя і творчість / Михайло Возняк. — Київ: Держ. літ. вид-во, 1946. — 94 с. Архівовано 21 Жовтня 2020 у Wayback Machine.
  • Григорій Квітка-Основ'яненко на порталі Експеримент. Статті, твори, біографія, відео Архівовано 11 Грудня 2016 у Wayback Machine.
  • ГРИГОРІЙ КВІТКА-ОСНОВ'ЯНЕНКО / Програма «Велич особистости» / 155 студія // 2018 / Відео
  • Квітка-Основ'яненко Григорій в Електронній бібліотеці «Культура України» Архівовано 25 Вересня 2020 у Wayback Machine.
  • Тарнавський В. Г. Ф. Квітка-Основ'яненко: бібліогр. розвідка: з нагоди 150-х роковин народження письменника (1778—1928) / Вадим Тарнавський ; Всеукр. акад. наук, Коміс. для видавання пам'яток новіт. укр. письменства. — Київ: б. в., 1929. — XXVIII, 354 с. — (Збірник історично-філологічного відділу ; № 87). Архівовано 23 Вересня 2020 у Wayback Machine.
  • Квітка-Основ'яненко: зб. на 150-річчя народж., 1778—1928 / Ін-т Т. Шевченка. — Харків: Укр. робітник, 1929. — 238, 1 с. : табл. Архівовано 23 Листопада 2020 у Wayback Machine.
  • Куліш П. Григорій Квітка (Основ'яненко) і його повісті: слово на новий вихід Квітчиних повістей / написав П. Куліш. — СПб. : В тип. П. А. Куліша, 1858. — 2, XXXVI с. Архівовано 23 Листопада 2020 у Wayback Machine.
 
Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko na poštovej známke z roku 2003.
 
Pamätník na hrobe

Литература upraviť

  • Быков П. Г. Ф. Квитка (Основьяненко). По случаю столетнего юбилея дня его рождения // Всемирная иллюстрация : журнал. — 1879. — Т. 21, № 522. — С. 34—36.
  • Тарнавський В. Г. Ф. Квітка-Основ’яненко: бібліогр. розвідка: з нагоди 150-х роковин народження письменника (1778—1928) / Вадим Тарнавський; Всеукр. акад. наук, Коміс. для видавання пам’яток новіт. укр. письменства. — Київ: [б. в.], 1929. — XXVIII, 354 с. — (Збірник історично-філологічного відділу; № 87).
     
    Portrét Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka
  • Г. Ф. Квитка: биобиблиографический очерк (рус.)
  • Произведения Квитка-Основьяненко в аудиобиблиотеке litplayer (укр.) (недоступная ссылка с 21-8-2018 [1375 дней])
  • Квитка-Основьяненко, Григорий Фёдорович. На сайте «Хронос».
  • Квитка, Григорий Федорович // Энциклопедический словарь Брокгауза и Ефрона : в 86 т. (82 т. и 4 доп.). — СПб., 1895. — Т. XIVa. — С. 880—881.
  • Kvitka-Osnovjanenko, Hryhorij. Šelmička-sluha kapitánův. Přel. Balvín J.; Horáček V. ČDLJ : Praha, 1953
  • Kvitka-Osnovjanenko, Hryhorij. Maruše. Přel. Koněrza J.; J. Barvič : Brno, 1895
  • Sulyma-Blokhyn, O. Kvitka i Kulish: Osnovopolozhnyky ukraïns’koï noveli (Munich 1969)
  • Honchar, O. Hryhorii Kvitka-Osnov'ianenko: Seminarii, 2nd rev edn (Kyiv 1978)
     
    Minca s hodnotou 2 hrivien.
  • Luts’kyi, Iu. Dramaturhiia H.F. Kvitky-Osnov'ianenka i teatr (Kyiv 1978)
  • Zubkov, S. Hryhorii Kvitka-Osnov'ianenko: Zhyttia i tvorchist’ (Kyiv 1978)

Poznámky upraviť

  1. Hryhorij Kvitka-Osnovianenko sa zoznámil s Izmailom Ivanovičom Sreznevským v máji 1833.
  2. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko schvaľoval to, že Vissarion Grigorievič Belinskij uprednostňoval realizmus. Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko v posledných rokoch života bol ovplyvnený estetikou Vissariona Grigorieviča Belinského.
  3. Fiodor Aleksejevič Koni označil Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka za ruského spisovateľa.
  4. Názov literárneho časopisu sa postupom času menil: vznikol v roku 1933 pod názvom Raďanska literatura (po slovensky Sovietska literatúra), medzi rokmi 1941 až 1945 - v období, keď Oleksandr Kosťantynovyč Doroškevyč publikoval spomínaný článok, vychádzal pod názvom Ukrajinska Literatura (po slovensky Ukrajinská literatúra). Po vojne až do svojho zániku v roku 2012 vychádzal pod názvom Vitčyzna (po slovensky Vlasť).
  5. Prístup literárnych historikov pri analýze tvorby Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka v 20. rokoch 20. storočia sa odlišoval: zatiaľ čo Oleksandr Kosťantynovyč Doroškevyč a Ahapij Pylypovyč Šamraj využívali formálno-sociologickú metódu, Volodymyr Dmytrovyč Koriak bol predstaviteľ vulgárnej sociológie.

Referencie upraviť

  1. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u v w x y z aa ab ac ad ae af ag ah ai aj ak al am an ao ap aq ar as at au av aw ax ay az ba bb bc bd be bf bg bh bi bj bk bl bm bn bo bp bq br bs bt bu bv bw bx by bz ca cb cc cd ce cf cg ch ci cj ck cl cm cn co cp cq cr cs ct cu cv cw cx cy cz da db dc dd de df dg dh di dj dk dl dm dn do dp HONČAR, Oleksij Ivanovyč. Hryhorij Kvitka-Osnov'janenko – Seminarij. 2.. doplnené vyd. Kyjev : Vyšča škola, 1978. 223 s. (po ukrajinsky)
  2. a b c d e f g h i j k l m n o p q r s t u ZUBKOV, Serhij Dmytrovyč. Hryhorij Kvitka-Osnov'ianenko – Žyťťa i tvorčisť. Kyjev : Dnipro, 1978. Počet strán: 368. (po ukrajinsky)
  3. HAJDA, Stepan Andrijovyč Kryžanivskyj, Ľubomyr A. Hajda, Ivan Aleksejevyč Jerofejev, Oleksa Elisejovič Zasenko, Andrij Makuch. Ukraine - The arts | Britannica [online]. www.britannica.com, 1999-07-26, rev. 2022-05-14, [cit. 2022-05-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  4. a b c d e f g h i j k l m n Григорій Квітка-Основ'яненко - засновник художньої прози в українській літературі [online]. heroes.profi-forex.org, [cit. 2023-08-21]. Dostupné online.
  5. a b c d e f g h i j k l m n o p ŠEPEĽ, Ľubov Fedorivna. Encyklopedija istoriji Ukrajiny. Zväzok 4.. Kyjev : Naukova dumka, 2007. 528 s. Dostupné online. ISBN 978-966-00-0692-8. S. 165. (po ukrajinsky)
  6. a b ŠKANDRIJ, Myroslav. Russia and Ukraine: Literature and the Discourse of Empire from Napoleonic to Postcolonial Times. Londýn : McGill-Queen's University Press, 2001. ISBN 978-0-7735-2234-3. S. 126. (po anglicky)
  7. Knyžkova vystavka «Koryfej ukrajinskoho slova» [online]. Izmajil: Biblioteka Izmajiľskoho deržavnoho humanitarnoho universytetu (IDHU), 2018-11-29, [cit. 2022-09-09]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  8. ONOPRIJENKO, Oksana Volodymyrivna; SMOLIJ, Valerij Andrijovyč. Zolota knyha ukrajinskoji elity: Informacijno-imidževyj aľmanach u 6 t.. Zväzok 2.. [s.l.] : Jevroimidž, 2001. ISBN 978-966-7867-11-9.
  9. GUMILEVSKIJ, Dmitrij Grigorievič. Istoriko-statističeskoje opisanije Charkovskoj jeparchii. 1.. vyd. Zväzok 1.. Charkov : Vydavnyctvo Charkivskoho pryvatnoho muzeju miskoji sadyby, 2011. Autor je uvedený pod svojím psedonymom Filaret.. Dostupné online. ISBN 978-966-2556-16-2. Kapitola Osnova, s. 164. (po rusky)
  10. Pikluvaľnyky, zaviduvači ta perši bibliotekari Charkivskoji hubernskoji publičnoji biblioteky [online]. Charkivska deržavna naukova biblioteka imeni V. H. Korolenka, [cit. 2022-10-22]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  11. Do dňa narodžeňňa Hryhorija Kvitky-Osnov'janenka [online]. Kyjev: Centraľnyj deržavnyj istoričnyj archiv Ukrajiny (CIDIAK Ukrajiny), [cit. 2022-10-22]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  12. Encyklopedija istoriji Ukrajiny. Zväzok 4.. Kyjev : Vydavnyctvo Naukova Dumka, 2007. Dostupné online. ISBN 978-966-00-0692-8. S. 164. (po ukrajinsky)
  13. SAJANYJ, Mychajlo. Vydatni ľudy Zmijivšcyny. Častyna I.. 2.. vyd. Charkov : Krossroud, 2009. 51 s. (Patriotyčna Zmijivščyna.) ISBN 978-966-8759-59-8. S. 5. (po ukrajinsky)
  14. O novom sočinenii Ľubovi Kričevskoj [online]. md-eksperiment.org, 2016-07-12, [cit. 2022-10-22]. Dostupné online. (po rusky)
  15. PETRYŠYNA, Larysa Volodymiryvna. Ideja žinočoji emansypaciji v ukrajinskij hromadsko-polityčnij dumci XIX st. [online]. Odesa: Nacionaľnyj universytet "Odeska jurydyčna akademija", [cit. 2022-10-22]. S. 429. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  16. KORSUNOV, Oleksandr Oleksijovyč. Vspominanija o G. F. Kvitke. Literaturnaja gazeta, 1843, čís. 37. (po rusky)
  17. a b Григорій Квітка-Основ’яненко [online]. md-eksperiment.org, 2015-11-02, [cit. 2023-08-17]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  18. a b c d e f Formuľarnyj spisok o službe predvoditeľa dvorianstva Charkovskogo ujezda kapitana i kavalera Grigorija Kvitki. [s.l.] : [s.n.], 1827. Formulár; evidencia v Centrálnom štátnom literárnom archíve vo februári 1863. (po rusky)
  19. a b c d e DANYLEVSKYJ, Hryhorij Petrovyč. Ukrainskaja starina. Charkov : Izdatestvo Zelenskagu i Ľubarskago, 1866. S. 179, 195, 196, 236 - 245, 249. (po rusky)
  20. Lib.ru/Klassika: Kvitka-Osnovjanenko Grigorij Fedorovič. G. F. Kvitka: biobibligrafičeskij očerk [online]. az.lib.ru, 2010-02-19, [cit. 2022-06-01]. Dostupné online. (po rusky)
  21. a b c d e f g h i KOŠELIVEC, Ivan. Kvitka-Osnovianenko, Hryhorii [online]. Internet encyclopedia of Ukraine, [cit. 2023-08-17]. Dostupné online. (po anglicky)
  22. LAŠČENKOV, N. K biografii G. F. Kvitki. Charkovskij sbornik, 1889, čís. 2, s. 197. (po rusky)
  23. Zopár príčin, prečo vstúpil aj neskôr vystúpil z monastiera, uviedol Hryhorij Kvitka-Osnovjanenko v liste z 27. novembra 1808 A. V. Vladimirovovi.
  24. Kvitka-Osnov’ianenko H. F. Zibraňňa tvoriv u 7-my tomach. Zväzok 7. Kyjev : Naukova dumka, 1981. S. 163, 164. (po ukrajinsky)
  25. a b ZUBKOV, Serhij Dmytrovyč; ČALYJ, Dmytro Vasyľovyč. Tekstolohični pryncypy vydaňňa tvoriv H. F. Kvitky. Raďanske literaturoznavstvo, čís. 1, s. 101-107. (po ukrajinsky)
  26. a b Історія Харківської державної наукової бібліотеки імені В. Г. Короленка ~ ХДНБ імені В.Г.Короленка [online]. Історія бібліотеки, [cit. 2023-08-14]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  27. HRYC, Teodor Solomonovyč. M. S. Ščepkin: Letopis žizni i tvorčestva. Moskva : Nauka, 1966. (po rusky)
  28. Hryhorij+Anna [online]. umoloda.kyiv.ua, [cit. 2024-02-09]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  29. RUĎAČENKO, Oleksandr. Kvitka-Osnov’ianenko. I. Ožyvlenyj ľubov’ju [online]. Ukrinform, 2020-08-08, [cit. 2024-02-09]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  30. Харківський інститут шляхетних дівчат | ХНПУ імені Г.С. Сковороди [online]. hnpu.edu.ua, [cit. 2023-08-13]. Dostupné online.
  31. a b c d ZUBKOV, Serhij Dmytrovyč. H. F. Kvitka-Osnovianenko i S. T. Aksakov. Raďanske literaturoznavstvo, 1972, čís. 1, s. 58-78. (po ukrajinsky)
  32. Charkivska hubernska publična biblioteka: Chronika osnovnyk podij: 1830 - 1882 [online]. Charkivska deržavna naukova biblioteka imeni V. H. Korolenka, [cit. 2023-08-10]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  33. a b c d e f g PAVLYČENKO, Olena; ARTAMONOV, Maks. Cohorič vypovňujeťsja 240 rokiv vid dňa narodžeňňa ukrajinskoho pysmennyka Hryhorija Kvitky-Osnov'janenka [online]. Charkov: web.archive.org; Večirni novyny, 2018-11-2018, [cit. 2022-06-27]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  34. Шепель Л. Ф. Квітка-Основ'яненко Григорій Федорович Архівовано 17 Серпня 2016 у Wayback Machine. // Енциклопедія історії України : у 10 т. / редкол.: В. А. Смолій (голова) та ін. ; Інститут історії України НАН України. — К. : Наукова думка, 2007. — Т. 4 : Ка — Ком. — С. 165. — 528 с. : іл. — ISBN .
  35. Zabuti mohyly. Stanyslavivske slovo (Ľvov), 1943-01-03, roč. 3., čís. 22. (53), s. 4. Dostupné online [cit. 2022-05-31]. (po ukrajinsky)
  36. a b c SREZNEVSKIJ, Izmail Ivanovič. Grigorij Fjodorovič Kvitka-Osnovjanenko. Moskoviťanin, 1843, čís. 8, 10, s. 501 - 503, 411 - 426. (po rusky)
  37. a b TERRAS, Victor. Handbook of Russian Literature. Londýn : Yale University Press, 1985. ISBN 978-0-300-04868-1. S. 241. (po anglicky)
  38. a b Dva ukrajinští emigranti v Praze a dílo Boženy Němcové [online]. My a Ukrajina, 2021-02-17, [cit. 2023-08-17]. Dostupné online. (po česky)
  39. a b c KVITKA-OSNOVJANENKO, Hryhorij. Kvitka-Osnov'ianenko- Tvorčisť. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1962. Autor kapitoly: Dmytro Vasyľovyč Čalyj. S. 9, 48, 49, 57, 61-63, 131, 141, 142, 151. (po ukrajinsky)
  40. ONACKYJ, Jevhen Dometijovyč. Ukrajinska mala encyklopedija. Zväzok 8.. Buenos Aires : Dzvin, 1967. Dostupné online. Kapitola Šeľmenko-deňščyk, s. 2081 – 2082. (po ukrajinsky)
  41. a b Kvitka-Osnovyanenko [online]. kharkov.vbelous.net, [cit. 2022-06-01]. Dostupné online. (po anglicky)
  42. a b Sovremennik. Zväzok 21. [s.l.] : [s.n.], 1841. S. 96. (po rusky)
  43. Sovremennik. Zväzok 23. [s.l.] : [s.n.], 1841. S. 20. (po rusky)
  44. POTIČNYJ, Petro-Josyp Petrovyč. Ukraine and Russia in their Historical Encounter. Edmonton : Canadian Institute of Ukrainian Studies Press, 1992. Dostupné online. ISBN 978-0-920862-84-1. S. 242. (po anglicky)
  45. a b AMIR, Adriana. Ukrajina od Hryhorija Skovorodu po Ivana Franka. Hľadanie identity v podmienkach spoločensko-politického útlaku. Prešov : Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2019. ISBN 978-80-555-2246-3. S. 7-24.
  46. Konotopska Viďma. Žurnal Ministerstva narodnogo prosveščenija, 1839, čís. 24, s. 186. (po rusky)
  47. a b AFANASIEV-ČUŽBYNSKYJ, Oleksandr Steponovyč. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom. Literaturnyje pribavlenija k "Russkomu invalidu" (Petrohrad), 1839, čís. 1. (po rusky)
  48. MAKOHONENKO, Heorhij Pantelejmonovyč. Nikolaj Novikov i russkoje prosveščenije XVIII veka. Moskva : Goslitizdat, 1951. S. 254 - 259. (po rusky)
  49. a b c AJZENŠTOK, Ijeremija Jakovyč. Proty tradyciji (Novyj Kvitka). Krytyka (Charkov), 1928, roč. 1., čís. 10, s. 39. (po ukrajinsky)
  50. a b JANION, M. Niesamowita słowiańszczyzna: fantazmaty literatury. Krakov : Wydawnictwo Literackie, 2006. S. 7 – 29.
  51. RUĎAČENKO, Oleksandr. Kvitka-Osnov’janenko. II. Samorodnyj talant [online]. Ukrinform: Muľtymedijna platforma inomovlennja Ukrajiny, 2020-08-08, [cit. 2022-09-08]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  52. Kvitka-Osnovjanenko Hr. Tvory. U 8-my tomach. Zväzok 8. [s.l.] : [s.n.]. Zbierka diel Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.. S. 240. (po ukrajinsky)
  53. Encyclopaedia Britannica. Zväzok 22.. [s.l.] : [s.n.], 1973. ISBN 978-08-5229-173-3. (po anglicky)
  54. AJZENŠTOK, Ijeremija Jakovyč. Do istoriji vydaň tvoriv H. F. Kvitky. Bibliolohični visti (Kyjev: Ukrajinskyj naukovyj instytut knyhoznavstva), roč. 4, čís. 4., s. 35 - 47. (po ukrajinsky)
  55. a b LIMBORSKYJ, Ihor Valentynovyč. Jevropejske ta ukrajinske Prosvitnyctvo: nezaveršenyj projekt? Reinterpretacija kanonu i sproba komparatyvnoho analizu literaturnych paradyhm. Čerkasy : Čerkaskyj deržavnyj techničnyj universytet, 2006. 363 strán. ISBN 966-7533-92-1. S. 223. (po ukrajinsky)
  56. Centraľna biblioteka im. H. F. Kvitky-Osnov`janenka - CBS Cholodnohirskoho rajonu m. Charkova [online]. Centraľna biblioteka im. H. F. Kvitky-Osnov`janenka, [cit. 2023-08-11]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  57. a b DRAHOMANOV, Mychajlo Petrovyč. Literaturno-publicystyčni praci u dvoch tomach. Zväzok 2. Kyjev : Naukova Dumka, 1970. S. 394, 395, 397, 400. (po ukrajinsky)
  58. Ruskij vestnik. Zväzok 3.. [s.l.] : [s.n.], 1841. S. 712. (po rusky)
  59. Sovremennik. Zväzok 17. [s.l.] : [s.n.], 1840. S. 105. (po rusky)
  60. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Knižka pervaja. Učonyje zapiski imperatorskogo Moskovskogo universiteta (Moskva: tipografija Lazarevych instituta vostočnych jazykov), 1834,  6, s. 295, 298, 299. (po rusky)
  61. JOSYP (OSYP) MASKYMOVYČ, Boďanskyj. Malorosijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom. Knižka pervaja. Učenyje zapiski imperatorskogo Moskovskogo universiteta, 11-1834, čís. 6, s. 287 - 313. (po rusky)
  62. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom. Knižka vtoraja. Severnaja pčela (Moskva: tipografija Lazarevych instituta vostočnych jazykov, izdateľstvo Andreja Glazunova), čís. 17. Rok vydania: 1837. (po rusky)
  63. DAĽ, Vladimir Ivanovič. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom. Severnaja pčjola, 1835, čís. 17. (po rusky)
  64. DAĽ, Vladimir Ivanovič. Malorosijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom. Severnaja pčela, 1835, čís. 17. (po rusky)
  65. a b BELINSKIJ, Vissarion Grigorievič. Polnoje sobranije sočinenij. Zväzok 1, 2, 5. [s.l.] : [s.n.]. S. 39, 239 (1.), 335 (2.), 592 (5.). (po rusky)
  66. a b VOLYNSKYJ, Petro Kosťantynovyč. Teoretyčna boroťba v ukrajinskij literaturi. Kyjev : Deržavne vydavnyctvo chudožňoji literatury, 1959. 444 strán. S. 212, 217 - 246, 435. (po ukrajinsky)
  67. BASS, Ivan Ivanovyč. V. H. Bjelinskij i ukrajinska literatura 30 - 40-ch rokiv XIX st.. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1963. S. 11-16. (po ukrajinsky)
  68. a b BELINSKIJ, Vissarion Grigorievič. Polnoje sobranije sočinenij. Zväzok 2, 6, 7. [s.l.] : [s.n.]. S. 355 (2), 497, 666 (6), 87 - 89 (7). (po rusky)
  69. BERNŠTEJN, Mychajlo Davydovyč; BILECKYJ, Oleksandr Ivanovyč. Ukrajinska literaturna krytyka 50 - 70-ch rokiv XIX st.. Kyjev : Akademija nauk Ukrajinskoji Raďanskoji Socialistyčnoji Respubliky, Instytut literatury im. Tarasa Hryhorovyča Ševčenka, 1959. Počet strán: 491. S. 99. (po ukrajinsky)
  70. MAKSYMOVYČ, Mychajlo Oleksandrovyč. Polemičnyj ohľad malorosijskoji slovesnosti. Kijevskaja starina (Kyjev), 1893, roč. 12., čís. 8, s. 256 - 264. (po ukrajinsky)
  71. ŠEVČENKO, Taras Hryhorovyč. Povne zibraňňa tvoriv. U 6-ty tomach. Zväzok 6. [s.l.] : [s.n.]. S. 13. (po ukrajinsky)
  72. HOLOVACKYJ, Jakiv Fedorovyč. Try vstupyteľniji prepodavanija o ruskij slovesnosti. Ľvov : [s.n.], 1849. S. 26. (po ukrajinsky)
  73. NEKRASOV, Nikolaj Aleksejevič. Polnoje sobranije čtenij i pisem. Zväzok 9. Moskva : [s.n.], 1950. S. 112, 492. (po rusky)
  74. KOTĽAREVSKYJ, Oleksandr Oleksandrovyč. Z pryvodu tvoru p. Danylevskoho pro Osnov´janenka. Moskovskije vedomosti, 1865, čís. 41. Podpísané pod pseudonymom Skubent Čuprina. (po rusky)
  75. ČERNYŠEVSKIJ, Nikolaj Gavrilovič. Polnoje sobranije sočinenij. V 15-ti tomax. Zväzok 3, 7. [s.l.] : [s.n.]. S. 436, 934. (po rusky)
  76. PYPIN, Alexander Nikolajevič; SPASOWICZ, Włodzimierz. Obzor istorii slavjanskich literatur. Petrohrad : [s.n.], 1865. S. 222. (po rusky)
  77. PYPIN, Alexander Nikolajevič; SPASOWICZ, Włodzimierz. Istorija slavjanskich literatur. Zväzok 1.. Petrohrad : [s.n.], 1879. S. 362. (po rusky)
  78. ONYŠKEVYČ, Hnat Denysovyč. Ruska byblioteka I. Onyškevyča. Zväzok II. (Pysaňňa H. F. Kvitky). Ľvov : Instytut Stavropyhijskyj, 1878. 613 strán. S. 1 - 24. (po ukrajinsky)
  79. FRANKO, Ivan Jakovyč. Tvory. V 20-ty tomach. Zväzok 17. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1955. S. 85. (po ukrajinsky)
  80. FRANKO, Ivan Jakovyč. Narys istoriji ukrajinsko-ruskoji literatury do 1890 r.. Ľvov : Ukrajinsko-ruska vydavnyča spilka, 1910. S. 88, 89. (po ukrajinsky)
  81. FRANKO, Ivan Jakovyč. Vybrani statti pro narodnu tvorčisť. Kyjev : Akademija nauk Ukrajinskoji Raďanskoji Socialistyčnoji Respubliky, 1955. Zostavil Oleksij Ivanovyč Dej. S. 181. (po ukrajinsky)
  82. Kvitka-Osnovjanenko Hryhorij. Tvory. Zväzok 1, 2. Kyjev : Krynycja, 1918. Redaktorom zbierky bol Vasyľ Sydorovyč Bojko, ktorý zároveň napísal aj biografický a literárno-historický náčrt o živote a o diele Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka.. Kapitola Žyťťa ta literaturna tvorčiť H. Kvitky-Osnovjanenka, s. 118 (1. zväzok), 163 (2. zväzok). (po ukrajinsky)
  83. a b DOROŠKEVYČ, Oleksandr Kosťantynovyč. Pidručnyk istoriji ukrajinskoji literatury. Kyjev : Knyhospilka, 1924. S. 97-99. (po ukrajinsky)
  84. a b DOROŠKEVYČ, Oleksandr Kostťantynovyč. 20-40-i roky v ukrajinskij literaturi. Zväzok 2.. Kyjev : Deržavne vydavnyctvo Ukrajiny, 1924. S. 131-150, 188-204. (po ukrajinsky)
  85. DOROŠKEVYČ, Oleksandr Kosťantynovyč. H. F. Kvitka-Osnov'ianenko. Ukrajinska literatura, 1943, čís. 10, 11, s. 85 - 94. (po ukrajinsky)
  86. a b Kvitka-Osnovjanenko H. Vybrani tvory. Kyjev, Charkov : Knyhospilka, 1930. Autor kapitoly: Ahapij Pylypovyč Šamraj. Kapitola Šľachy Kvitčynoji tvorčosti, s. 9, 26, 28, 39, 42. (po ukrajinsky)
  87. a b ŠAMRAJ, Ahapij Pylypovyč. Dva nevidomi tvory H. Kvitky-Osnovjanenka. Ukrajina, 1926, čís. 1, s. 65, 66.
  88. a b ŠAMRAJ, Ahapij Pylypovyč. Do ttekstu Kvitčynych tvoriv. Červonyj šľach, 1924, čís. 3, s. 247 - 254. (po ukrajinsky)
  89. . Dostupné online.
  90. ANTONENKO-DAVYDOVYČ, Borys Dmytrovyč. Voskresiňňa Šeľmenka. Literaturno-naukovyj vistnyk (Ľvov: Naukove tovarystvo imeni Ševčenka), 06-1931, roč. XXX., čís. VI., s. 546 – 553. Dostupné online [cit. 2022-07-12]. (po ukrajinsky)
  91. V DAD-e platy nerastú, robia však premiéry [online]. pis.sk, [cit. 2022-06-01]. Dostupné online.
  92. G. F. Kvitka-Osnovjanenko - Istorija teatra v Charkove [online]. www.myslenedrevo.com.ua, [cit. 2022-05-31]. Dostupné online.
  93. Zibraňňa tvoriv v 7 tomach. Zväzok 7.. Kyjev : Naukova dumka, 1981. S. 90 – 103. (po ukrajinsky)
  94. Kijevskaja starina. [s.l.] : [s.n.]. Dostupné online. Kapitola Grigorij Fedorovič Kvitka-Osnovjanenko, s. 156. (po rusky)
  95. NAUMENKO, Volodymyr Pavlovyč. Kijevskaja starina [online]. Kyjev: 1893, [cit. 2022-06-01]. S. 156. Dostupné online. (po rusky)
  96. KVITKA-OSNOVJANENKO, Hryhorij. Pismo k izdateľam. Ukrajinskyj visnyk, 01-1816, 10-1817, čís. 1, 7. Publikované pod pseudonymom Falalej Povynuchin. (po ukrajinsky)
  97. PEACE, Richard. The Enigma of Gogol: An Examination of the Writings of N. V. Gogol and Their Place in the Russian Literary Tradition. Cambridgre : Cambridge University Press, 2009. ISBN 978-0-521-11023-5. S. 151 – 152. (po anglicky)
  98. MACAPURA, Valentina Ivanivna. «Revizor» Gogoľa i «Priježij iz stolicy» G. F. Kvitki-Osnovjanenko (tipologičeskij aspekt) [online]. Dom Gogoľa, 2008, [cit. 2022-05-31]. Dostupné online. (po rusky)
  99. KVITKA-OSNOVIANENKO, Hryhorij. Ot tobi i skarb. Literaturnaja gazeta, 1840-01, čís. 1. Dielo v ruskom preklade publikoval aj recenzoval Vissarion Grigorievič Belinskij. (po rusky)
  100. Ščyra ľubov. Instytut literatury im. T. H. Ševčenka AN URSR, viddil rukopysiv (Instytut literatury im. T. H. Ševčenka AN URSR), čís. 11. (po ukrajinsky)
  101. a b c ČALYJ, Dmytro Vasyľovyč. Stanovleňňa realizmu v ukrajinskij literaturi. Perša polovyna XIX st.. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1956. S. 98, 103, 106, 107, 109, 128, 152, 153. (po ukrajinsky)
  102. a b Kvitka-Osnovjanenko H. Tvory. Charkov : LIM, 1931. Autor kapitoly: Ijeremija Jakovyč Ajzenštok. Kapitola Istorija napysaňňa Stolbikova, s. 635 - 655. (po ukrajinsky)
  103. DAĽ, Vladimir Ivanovič. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovianenkom. Literaturnyje pribavlenija k "Russkomu invalidu", 1839, čís. 15, s. 296. Publikované pod pseudonymom Luganskij Kazak. (po rusky)
  104. HREBINKA, Jevhen Pavlovyč. Malorossijskije povesti, rasskazyvajemyje Gryckom Osnovjanenkom. Severnaja pčočla, čís. 260. Rok: 1837. (po rusky)
  105. KVITKA-OSNOVJANENKO, Hryhorij. Prikľučenije na imenach. Ukrajinskyj visnyk, 1817, čís. 5.
  106. Šeľmenko-denščyk (1957) [online]. kino-teatr.ru, [cit. 2022-10-31]. Dostupné online. (po rusky)
  107. Shelmenko-denshchik [online]. imdb, [cit. 2022-10-31]. Dostupné online. (po anglicky)
  108. Svataňňa na Hončarivci. 1958 rik [online]. Meždunarodnyj kuľturnyj portal Eksperiment, 2016-05-12, [cit. 2022-05-31]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  109. Svatannja na Hončarivci [online]. Kinorium, [cit. 2022-10-31]. Dostupné online. (po ukrajinsky)
  110. ANDRUSJAK, Ivan. Ivan Andrusjak pro Dmytra Tuptala (svjatoho Dymytrija Rostskoho), Hryhorija Kvitku-Osnov'janenka, Tarasa Ševčenka, Nila Chasevyča, Oleksu Dovbuša. Kyjev : Hrani-T, 2008. (Žyťťa vydatnych ditej.) ISBN 978-966-2923-77-3. (po ukrajinsky)
  111. Харьков транспортный. улица Квитки-Основьяненко [online]. gortransport.kharkov.ua, [cit. 2023-08-16]. Dostupné online.
  112. Rišeňňja vykonavčoho komitetu Kyjivskoji miskoji Rady deputativ truďaščych vid 3 sičňa 1952 roku No. 5 Pro zminu najmenuvaň vulyc [online]. Kyjev: Vykonačnyj komitet Kyjivskoji miskoji Rady deputativ truďaščych, 1952-01-03, [cit. 2022-10-31]. Dostupné online. Archivované 2013-06-15 z originálu. (po ukrajinsky)
  113. Топорищенський НВК - Історія навчального закладу [online]. tnvk.at.ua, [cit. 2022-07-13]. Dostupné online.
  114. Charkivskyj kalendar na 1914 rik— Charkov, vyd. Charkovskoho ctatystyčnoho komitetu. 1914. —С.83—139 с.
  115. DANYLEVSKYJ, Hryhoryj Petrovyč. Ukrainskaj staršina. Charkov : Izdateľstvo Zelenskogo i Ľubarskoho, 1866. (po rusky)
  116. Investicija ORJAS. Zväzok 24. Petrohrad : [s.n.], 1922. S. 23-42. (po rusky)
  117. LOBODA, Andrij Mytrofanovyč. Hoholevi rysy u Kvitky. Zoria (Dnepropetrovsk), 1927, roč. 8., s. 29, 30. (po ukrajinsky)
  118. a b Kvitka-Osnovjanenko H. Vyrani Tvory. [s.l.] : [s.n.]. Autorom kapitoly je Ahapij Pylypovyč Šamraj.. Kapitola Šľachy Kvitčynoji tvorčosti, s. 26, 39, 42. (po ukrajinsky)
  119. BAHALIJ, Dmytro Ivanovyč. Istoričeskije povesti i staťi Gr. Fed. Kvitiki. Kijevskaja starina, 1893, čís. 8, s. 215 - 244.
  120. BAŽENOV, Mykola Ivanovyč. G. F. Kvitka kak vdochnoviteľ N. Gogoľa. K voprosu o literaturnom zaimstvovanii. Charkov : [s.n.], 1916. S. 25. (po rusky)
  121. BAŽENOV, Mykola Ivanovyč. Izvestija Otdelenija russkogo jazyka i slovesnosti imp. AN. Zväzok 15. [s.l.] : [s.n.], 1910. Kapitola Grigorij Fedorovič Kvitka-Osnovjanenko (Bibliografičeskij ukazateľ), s. 270-322. (po rusky)
  122. Kvitka-Osnovjanenko. Tvory. Zväzok 1 - 3. Charkov : Deržavne vydavnyctvo Ukrajiny, 1929. Autor kapitoly: Ijeremija Jakovyč Ajzenštok. Kapitola Vstupna staťťa, s. 5 - 68 (1. zväzok), 5 - 74 (2. zväzok), 3 - 47 (3. zväzok). (po ukrajinsky)
  123. Kvitka-Osnovjanenko H. F. Tvory. Zväzok 3. Charkov : Deržavne vydavnyctvo Ukrajiny, 1928. Autor kapitoly: Ijeremija Jakovyč Ajzenštok. Kapitola Vstupna staťťa, s. 5 - 27. (po ukrajinsky)
  124. AJZENŠTOK, Ijeremija Jakovyč. Izvestija Otdelenija russkogo jazyka i slovesnosti Ros. akad. nauk. Zväzok 24.. Petrohrad : [s.n.], 1922. Kapitola K voprosu o literaturnych vlijanich (G. F. Kvitka i N. V. Gogoľ), s. 23 - 42. (po rusky)
  125. AJZENŠTOK, Ijeremija Jakovyč. Nevidoma komedija H. F. Kvitky. Ukrajina, 1926, čís. 1, s. 65, 66. (po ukrajinsky)
  126. AJZENŠTOK, Ijeremija Jakovyč. Do istoriji vydaň tvoriv H. F. Kvitky. Bibliolohični visti, 1926, čís. 4, s. 35-47.
  127. AJZENŠTOK, Ijeremija Jakovyč. Kritika i kresťjanstvo. Krasnoje slovo, 1929, čís. 3, s. 86-92. (po rusky)
  128. SENČENKO, Ivan Juchymovyč. Grycko Kvitka-Osnovianenko. Pravda, 1943, roč. 32, čís. 207. (po rusky)
  129. VOZŇAK, Mychajlo Stepanovyč. Hryhorij Kvitka-Osnov'ianenko. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1946. S. 16, 17. (po ukrajinsky)
  130. VOZŇAK, Mychajlo Stepanovyč. Hryhorij Kvitka-Osnov'ianenko. Žyťťa i tvorčisť. Kyjev : Deržvydav chudožňoji literatury, 1946. S. 94. (po ukrajinsky)
  131. Istorija ukrajinskoji literatury. 2-ch tomach. Zväzok 1. Kyjev : Vydavnyctvo Akademiji nauk URSR, 1954. S. 173, 180. (po ukrajinsky)
  132. KVITKA-OSNOVJANENKO, Hryhorij. Pan Chaľavskij. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1954. Autorom kapitoly o živote a tvorbe Hryhorija Kvitku-Osnovjanenka je Dmytro Vasyľovyč Čalyj.. (po ukrajinsky)
  133. ČALYJ, Dmytro Vasyľovyč. Hohoľ i ukrajinska literatura XIX st.. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1954. Kapitola Vplyv realizmu Hohoľa na tvorčisť Kvitky-Osnov'ianenka. (po ukrajinsky)
  134. POPOV, Pavlo Mykolajovyč. Nevidomi lysty H. F. Kvitky-Osnov'janenka. Naukova dumka (Kyjev), 1966, s. 52. (po ukrajinsky)
  135. KRUTIKOVA, Nina Jevhenivna. Hohoľ ta ukrajinska literatura. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1957. S. 65 - 121. (po ukrajinsky)
  136. Kvitka-Osnovjanenko H. Vybrani tvory. Kyjev : Deržlitvydav Ukrajiny, 1964. Autor kapitoly: Serhij Dmytrovyč Zubkov. Kapitola H. F. Kvitka-Osnovjanenko, s. 3-16. (po ukrajinsky)
  137. Kvitka-Osnov'janenko Hr. Tvory. U 8-my tomax. Zväzok 1. Kyjev : Dnipro, 1968. Autor kapitoly: Serhij Dmytrovyč Zubkov. Kapitola Peršyj klasyk ukrajinskoji chudožňoji prozy. (po ukrajinsky)
  138. ZUBKOV, Serhij Dmytrovyč. Nevidom prok Kvitku-Osnov'janenka. Raďanske literaturoznavstvo, 1967, čís. 1, s. 46-56. (po ukrajinsky)
  139. LUCKYJ, Jurij Dmytrovyč. Dvorjanskije vybory. Do istoriji p'jesy H. F. Kvitky-Osnov'janenka. Vitčyzna, 1964, čís. 4, s. 171-175. (po ukrajinsky)
  140. LUCKYJ, Jurij Dmytrovyč. Ukrajinskyj dramatyčnyj teatr. Zväzok 1. Kyjev : Naukova dumka, 1967. Kapitola Kvitka-Osnov'janenko. Charkivski trupy, s. 90-108. (po ukrajinsky)
  141. LICHAČOV, Dmitrij Sergejevič. Istorija - mať istiny. Literaturnaja gazeta, 1977-05-11. (po rusky)

Zdroj upraviť