Rudolf Schnackenburg
Rudolf Schnackenburg (* 5. január 1914, Katovice, (dnes v Poľsku) – † 28. august 2002, Würzburg, Nemecko) bol katolícky kňaz a teológ. Joseph Ratzinger ho nazval „najvýznamnejším nemecky hovoriacim exegétom 2. polovice 20. storočia.“[1]
| Rudolf Schnackenburg | |
| katolícky kňaz a teológ | |
| Narodenie | 5. január 1914 Katovice, (dnes v Poľsku) |
|---|---|
| Úmrtie | 28. august 2002 (88 rokov) Würzburg, Nemecko |
Životopis upraviť
Schnackenburg vyrastal v pruskom meste Legnitz (dnešné poľské mesto Legnica). Maturitnú skúšku zložil na tunajšom Gymnasium Johanneum v roku 1932. Následne študoval filozofiu a katolícku teológiu na univerzitách vo Vroclave a Mníchove. Promoval vo Vroclave v roku 1937, vo svojej dizertačnej práci sa zaoberal problematikou viery v Jánovom evanjeliu, jeho školiteľom bol profesor Friedrich Wilhelm Maier (1883 – 1957). V tom istom roku ho kardinál Adolf Bertram vysvätil za kňaza. Potom až do konca Druhej svetovej vojny pôsobil v praktickej pastorácii v Sliezsku.
V roku 1946 musel v rámci povojnových etnických čistiek opustiť rodné Sliezsko. V roku 1947 sa habilitoval na univerzite v Mníchove. Jeho habilitačná práca v odbore „novozákonná exegéza“ mala názov Heilsgeschehen bei der Taufe nach dem Apostel Paulus [Spásonosné účinky krstu podľa apoštola Pavla], školiteľom mu bol opäť profesor Maier. Od roku 1948 tak v Mníchove pôsobil už ako súkromný docent.
V roku 1952 sa stal mimoriadnym profesorom novozákonnej exegézy na Philosophisch-Theologischen Hochschule v Dillingene. Od roku 1955 bol už riadnym profesorom na univerzite v Bambergu.
V rokoch 1957 až 1982 bol profesorom novozákonnej exegézy na Julius-Maximilians-Universität vo Würzburgu. K jeho žiakom o. i. patrili aj Josef Blank, Helmut Merklein, Josef Gnilka, Gerhard Dautzenberg, Karlheinz Müller, Alfons Weiser, Hubert Ritt, Anton Dauer a Gerhard Lohfink.
Po svojej emeritácii pôsobil Schnackenburg ako výpomocný duchovný v istom domove dôchodcov. Zároveň sa angažoval aj v Komunite Sant'Egidio.
Vedecká činnosť upraviť
Schnackenburg patril v 2. polovici 20. storočia k najuznávanejším odborníkom v oblasti novozákonnej exegézi. Vo svojich dielach spájal exaktné filologické poznatky s teologickým výkladom biblického textu. Zároveň významnou mierou prispel k etablovaniu historicko-kritickej exegetickej metódy v rámci katolíckej teologickej vedy.
Dôležitým momentom sa stalo vydanie jeho knihy Gottes Herrschaft und Reich [Božie panstvo a kráľovstvo] v roku 1958. Schnackenburg v nej jasne rozlišuje Božie kráľovstvo a cirkev: podstatnou súčasťou kresťanstva je stále eschatologické napätie medzi očakávanou budúcnosťou a naším chápaním prítomnosti.
Bádanie v oblasti jánovskej tradície obohatil Schnackenburg svojimi početnými štúdiami, ktoré neskôr zhrnul do monumentálneho trojzväzkového Komentáru k Jánovmu evanjeliu. Schnackenburg sa v rámci tejto problematiky usiloval aj o kritický dialóg s Bultmannovou protestantskou exegetickou školou, pričom sa mu nakoniec podarilo nájsť určité kompromisné riešenie.
Schnackenburg bol členom Medzinárodnej teologickej komisie. Podieľal sa aj na novom ekumenickom preklade Biblie do nemčiny.
Výber z diela upraviť
- Exegetické komentáre
- Das Evangelium nach Markus. [Evanjelium podľa Marka] 2 zväzky. 1966, 1971.
- Matthäusevangelium. [Evanjelium podľa Matúša] 2 zväzky.
- Das Johannesevangelium. [Evanjelium podľa Jána] 3 zväzky. 1964 – 1975.
- Der Brief an die Epheser. [List Efezanom]
- Ďalšie práce
- Die sittliche Botschaft des Neuen Testaments. [Morálne posolstvo Nového zákona] 1954, 1962. 1986, 1988. 2 zväzky:
- Von Jesus zur Urkirche. [Od Ježiša k prvotnej cirkvi] 1986.
- Die urchristlichen Verkündiger. [Prví ohlasovatelia evanjelia] 1988.
- Der Jesusweg. Meditationen zum lukanischen „Reisebericht“. [Ježišova cesta. Meditácie k Lukášovmu „cestopisu“] 1990.
- Gott hat seinen Sohn gesandt. Das Weihnachtsgeheimnis. [Boh poslal svojho Syna. Tajomstvo Vianoc] 1990.
- Die Person Jesu Christi im Spiegel der vier Evangelien. [Osoba Ježiša Krista v zrkadle štyroch evanjelií] 1993.
- Freundschaft mit Jesus. [Priateľstvo s Ježišom] 1995.
- Die Bergpredigt. Utopische Vision oder Handlungsanweisung? [Ježišova reč na vrchu. Utopická vízia alebo praktický návod ?] 1984.
Literatúra upraviť
- GNILKA, Joachim. Neues Testament und Kirche: [Festschrift] für Rudolf Schnackenburg [z. 60. Geburtstag am 5. Jan. 1974 von Freunden u. Kollegen gewidmet]. Freiburg im Breisgau, Basel, Wien: Herder, 1974. ISBN 3-451-16628-3.
- GNILKA, Joachim. Art. Schnackenburg, Rudolf. In: LThK 11. S. 232.
- MERKLEIN, Helmut (ed.). Neues Testament und Ethik: [Festgabe] für Rudolf Schnackenburg. Freiburg im Breisgau, Basel, Wien: Herder, 1989. ISBN 3-451-21008-8.
- SÖDING, Thomas Söding. Schnackenburg, Rudolf. In: Neue Deutsche Biographie. Band 23. Berlin: Duncker & Humblot, 2007. ISBN 978-3-428-11204-3. S. 277 ff. (dostupné online)
Externé odkazy upraviť
Referencie upraviť
- ↑ RATZINGER, Joseph / BENEDIKT XVI. Ježiš Nazaretský. I. diel: Od krstu v Jordáne po premenenie. Trnava : Dobrá kniha, 2007. ISBN 978-80-7141-579-4. S. 6 ff.
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Rudolf Schnackenburg na nemeckej Wikipédii.