Sírovec obyčajný

Gatunek jadalny.svg Sírovec obyčajný (Laetiporus sulphureus) je jedlá huba z čeľade práchnovčekovitých (Fomitopsidaceae).

Sírovec obyčajný
Laetiporus sulphureus - City Park in Lučenec.jpg
Vedecká klasifikácia
Vedecký názov
Laetiporus sulphureus
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

OpisUpraviť

Plodnice sú hrubo mäsité, konzolovité alebo rozlične nepravidelne zoskupené, bokom prirastené na substrát. Klobúk je 10 – 40 cm široký, v pôdoryse polkruhovitý, vejárovitý alebo rozlične deformovaný, na povrchu lúčovito vráskavý. Za mladi býva okrovožltý alebo sírovožltý, neskôr žltooranžový, miestami s ružovkastým odtieňom. V starobe je bledookrový až belavý. Rúrky sú 1,5 – 4 mm dlhé, sírovožlté, póry okrúhle, drobné, najprv sírovožlté, neskôr žltookrové. Na povrchu živých plodníc sa vylučujú kvapky bezfarebnej tekutiny, hovorí sa tomu, že plodnice gutujú (najmä v júni a júli, keď plodnice rastú veľmi rýchlo[1]) .[2] Dužina je biela alebo jemne krémovožltá, za mladi šťavnatá a mäkká, v starobe tuhá, krehká a drobivá. Má príjemnú hubovú vôňu a kyslastú chuť. Výtrusy sú vajcovité, hladké, bezfarebné, veľké 5–7 × 3,5–4,5 μm.[3]

VýskytUpraviť

Rozšírený je najmä v teplejších oblastiach. Rastie od jari do jesene na odumretých, ale aj na živých kmeňoch listnatých stromov (hlavne na duboch, vŕbach a topoľoch[3]). Vzácne rastie aj na ihličnanoch, na jedliach, smrekoch a smrekovcoch.[2]

PoužitieUpraviť

Mladé, ešte šťavnaté plodnice sú jedlé. Chutné sú upravené na spôsob viedenského rezňa, nakladané v octovom náleve, alebo zúžitkované začerstva v rozličných úpravách nakyslo. Surová je však huba mierne jedovatá.[4] Zo suchých plodníc sa kedysi rozdrvením získavala náhrada múky, z ktorej sa vraj na Šumave v neúrodných rokoch piekol aj chlieb.[1]

Praktický významUpraviť

Je nebezpečným škodcom lesných, ale aj niektorých ovocných stromov. Jej podhubie spôsobuje intenzívnu hnilobu dreva, ktoré nadobúda červenohnedú farbu a kockovito sa rozpadáva, v trhlinách potom vidno aj voľným okom belavé podhubie, ktoré tvorí tenké blany a povrazce, vo väčších trhlinách vytvára vatovité zhluky.[1] Hniloba preniká cez jadrové drevo a napadnutý strom spočiatku vyzerá zdravo a ďalej rastie. Po rokoch, väčšinou vo vegetačnom období, sa pod ťarchou olistenej koruny náhle zrúti.[2]

Možnosť zámenyUpraviť

Možnosť zámeny s inými hubami je málo pravdepodobná. Sfarbením, chuťou a niekedy i tvarom pripomína mladé plodnice vejárovca obrovského, ktorý ale na reze černie.[4]

GalériaUpraviť

Referencie a bibliografiaUpraviť

  1. a b c Antonín Příhoda. Hubárov rok. Bratislava : Príroda, 1973. 64-127-73. S. 233.
  2. a b c Mirko Svrček, Bohumil Vančura. Huby. Bratislava : Príroda, 1987. 64-021-87. S. 291.
  3. a b Aurel Dermek. Atlas našich húb. Bratislava : Obzor, 1983. 65-001-83. S. 148.
  4. a b Ladislav Hagara. Atlas húb. Martin : Osveta, 1987. 70-042-87. S. 110.

Iné projektyUpraviť