Samko Dudík

Samko Dudík (* 28. október 1880, Myjava – † 25. máj 1967, Myjava) bol slovenský ľudový umelec, primáš, spevák, tanečník a zberateľ ľudových piesní. Reprezentant ľudových hudobných tradícií myjavského kraja. Založil spolu so svojimi bratmi a ďalšími rómskymi hudobníkmi známu kapelu Dudíkovcov, s ktorou pôsobil predovšetkým na západnom Slovensku a v Česku.

Samko Dudík
slovenský ľudový umelec
Narodenie	28. október 1880 Myjava
Úmrtie	25. máj 1967 (86 rokov) Myjava
Biografický portál

Životopis

Predkovia Samka Dudíka údajne pochádzali z českého mesta Příbram. Odtiaľ sa počas náboženského prenasledovania presunuli cez Poľsko na Myjavu, kde sa venovali pytlikárstvu (tkali plátenká na mechy – pytle do vodných mlynov). Jeho matka Alžbeta Zimáková bola treťou ženou otca Samuela. Spolu mali sedem detí.

Spev a hudba ho priťahovali už od detstva. Chcel sa podobať sedliackym muzikantom, všímal si zručnosť i kvalitu huslí, na ktorých hrali. Už ako štvorročný sa naučil tancovať čardáš. Spisovateľka Zuzka Zguriška naňho spomínala takto: "Keď sa zamyslíme nad jeho prvým prístupom k hudbe, keď si ako 9-ročný chlapček pozliepal husličky zo starej opálky a strún z mamkinho kolovrátku, vidíme, že už vtedy si priniesol na svet onú iskričku hudobného talentu, z ktorej vyrástla neskoršia sláva..."

Na Myjave založil s bratmi detskú kapelu, neskôr sa spojil so skupinou cigánskeho primáša Baláža, s ktorou sa zúčastňoval podujatí v myjavských hostincoch u J. Cádru i J. Siváčka, kde bolo dokonca zriadené tzv. Slovenské kasíno. Sem chodievali národovci až z Moravy. Ťažká finančná situácia v rodine a potreba pokračovania v otcovom remesle prinútila Samka Dudíka, aby sa odišiel vyučiť do kežmarskej textilnej školy. Odtiaľ po roku a pol odišiel a definitívne sa rozhodol, že sa bude venovať hudbe. Pôsobil s kapelou nielen vo svojom regióne a novovytvorenom myjavskom kine Légie, ale presadil sa aj inde.

Keď v roku 1897 hral na svadbe dcéry košarišského farára Pavla Štefánika, očaril aj jeho syna Milana. Štefánik ho vtedy požiadal o kultúrnu spoluprácu na študentských slávnostiach vysokoškolského spolku Detvan v Prahe a Československej jednoty. Tak sa začala jeho pražská éra. Tu sa stretol s českým husľovým virtuózom Kubelíkom a kolínskym muzikantom Kmochom. Hral aj na protestnej akcii proti černovským udalostiam počas jubilejnej výstavy v Prahe v roku 1908. Svojimi nebojácnymi postojmi provokoval maďarských žandárov a im podriadenú vrchnosť, za čo si mnohokrát vyslúžil "árešt". So svojimi neodmysliteľnými husľami nechýbal na žiadnom významnom stretnutí na slovensko-moravskom pomedzí. Pod vedením Samka sa kapela zúčastnila napr. aj Všeslovanského zjazdu v Prahe v roku 1913, kde očarila mnohých účastníkov.

Počas vojny robil školníka v myjavskej ľudovej škole, kde v provizórne zriadenom lazarete hrával zraneným. A práve jeho vzťah k národu mu vyniesol – hoci uznanému nevojakovi – na oslave Štefana kráľa zahral popri iných hymnách aj Nad Tatrou sa blýska – trest: pridelili ho k regimentu kanonierov na srbský front do Zágrebu. Po návrate domov v roku 1917 sa druhýkrát oženil a veľmi ťažko dal dohromady rozbehanú kapelu. Vtedy sa zrodilo i jeho priateľstvo s budúcim tvorcom filmu Zem spieva, výtvarníkom a fotografom Karolom Plickom. Množili sa i ďalšie známosti – so spevákmi Jankom Blahom a Martinom Holým.

Hral i s Českou filharmóniou. Jeho úsilie obdivoval aj Leoš Janáček, ktorý jeho kapelu odporučil v roku 1927 na Svetovú prehliadku hudieb do Frankfurtu nad Mohanom, kde Dudíkovci zvíťazili; dokonca jej vybavil roku 1929 koncertné turné Londýn – Paríž – Moskva, no Janáčkova predčasná smrť ho zmarila. Tieto úspechy rozhodli o jeho pôsobení v Prahe, spočiatku síce iba príležitostne, no od roku 1932 sa sem dočasne – trvalo to celých 12 rokov – aj presťahoval. Hral vo vinárňach U Ondráčků, vo Fenixe, U Veselých, kde spríjemňoval chvíle a pripomínal domovinu slovenským umelcom, ktorí tu tiež žili (Benka, Smrek, Novomeský, Andrašovan).

Kapela Samka Dudíka hrávala v Uherskom Hradišti aj pred Slováckou búdou na výstave Slovácko 1937. Počas Protektorátu sa zapojil do odboja. Po správe, že ho sleduje Gestapo, sa narýchlo vrátil v roku 1944 na Myjavu, úplne bez úspor. Hral v komédii Priateľka pána ministra spolu s hlavnou predstaviteľkou Adinou Mandlovou, O. Novým, J.Marvanom a M.Rosůlkovou, tiež hudobne spolupracoval so spisovateľkou Zuzkou Zguriškou počas jej krátkej divadelno-filmovej kariéry.

Dávne sklamanie zo zmarenej lákavej vidiny umeleckého rastu vďaka niekdajšiemu svetovému turné mu vynahradila ponuka zájazdu s brnianskym súborom, kde ako sólista už osemdesiatročný Samko v anglickom meste Llangholeu hral a spieval svoje milované pesničky. Jeho nadšenie pre ľudovú pieseň, neobyčajný temperament, s akým ju šíril, ale i pokora, s ktorou vystupoval, ho sprevádzali celý život.

Mal tri ženy a s nimi dvanásť detí. Jeho pokračovateľom sa stal jeho vnuk Miroslav (vedúci Orchestra ľudových nástrojov Slovenského rozhlasu v Bratislave). Krátko pred svojou smrťou povedal: „Mne sa bude odchádzať ľahko, lebo všetko, čo som vedel, zanechávam vo svojom vnukovi!“

Dielo

"Máloktorá osobnosť tradičnej ľudovej kultúry zasiahla do kultúrno-spoločenského života Slovákov, Moravanov a Čechov tak ako on, čím presiahol nielen rodný región, ale i obdobie, v ktorom žil. Prostredníctvom svojej kapely presadzoval myšlienku slovanskej vzájomnosti a bratstva Čechov a Slovákov, dvíhal národné povedomie na oboch stranách moravsko-slovenskej hranice a v prvej polovici 20. storočia svojím pôsobením dokonca vzbudil upadajúci záujem o tradičnú inštrumentálnu hudbu na Morave. Jeho podmanivá hra i široký repertoár sa stali inšpiračným zdrojom pre mnohých jeho súčasníkov i nasledovníkov." píše Alžbeta Lukáčová, slovenská cimbalistka a speváčka, v monografii o Samkovi Dudíkovi, svojom pradedovi.

Spolu so svojimi spoluhráčmi vytvoril vlastný, originálny hudobný štýl, ktorý dnes označujeme za typicky myjavský. Dudík počas vyše 70-ročného hudobného pôsobenia formoval jednotlivé inštrumentálne i spevácke zostavy.

Aj Folklórny súbor Kopaničiar, založený v roku 1955, vznikol na jeho základoch a tradíciách

Diskografia

• Samko Dudík – Opus 9017 1128, LP, 1981
• Samko Dudík a jeho kapela, Archívne nahrávky legendárneho myjavského primáša z rokov 1929-1957 – Centrum tradičnej kultúry v Myjave a Cultura Ethnica, 2CD, 2017

Filmografia

• Přítelkyně pana ministra, 1940.... muzikant, primáš

Literatúra

• Lukáčová, Alžbeta: Samko Dudík a jeho kapela, podtitul: Fenomén výraznej osobnosti tradičnej hudobnej kultúry, 2010, Ústav hudobnej vedy SAV, ISBN 9788089151301

Zdroje

• Lukáčová, Alžbeta: Samko Dudík a jeho kapela, 2010
• Gruska, Viliam.: Posolstvá a mosty, 2004
• Dugáček Michal, Gálik Ján: Myjava, 1985
• Kedro, Ján: Čarovné husle