Sociálne učenie
Sociálne učenie je proces osvojovania si žiadúcich sociálnych noriem, vedomostí, návykov, postojov a dispozícií k príslušným spoločenským úlohám a dotváranie osobnostných rysov. Ako prví sa týmto procesom začali zaoberať vývinoví psychológovia. Vypozorovali, že hneď po narodení sa u jedinca objavuje silná motivácia imitovať správanie dospelých.[1] Hlavný smer, ktorý mal zásadný vplyv na vývoj chápania sociálneho učenia, bol behaviorizmus.
Úvod upraviť
Ide o učenie sa spoločenských úloh. Preto je sociálne učenie základom socializácie. Cieľom socializácie je osvojenie si takých spôsobov správania sa jednania, ktoré sú primerané danej situácii. Výsledkom úspešnej socializácie jedinca je sociálna zrelosť[2]. Tá okrem napĺňania spoločenských noriem a očakávaní zohľadňuje tiež vek jedinca. Sociálne učenie prebieha hlavne v rámci komplexnej situácie. Preto sú rôzne formy sociálneho učenia skôr rôznymi pohľadmi na danú situáciu, než autonómnymi rozdielnymi spôsobmi učenia. Najčastejšie sa ako základné formy sociálneho učenia uvádzajú posilňovanie, napodobovanie (imitácia) a identifikácia. S týmito pojmami pracujú teórie sociálneho učenia najčastejšie. Pojem sociálne učenie je niekedy zamieňaný s pojmom socializácia, no líši sa od neho hlavne tým, že sociálne učenie sa vzťahuje hlavne k tým výsledkom socializácie, ktoré podliehajú kolektívnemu hodnoteniu a sú hodnotené kladne. [3]
Najznámejšie teórie sociálneho učenia upraviť
Teória N. E. Millera a J. Dollarda upraviť
Teória N. E. Millera a J. Dollarda je postavená na poznatkoch týchto odborníkov, preto sa v nej prelína behaviorizmus a psychoanalytický výcvik v kontexte daného sociálneho prostredia.[4] Kľúčovým faktorom sociálneho učenia v tejto teórii je pudová potreba, ktorou je akýkoľvek podnet (motivácia) vedúci k odozve. Cieľom je motivovanie jedinca k určitému správaniu sa podľa daného vzoru. Motivácia k určitému správaniu vychádza z vonkajšieho podnetu. Dôležitým faktorom je tiež opakovaná odmena, ktorá vysoko stabilizuje daný spôsob správania a to sa stáva návykom. Táto teória tiež pracuje s predpokladom, že osobnosť človeka nie je vrodená, ale získaná vytváraním návykov. Nevedomie sa skladá teda z pudových potrieb, signálov a odoziev, ktoré si jedinec plne neuvedomuje či ich nechápe.[5]
Teória J. Rottera upraviť
Táto teória sa opiera o výskum Lewina a radí sa k behaviorálnym. Vysvetľuje správanie jedinca v interakcii s prostredím. Jedinec si osvojuje modely správania sa tým, že sa dostáva do konkrétnych sociálnych situácií, a zároveň jeho potreby sú uspokojované inými ľuďmi. Táto teória je založená na štyroch premenných: potenciál správania, očakávanie, hodnota posilnenia a psychologická situácia. Potenciál správania vyjadruje rôzne možnosti pre jedinca, akými sa môže v danej situácii zachovať. Ten sa môže s každou ďalšou situáciou zmeniť. Očakávanie vychádza z minulej skúsenosti a je to pravdepodobnosť, že naše správanie povedie k určitému výsledku. Hodnota posilnenia vyjadruje do akej miery dané správanie povedie k určitému výsledku v danej situácii. Na základe preferencie určitého správania hovoríme o silnom a slabom očakávaní alebo posilnení. Psychologická situácia nie je síce súčasťou vzorca správania, je však podstatou toho, ako daný jedinec situáciu vníma. Preto je tiež možné vysvetliť, prečo reagujú v danej situácii ľudia rôzne. Potreby, ktoré sú uspokojované prostredníctvom iných ľudí, Rotter delí do šiestich kategórií: potreba uznania a spoločenského postavenia, potreba ochrany/závislosti, potreba dominancie, potreba nezávislosti, potreba lásky a potreba telesného kontaktu.[6][7]
Teória R. Searsa upraviť
Táto teória vznikla pod vedením R. Searsa v spolupráci s ďalšími odborníkmi. Sears sa zameriava vo svojej teóriu hlavne na reakcie na podnety. Tie sú podľa neho základom sociálneho učenia. Vo veľkej miere sa preto teória zaoberá zvnútornením hodnôt, postojov a správaním v rámci spoločnosti, v ktorej sú jedinci vychovaní. Dôležitú rolu v tomto procese hrá hlavne správanie rodičov. [6]
Teória A. Banduru upraviť
A. Bandura vo svojej teórii berie do úvahy okrem myšlienok behaviorizmu tiež sociálne a kognitívne faktory. Vo svojej teórii zahrnul jedinca a prostredie do procesu učenia a napodobovania správania. Určité správanie sa v určitej situácii učí alebo mení podľa správania pozorovaného u ostatných. Pozorovanie správania ostatných vedie k vzniku vlastných presvedčení a očakávaní, ktoré si jedinec spája so správaním v určitých situáciách. Medzi podnetom a reakciou na určitú situáciu teda podľa Bandury fungujú kognitívne mechanizmy.[8] Dôležitú rolu preto hrajú v živote jedinca rodičia, ktorých stretáva dieťa najčastejšie a tiež ich berie ako vzory. Preto je interakcia rodičov s dieťaťom kľúčová.
Referencie upraviť
- ↑ MICHEL, George F.. Psychobiologie : biologické základy vývoje chování. Praha : Portál, 1999. (Vyd. 1.) Dostupné online. ISBN 80-7178-116-9.
- ↑ Social Maturation. Dordrecht : Springer Netherlands, 2008. DOI: 10.1007/978-1-4020-5614-7_3248. Dostupné online. ISBN 978-1-4020-5614-7. DOI:10.1007/978-1-4020-5614-7_3248 S. 1315–1315. (po anglicky)
- ↑ Učení sociální – Sociologická encyklopedie [online]. encyklopedie.soc.cas.cz, [cit. 2022-10-11]. Dostupné online.
- ↑ Dollard and Miller: Psychoanalytic Learning / Stimulus Response Theory [online]. [Cit. 2022-10-11]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ APA PsycNet [online]. psycnet.apa.org, [cit. 2022-10-11]. Dostupné online. (po anglicky)
- ↑ a b Sociální učení, nápodoba a identifikace – Wikisofia [online]. wikisofia.cz, [cit. 2022-10-11]. Dostupné online.
- ↑ EXPECTATIONS AND ACTIONS expectancy-value models in psychology.. [S.l.] : ROUTLEDGE, 2021. Dostupné online. ISBN 978-1-000-36361-6.
- ↑ Bandura, A., & Walters, R. H. (1977). Social learning theory (Vol. 1). Prentice Hall: Englewood cliffs.