Tót
Tót (staršie písanie aj tóth; mn. číslo tótok) je pôvodne maďarské označenie pre autochtónnych Slovanov Uhorska, teda v tom čase de-facto ekvivalent slova (uhorský) Sloven (Slováci, Slavónci-Chorváti, čiastočne Slovinci), či latinského (uhorskí) Sclavi, neskôr v novoveku sa takto označovali prevažne (ale nie výlučne) Slováci, od 2. tretiny 19. storočia zvačša už len Slováci.
Ján Stanislav uvádza: „Pri strednom Dunaji žili tie slovanské zväzy kmeňov a potom národnosti, ktoré Maďari nazývali menom Tót (z indeourópskeho tauta - národ, ľud). Týmto menom starí Maďari volali predkov Slovákov, časti Chorvátov a Slovincov. Označovalo obyvateľov Panónie - pričlenenej Karolom Veľkým k východofranskej ríši. Ostatných Slovanov Maďari volali inakšie“.[1]
Od začiatku 20. storočia sa označenie tót dostalo do úzadia, dnes má pre Slovákov skôr pejoratívny význam. V maďarčine sa od roku 1919 používa aj dnes už obvyklý výraz Szlovák (Slovák).
Slovo tót sa zachovalo v pomenovaní viacerých maďarských obcí, zo súčasných napr. Tótkomlós, Tótszentgyörgy, Tótszentmárton, Tótszerdahely, Tótújfalu a Tótvázsony („v novších časoch názvom tót mohli sa azda pomenovať aj osady na označenie protikladu oproti maďarským obciam“[2]) a najmä ako jedno z najčastejších maďarských priezvisk Tóth.
Referencie upraviť
- ↑ STANISLAV, Ján. Starosloviensky jazyk. 1. vyd. Zväzok 1 : Veľká Morava a Panónia. Kultúrny jazyk a písomníctvo. Konštantín Filozof, Metod a Kliment sloviensky. Fonetika. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1978. 371 s. S. 46.
- ↑ STANISLAV, Ján. Slovenský juh v stredoveku. 2. vyd. (v LIC 1.). Zväzok II. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2004. 533 s. ISBN 80-88878-89-6. S. 463.
Ďalšia literatúra upraviť
- tót. In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž. Bratislava : Veda, 1982. 776 s. S. 98.