Theano (filozofka)
Theano alebo Theanó (starogr. Θεανώ) bola starogrécka filozofka na rozhraní 6. a 5. storočia pred Kr.[1]
Theano bola v staroveku považovaná za predstaviteľku prvých pytagorovcov.[2] Pytagorovci, následníci matematika a filozofa Pytagora žili takmer kláštorným životom v komunitách, ktoré sa snažili žiť v harmónii medzi sebou. Na rozdiel od mnohých iných gréckych združení boli Pytagorovci otvorení pre mužov i ženy.[1] Theano bola podľa starovekých správ autorkou niekoľkých spisov (vyučovala matematiku, fyziku, medicínu a detskú psychológiu a napísala niekoľko dôležitých prác[3]). Ide tu však o spisy, ktoré vyvolávajú mnoho otázok. Na základe filologických štúdií sa zistilo, že boli napísané aspoň dvoma rôznymi rukami v najmenej dvoch rôznych obdobiach. Okrem toho sú mnohé biografické údaje o Theano zmätené a protichodné (čo dokazuje ich neskorší pôvod).[4]
Mnohé existujúce diela, ktoré sú jej pripisované (i mnohým ďalším pytagorovcom, mužom i ženám, vrátane filozofiek Aisary, Fintys a Periktioné) sa všeobecne považujú za falzifikáty (pochádzajú zrejme až z obdobia prvého a druhého storočia). Zbierka týchto diel je preto označovaná za Pytagorovskú pseudoepigrafiu (Pseudoepigrapha Pythagorica).[5] Zatiaľ čo sa Theano spomína ako odchovankyňa pytagorovej školy, jej presný vzťah k Pythagorovi nie je jasný. Staroveké písomné zdroje ju uvádzajú ako jeho žiačku, dcéru alebo aj ako jeho manželku a matku jeho detí, synov Télauga, Mnésarcha a dcér Myie a Arignóté (podľa inej verzie troch dcér - filozofiek Arignóté, Myie a Damo [1]). Uvádza sa tiež, že bola manželkou iného pytagorovca, a to Brontina[6] z Krotónu (alebo z Metapontionu[7]), že pochádzala z Metapontionu, Thurioi, Kréssy alebo Krotónu, a že jej otcom bol Leofrón, Pythónax[5] alebo Brontinos.[6] Neoplatonik Iamblichos, ktorý o nej napísal niečo viac, uvádza, že po smrti Pytagora sa s Theano oženil filozof Aristaios a stal sa jeho nástupcom (podľa inej verzie Pytagoras zomrel pri násilnom požiari a vedenie jeho školy prevzala Theano[1]).[8] Tieto protichodné informácie sa nedajú zladiť a preto musia byť niektoré z nich nevieryhodné. Mohli byť založené na záveroch rôznych pseudonymných textov (mohli to byť aj texty anonymných autorov, mužov alebo žien, ktorí ich pod jej menom napísali). To všetko ale neznamená, že Theano nebola historickou postavou. Mohli dokonca existovať dve (alebo i viac) filozofiek menom Theano (napr. Iamblichos jasne odlišuje manželku Brontina od manželky Pythagora[4]) v starovekom Grécku totiž meno Theano nebolo neobvyklé (uvádza ho už Homér[9]). Ďalším problémom je priradenie jej stratených diel k tým existujúcim.[5]
V staroveku bola filozofka Theano vierohodnou historickou osobnosťou s povesťou ideálnej manželky a matky.[6] Poskytovala príklad uplatnenia pytagorovskej filozofie v živote ženy, a preto bola pre pseudonymné spisovateľky atraktívnou témou. Staroveké svedectvá o tom, že Theano bola žiačkou Pytagora a napísala filozofické diela (ako aj jej biografia), sú zrejme neskoršou fikciou, v každom prípade texty, ktoré jej boli pripisované, nie sú až také staré. Fínsky filológ Thesleff preukázal, že jej apoftegmy (výroky), ktoré sú datované na základe dialektov (sa chronologicky neprekrývajú) sú najmä zo štvrtého alebo tretieho stor. pred Kr., zvyšok bol napísaný (v atickom nárečí, atickom koiné) neskôr.[5]
Autentickosť textov (apoftegiem) a listov (16-tich, väčšinou fragmentálnych), ktoré pripisovali Theano (a iným filozofkám), napriek tomu hájila americká emeritná profesorka Mary Waitheová, ktorá odlíšila manželku Pytagora Theano I. od inej neskoršej Theano II. Prvej pripisuje texty 1 až 8 a druhej texty 9, 12 a 13. Texty 10, 11, 14 až 16 boli podľa nej od (možno rovnomenných) autoriek (autorov), tvrdiacich, že sú od Theano, Pytagorovej manželky (čo z listov nevyplýva).[10] Dialekt spisov 1 až 8 však potvrdzuje, že neboli od Pytagorovej manželky. Tiež sa zdá nepravdepodobné, že uverejnenie listov od rôznych žien, ktoré sa náhodou menovali Theano, bolo zámerným literárnym aktom. V starovekom svete boli pseudonymné diela akceptované ako literárny žáner. Tieto texty však majú svoju hodnotu, poskytujú totiž určitý obraz o tom, ako sa v starovekom Grécku uplatňovala pytagorovská filozofia v živote ženy.[11]
Apoftegmy od Theano sa zaoberajú hlavne tromi kľúčovými problémami manželky: spôsobom, akým by mala vychovávať svoje deti, ako zaobchádzať so zamestnancami (otrokmi) a ako sa správať k svojmu manželovi.[11] Napr. v liste Euboule autorka kritizuje nesprávnu výchovu detí, tvrdí, že úlohou matky je zabrániť deťom upadnúť do svojvoľných zvykov a viesť ich k mravnému životu.[12] V liste Nikostrate píše, že ako sa má žena správať, keď si jej manžel začne s hetérou. Tvrdí, že manželka by si mala získať manžela späť prostredníctvom svojej cnosti. Kritizovanie jeho správania by jej mohlo len uškodiť. Naopak, svojím príkladným správaním si u manžela môže opätovne získať jeho lásku. Jej cnostné správanie, ako tvrdí, ho prinúti konať mravne. Čiže harmónia v rodine sa dá dosiahnuť iba cnostným správaním manželky.[13] List (od Theano II[14]) adresovaný Kallisto odporúča umiernenosť v zaobchádzaní so zamestnancami v domácnosti.[11]
Diogenes Laertios vo svojom diele Životopisy slávnych filozofov s odvolaním sa, že to má zo spisov Hippobota uvádza: „Télauges nezanechal nijaký spis, no jeho matka Theano ich zanechala niekoľko. Hovorí sa o nej, že keď sa jej opýtali, po koľkých dňoch je žena čistá od styku s mužom, povedala: Od styku s vlastným okamžite, od styku s cudzím nikdy."[15]
Referencie a bibliografia upraviť
- ↑ a b c d Joyce E. Salisbury. Encyclopedia of Women in the Ancient World. Santa Barbara : ABC-CLIO, 2001. ISBN 978-15-7607-092-5. S. 347-348.
- ↑ Jennifer S. Uglow, Maggy Hendry. The Northeastern Dictionary of Women's Biography. Boston : UPNE, 1999. ISBN 978-15-5553-421-9. S. 535.
- ↑ Edward Duffy, Lorraine Mottershead, G. Murty. Connections Maths 8. Glebe : Pascal Press, 2003. ISBN 978-18-7708-557-4. S. 133.
- ↑ a b Iamblichus. Iamblichus' Life of Pythagoras. Rochester : Inner Traditions / Bear & Co, 1986. ISBN 978-08-9281-152-6. S. 70.
- ↑ a b c d Ian Michael Plant. Women Writers of Ancient Greece and Rome. London : Equinox Publishing Ltd., 2004. ISBN 978-19-0476-802-9. S. 68.
- ↑ a b c Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 307.
- ↑ Sarah B. Pomeroy. Pythagorean Women. Baltimore : JHU Press, 2013. ISBN 978-14-2140-956-6. S. 5.
- ↑ Trevor Curnow. The Philosophers of the Ancient World: An A-Z Guide. London : A&C Black, 2006. ISBN 978-07-1563-497-4. S. 38.
- ↑ Steven Shankman. The Iliad of Homer. Eugene : Wipf and Stock Publishers, 2009. ISBN 978-16-0608-807-4. S. 263.
- ↑ M.E. Waithe. Ancient Women Philosophers: 600 B.C.-500 A. D.. Boston : Springer Science & Business Media, 1987. ISBN 978-90-2473-368-2. S. 13-57.
- ↑ a b c Ian Michael Plant. Women Writers of Ancient Greece and Rome. London : Equinox Publishing Ltd., 2004. ISBN 978-19-0476-802-9. S. 69.
- ↑ Annette Huizenga. Moral Education for Women in the Pastoral and Pythagorean Letters. Leiden : BRILL, 2013. ISBN 978-90-0424-518-1. S. 145.
- ↑ Sarah B. Pomeroy. Pythagorean Women. Baltimore : JHU Press, 2013. ISBN 978-14-2140-956-6. S. 126.
- ↑ Prudence Allen. The Concept of Woman. Grand Rapids : Wm. B. Eerdmans Publishing, 1997. ISBN 978-08-0284-270-1. S. 156.
- ↑ Diogenes Laertios. Životopisy slávnych filozofov. Bratislava : Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2007. ISBN 978-80-8061-286-3. S. 308.