Tretia cesta

Tretia cesta odkazuje na rôzne politické a ekonomické postoje, ktoré sa snažia vytvoriť novú politickú víziu, presahujúcu tradičné politické ideológie kombináciou pravicovej ekonomickej politiky a ľavicovej sociálnej politiky.^{[prebraná citácia]} Kladie si za cieľ vytvoriť politickú alternatívu, ako laissez-faire kapitalizmu, tak socializmu, ktorá by bola prijateľná pre najširšie vrstvy obyvateľstva v nových podmienkach globalizovaného a postindustriálného sveta.

Bill Clinton a Tony Blair, predstavitelia takzvanej Tretej cesty

Ideu tretej cesty prijali viacerí sociálni demokrati v mnohých krajinách so zámerom modernizovať politiku sociálnej demokracie. V európskej politike sa myšlienky tretej cesty uplatnili na prelome druhého tisícročia v podaní britského premiéra Tonyho Blaira (1997-2007) a nemeckého kancelára Gerharda Schrödera (1998-2005). V roku 1999 predstavili v Londýne spoločný manifest Labour Party a SPD pod názvom The Third Way/Die Neue Mitte. V Spojených štátoch sa za príklad politiky tretej cesty označujú tzv. Noví demokrati a vláda administratívy prezidenta Billa Clintona (1993-2001). Vo svojich začiatkoch sa v rokoch 1998 - 2002 ako strana tretej cesty profilovala strana SMER, vtedy ešte pod názvom SMER - tretia cesta.

Hlavné hodnotové predpoklady a dôrazy politiky tretej cesty

Hlavnými hodnotovými predpokladmi sa stáva zdôraznenie individuálneho spojenia práv s povinnosťami a moci s demokratickými princípmi. Podľa tejto politickej teórie by mal štát klásť dôraz na stimuláciu občianskej spoločnosti, ďalej na trhovú ekonomiku so štátnymi intervenciami s dôrazom na verejný záujem (investície do zdravotníctva, vzdelávania, výskumu). Politika tretej cesty obsahuje aj záujem o ekológiu, snahu o demokratizáciu rodiny (zosúladenie rodinného a pracovného života) a stavia sa pozitívne k multikulturalizmu.

Kritika

Myšlienka tretej cesty, sa stala predmetom diskusie na celom svete. Rovnako ako každý nový politický smer, ani ona sa nevyhla kritike, ako z pravicových tak aj ľavicových pozícií. Podľa pravicových kritikov je koncept tretej cesty obsahovo prázdny a prichádza s politickými postojmi, ktoré sú dávno známe. Popredný britský týždenník The Economist v decembri 1998 prirovnal politickú filozofiu tretej cesty k „zápasu s nafukovacím panákom, pretože ak sa vám ho podarí chytiť za jednu nohu, všetok teplý vzduch sa podarí rýchlo premiestniť do tej druhej“. Proti ľavicovým reformátorom sformuloval viacero výhrad český pravicový ekonóm a politik Václav Klaus. Na zasadnutí Montpelerinskej spoločnosti v roku 1999 tretiu cestu nazval „novou formou ospravedlnenia starých socialistických praktík“. Tvrdšia kritika zaznieva najmä z radov ľavicového politického spektra. Tradiční ľavičiari tvrdia, že politika stredových ľavičiarov a ich rešpektovanie globalizácie, neoliberalizmu a opustenie politiky znižovania nerovností zrádza ľavicové ideály. Jej politiku prirovnávajú k „pani Margaret Thatcherovej bez kabelky“. Český ľavicový politológ Oskar Krejčí v rozhovore pre časopis Slovo tretiu cestu nazval „kapitalizmom s ľudskou tvárou“.

Pozri aj

• Centrizmus
• Nová pravica
• New Labour
• Sociálny liberalizmus
• Neoliberalizmus
• Keynesianizmus

Referencie

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Třetí cesta (politika) na českej Wikipédii.

Externé odkazy

• Vít Klíma: Eusociální stáť - tretia cesta , Britské listy, 21. 10. 2010
• Andrew Heywood: Politologie (čeština) , str. 78-79