Ľavica je vágne označenie pre politickú skupinu alebo skupiny, najmä politické strany, a príslušné politické smery. Ide o protiklad pojmu pravica. Vzhľadom na nejasnú definíciu pojmu ľavica, k veľkému množstvu politických názorov a odlišností v programoch jednotlivých politických strán môže byť označenie strany za pravicovú či ľavicovú predmetom sporov.

Termín prešiel od svojho vzniku vývojom a v rozličných dobách označoval rôzne politické smery (skupiny).

  • Ľavica v pôvodnom chápaní stojí na strane nižších a stredných vrstiev spoločnosti (najmä robotníkov, prípadne iných zamestnancov) a snaží sa rozložiť „ancien régime“.
  • V dnešnom význame slova sa za ľavicové pokladajú najmä sociálnodemokratické, socialistické, komunistické, niekedy aj strany zelených.[1] Ako krajná ľavica sa označujú komunistické strany, predovšetkým nereformované. Ľavica dnes zvyčajne presadzuje väčšiu mieru štátnych zásahov do života ľudí s cieľom odstrániť sociálne rozdiely.

V súčasnosti sa často stierajú rozdiely medzi pravicovými a ľavicovými stranami. Veľmi často vládnuce ľavicové strany z dôvodov zabezpečenia ekonomického rastu zavádzajú opatrenia typické skôr pre pravicu a naopak pravicové vlády, hlavne z populistických dôvodov, zavádzajú opatrenia typické skôr pre ľavicu.

Vznik pojmu

upraviť

Označenie vzniklo na konci 18. storočia v období Francúzskej revolúcie podľa toho, že takto označovaná skupina poslancov sedela v parlamente vľavo. Vľavo sedeli zástancovia ľudu (spočiatku vrátane meštianstva, neskôr bez meštianstva), a tým pádom za daných okolností zástancovia stále väčších zmien. Vpravo sedela najprv aristokracia a monarchisti a teda za daných okolností zástancovia starého poriadku, v neskoršom priebehu revolúcie vpravo sedeli zástancovia bohatého meštianstva a slobodného trhu (takisto teda skôr zástancovia vyšších vrstiev).

Základné rysy ľavicovej politiky

upraviť
  • Vyznačuje sa sympatiami pre také princípy, akými sú sloboda, rovnosť, bratstvo, pokrok, reforma a internacionalizmus.
  • Háji práva a záujmy nižších a stredných vrstiev spoločnosti, zvlášť záujmy zamestnancov proti vlastníkom výrobných prostriedkov. Vyžaduje, aby sa tieto vrstvy zúčastňovali na uskutočňovaní politiky (napr. prostredníctvom odborov).
  • Presadzuje politickú rovnosť, sociálnu rovnosť a rovnosť príležitostí prostredníctvom ochrany sociálne slabých vrstiev. Ďalej rovnosť foriem vlastníctva, pričom uprednostňuje štátne, družstevné alebo inú spoločnú formu vlastníctva pred vlastníctvom súkromným. Je za náboženskú rovnosť, prípadne sa stavia proti náboženstvu.
  • Od konca 19. storočia až do osemdesiatych rokov 20. storočia bolo pre ľavicové (hlavne komunistické) strany typické tiež triedne poňatie spoločnosti s triednym bojom medzi pracujúcimi a vykorisťovateľmi, teda vlastníkmi výrobných prostriedkov.

Niektoré časti ľavicovej ideológie sú vzájomne v rozpore. Požiadavka štátnej kontroly spoločnosti sa stavia proti prirodzeným právam človeka, sociálna rovnosť sa nezlučuje s triednym prístupom, a podobne. Jednotlivé ľavicové strany si preto vyberajú iba časti ľavicových myšlienok, alebo sa vnútri štiepia na názorové prúdy, či krídla, takže sa niekedy hovorí o ľavicovej či pravicovej orientácii i v rámci jednej strany.

Za ľavicové sa pokladajú sociálnodemokratické, socialistické, eurokomunistické a radikálne politické strany, väčšinou i strany zelených. Za krajnú ľavicu sa označujú komunistické strany, predovšetkým nereformované. Výnimočne sa k ľavici radia nacionalistické subjekty, väčšinou so separistickým programom. Vzhľadom na veľké množstvo politických názorov a odlišností v programoch jednotlivých politických strán môže byť označenie strany za ľavicovú či pravicovú predmetom sporov. Chápanie obsahu pojmov ľavica a pravica sa v rôznych spoločnostiach časom rôzne vyvíja, v niektorých bodoch ľavicové a pravicové programy úplne splývajú.

Ľavicové strany na Slovensku

upraviť

Referencie

upraviť
  1. HLOUŠEK, Vít, Lubomír KOPEČEK, Maxmilián STRMISKA a Roman CHYTÍLEK. Politické strany moderní Evropy. [s.l.] : Portál, 2005. ISBN 8073670380. Kapitola Německo, s. 302-305. (po česky)

Pozri aj

upraviť

Externé odkazy

upraviť