Uruši

Uruši, japonský lak alebo čínsky lak, je prírodný polymér vyrábaný zo živice (urušiol) stromov Toxicodendron vernicifluum (predtým Rhus verniciflua), Toxicodendron succedancum (predtým Rhus succedanea), Gluta usitata (predtým Melanorrboea usitata) a Gluta laccifera (predtým Melanorrboea laccifera). Vlastnosťami sa podobá epoxidovým živiciam. Vyschnutý lak je odolný voči vlhkosti, vysokej a nízkej teplote, plesniam a tiež slabým kyselinám, či zásadám. Používa sa preto často na povrchovú úpravu drevených nádob, nábytku a niekedy aj na povrchovú úpravu kovu a na lepenie keramiky.

Uruši v rafinovanej forme

Opis a vlastnosti

Uruši je farebne i tvarovo stále a pružné, takže dokáže odolať i miernym nárazom. Lak vyniká svojou homogénnosťou, priľnavosťou, leskom a kompatibilitou s inými materiálmi. Tekutá surová uruši (ki-uruši) má kávovomliečnu farbu, na vzduchu však rýchlo oxiduje a sfarbuje sa do červenohneda. Lak je preto potrebné rýchlo spracovať. Vyschnutý lak je odolný voči vlhkosti, vysokej i nízkej teplote, plesňam a tiež slabým kyselinám či zásadám, riedidlám a nevedie elektrický prúd. Je však náchylný na UV žiarenie, ktoré degraduje vlastnosti laku a časom ho mení v prach. Výborne drží na podklade, najmä na dobre spracovanej koži (usni), porceláne, či dreve. Existujú ale aj postupy ako nanášať uruši na kov a v súčasnosti dokonca aj na sklo.

Za hlavnú nevýhodu možno považovať nevhodnosť laku pre strojové spracovanie a nemožnosť dosiahnuť čisto bielu farbu. Výnimočnú odolnosť uruši voči agresívnym chemickým látkam chceli na úpravu vnútorných stien sudov s bojovými plynmi počas druhej svetovej vojny využiť v Japonsku, čo sa im však nepodarilo, keďže sa pri kontakte s uruši môže dostaviť alergická reakcia.

Kvalita uruši sa líši v závislosti od materiálu podľa obdobia jeho zberu. V prvých dvoch mesiacoch zberu vzniká hmota nazývaná hacu uruši, ktorá obsahuje veľké množstvo vody a je vhodná ako lepidlo alebo k fixovaniu niektorých doplnkových prvkov v dekorácií typu našidži. Najhodnotnejší lak čerpáme od augusta do októbra.

Aplikácia

Na povrch sa lak aplikuje vo viacerých vrstvách pomocou špeciálnej stierky hera alebo pomocou špeciálneho štetca vyrobeného z ľudských vlasov. Tuhnutie totiž spôsobuje oxidačná polymerizácia urušiolu, ktorú katalyzuje enzým lakáza, dodávajúca kyslík z vody obsiahnutej vo vzduchu. Potrebnou podmienkou je preto cca 70 – 85% vlhkosť vzduchu. Medzery v sieti polymerovaného urušiolu vyplňujú prítomné gumy. Tuhnutie najlepšie prebieha pri teplote 25 °C, doba tvrdnutia závisí na hrúbke vrstvy, ale priemerne je to 5 – 6 hodín v ideálnych podmienkach. Pri zahriatí nad 80 °C sa enzým lakáza ničí, takže uruši stráca schopnosť tuhnúť. Polymerizáciu je nutné katalyzovať zahriatím na cca 160 °C. Týmto spôsobom sa uruši spracováva najmä vo Vietname či pri takzvanom pripekaní, kedy sa uruši nanáša na kov a vystavuje teplote po dobu 6 hodín.

Druhy lakov

Surové laky

• Kiuruši: nerafinovaný lak, ktorý neprešiel procesom kurome, ale iba homogenizáciou najaši. Obsahuje veľa vody preto reaguje rýchlejšie a pri relatívnej nízkej vlhkosti. Je najaktívnejší a spôsobuje najsilnejšiu alergickú reakciu.
• Kidžómiuruši: kvalitný lak bacubemuruši japonskej výroby. Je pomerne viskózny, obsahuje rovnaké množstvo vody ako kiuruši a preto dobre tuhne, ale je zároveň veľmi kvalitný, pevný a lesklý.
• Sešimeuruši: typ surového laku, je veľmi viskózny a používa sa predovšetkým do podkladových vrstiev a lepidiel.

Rafinované laky (bez pridaného oleja)

• Kidžirouruši: prehľadný alebo medovo hnedý lak a po vytvrdnutí ešte trochu stmavne. Používa sa pre zvýraznenie štruktúry dreva, odkiaľ pochádza jeho názov. Hodí sa k povrchovej úprave do vysokého lesku.
• Kuro roirouruši: (čierne roirouruši) druhý najbežnejší typ uruši bez pridaného oleja. Hodí sa k povrchovej úprave do vysokého lesku.
• Našidžiuruši: nažltlý a priehľadný lak, ktorý sa používa v technike našidži, pri ktorej sa do hlavných lakových vrstiev zalievajú strieborné a zlaté vločky.

Rafinované laky (s pridaným olejom)

• Nuritateuruši: môže byť priehľadný alebo čierny lak určený na finálnu úpravu muritate. Obsahuje 10 – 20% rastlinného oleja.
• Šuaiuruši: špeciálne uruši s vysokým percentom pridaného oleja. To znamená že s vysokým percentom 20 – 25% oleja. Je preto veľmi lesklé, ale aj veľmi mäkké a vhodné primiešavanie šu (rumelka/cinabarit).

Ostatné

• Cujakešiuruši: zvláštny typ matného laku. Využíva sa k dosiahnutiu matného povrchu bez brúsenia, bez narušenia štruktúry laku.

Využitie

Japonská samurajská zbroj povrchovo upravená čiernym lakom uruši

Keďže je uruši dobrým konzervantom, najčastejšie sa používa k povrchovej úprave dreva, čím drevo chráni pred plesňami a hnilobou. Je tvrdé a po vytvrdnutí je pomerne pružné, ale starnutím svoju pružnosť stráca a stáva krehkým. Preto sa nanáša najmä na nepružné materiály. Z princípu drží lepšie na poréznom povrchu, v súčasnosti sú však produkované nové typy s pozmenenými vlastnosťami, jeden z nich je aj uruši držiace na hladkých plochách napr. na skle. Pretože drevo medzi jadrami lakovaných predmetov prevažuje, medzi tradičnými typmi podkladov sa dajú nájsť aj poloflexibilné drevené jadrá tvorené z vrstiev látky (tzv. suchý lak), papieru či kože alebo nesavé materiály, ako je kov, alebo porcelán. Pretože je uruši náročnejší lak a má zložitú mnohofázovú technológiu výroby, patrilo vždy k pomerne drahším materiálom.

V Japonsku má lak široké spektrum využitia: často je používaný pre povrchovú úpravu dreveného riadu a iných predmetov bežného používania, ako sú misky, podnosy, krabičky na čaj, či jedlo (džúbako) a pod. Medzi luxusné lakované predmety patrili najrôznejšie nádoby a súbory nádob, zdobené paravány, drobné doplnky a nábytok a samozrejme i najrôznejšie druhy krabíc a krabičiek, na písomnosti (fubako alebo fumibako), na dokumenty (bunko), krabička na vonné živice (kógó), krabice na papier (rjóšibako), na prášok na černenie zubov (kanebako), na osobné potreby (tebako), krabice na štetec, brúsny kameň a ostatní písacie potreby (suzuribako) atď.

Uruši skvele konzervuje drevo, a tak sú jednoduché lakové nátery a dekorácie používané aj pri vnútornej i vonkajšej výzdobe chrámu a k výrobe drobného nábytku. Obľúbeným zbierkovým predmetom a artefaktom v západných múzeách je takzvané inró, malá troj alebo päťposchodová krabička pôvodne používaná na pečate a vankúšik s atramentom. Od obdobia Edo sa využívala aj na lieky. Krabičky inró okrem praktických účelov slúžili aj ako módny doplnok a preto bývali bohato zdobené (najmä v kombinácii s drahými kovmi a perleťou).

Pre dobré adhezívne vlastnosti sa (najčastejšie v kombinácií zo škrobmi) taktiež používa, ako pevné a stabilné lepidlo drevených jadier, alebo keramických črepov (technika kincugi/kincukuroi).

Atraktívnymi lakovanými artefaktami sú tiež samurajské zbroje či lakované pošvy mečov. Červená a čierna samurajská zbroj tvorila a tvorí predmety určené k chrámovej, alebo domácej náboženskej praxi – napr. pri domácich variantoch skriňových oltárov bucudan. Oltáre sú celé drevené, s pozlátenými detailami. Samotné telo oltára býva často natrené priehľadným alebo čiernym lakom, či upravenou technikou fukiuruši. Kvôli zvyšujúcemu sa tlaku na znižovanie cien lakových predmetov sa stále častejšie používa lacná náhrada uruši vyrobená zo šupiek orechov kešu – lak kašú alebo syntetická živica. Náter uruši zostáva ako tradičná povrchová úprava stále obľúbená, prinajmenšom ako posledná laková vrstva. Lak sa využíva aj ako súčasť lepenej keramiky kincugi.

V Európe sú asi najznámejšími lakovanými prácami rozličné truhly, skrinky a šperkovnice. Často však ide aj o lakované paravány, drobný nábytok a predmety európskeho typu s japonským dekórom alebo dekórom v európskeho štýlu upravený technikou makie. Na hradoch, v múzejných a v súkromných zbierkach často možno nájsť čierne predmety zo zlatým dekórom, ktoré do Európy boli exportované z Japonska a Číny niekedy od konca 16. storočia. Tieto predmety boli často kombinované s čínskym porcelánom.

Ázijské salóny vo viedenskom Schönbrunne sú napríklad zdobené veľkými dekoratívnymi plochami, ktoré boli vyrobené z pôvodných obojstranných čínskych a japonských paravánov. V zbierkach Múzea J. Paula Gettyho je niekoľko komod európskeho pôvodu, na ktoré bol prenesený dekoratívny povrch z dovezených japonských truhiel. Exportné laky síce najsilnejšie zasahujú európske prostredie, z japonského hľadiska ide však o veľmi úzku skupinu japonských lakových prác, pretože boli produkované iba pre export a ich forma a aj estetika majú málo niečo spoločné s bežnou japonskou lakovou produkciou.

Výskyt

Mapa Ázie – rozšírenie a používanie uruši v jednotlivých krajinách

Uruši sa najčastejšie nazýva japonským alebo čínskym lakom. Jeho produkcia je rozšírená v celej východnej a juhovýchodnej Ázií, skoro všade, kde rastie niektorý z viac druhov lakodárnych stromov ako je napr. Toxicodendron vernicifluum (predtým Rhus verniciflua), Toxicodendron succedancum (predtým Rhus succedanea), Gluta usitata (predtým Melanorrboea usitata) a Gluta laccifera (predtým Melanorrboea laccifera).

Galéria

• 
  Čínska laková krabička s perleťovou dekoráciou, dynastia Ming, 16. storočie
• 
  Čínsky podnos, červený lak (červené uruši), dynastia Sung (960 – 1279), 12. až 13. storočie.
• 
  Drevený vyrezavaný podnos, neskorá dynastia Sung, asi 1200 – 1279
• 
  Červený lakovaný podnos zo zlatým reliéfom, dynastia Sung
• 
  Krabička na písacie potreby
• 
  Dekoratívna technika na laku (Maki-e)
• 
  Krabička inró, čierny lak (uruši), vložené kúsky skla (inkrustácia), 19. storočie
• 
  Drevené necuke vo forme psa od Kokeie (虎渓), obdobie Edo
• 
  Krabička tebako na štetec, brúsny kameň a ostatní písacie potreby
• 
  Domáci oltár bucudan
• 
  Opravy (vpravo) na čajovej mise Mishima typu hakeme so zlatým uruši lakom kintsugi, 16. storočie (Etnologické múzeum v Berlíne)

Poznámka

V tomto článku je pre prepis japonských názvov použitá česká transkripcia prevzatá z knihy Anny Čumlivskej: Manuál japonského laku. Názvy zdrojov sú uvádzané aj v origináli latinkou s anglickou transkripciou sú ponechané v pôvodnom znení. Čítanie jednotlivých odborných výrazov aj japonský zápis v registri vychádza zo Šikkóši gakkai (2012), v registri sú potom v zátvorke potom uvedené prípadne staršie spôsoby výslovnosti podľa Šinsó gappon šicugei džiten (2004). Výslovnosť slov odpovedá zápisu v českej a slovenskej transkripcii, len pri niektorých slovách s akcentom na ďalších slabikách sa napríklad v slabikách ši a cu pred hláskami k a t v mnohých oblastiach Japonska vypúšťajú samohlásky. Šika sa teda môže čítať "ška", šitanuricuke sa číta ako "štanuricke" atď.

Literatúra

• ČUMLIVSKÁ, Anna. Manuál japonského laku. 1. vyd. Praha : UMPRUM, 2016. ISBN 9788087989029. S. 1 – 34.
• SUCHOMEL, Filip; SUCHOMELOVÁ, Marcela. Plocha zrozená k dekoru. Praha : Národní galerie, 2002. ISBN 80-7035-234-5.
• KÜHLENTHAL, Michael. Japanische und europäische Lackarbeiten. Mníchov : Karl. M. Lipp, 2000. ISBN 3-87490-703-1.
• KÜHLENTHAL, Michael. Ostasiatische und europäische Lacktechniken. Mníchov : Karl. M. Lipp, 2000. ISBN 3-87490-710-4.

Pozri aj

• Lak
• Chinoizéria
• Obdobie Edo
• Sung (dynastia)

Externé odkazy

• Malá encyklopedie japonského laku
• Uruši
• › webapps › zzp › download Japonské umění laku a jeho evropské napodobeniny v českých sbírkách
• Uruši - japonský přírodní lak