Viedenský mier
Viedenský mier bola mierová zmluva, ktorá bola podpísaná dňa 23. júna roku 1606 medzi zástupcami sedmohradského kniežaťa Štefana Bočkaja a uhorského kráľa Rudolfa I. vo Viedni.[1] Predohrou uzavretia tejto zmluvy však boli komplikácie v rokovaniach medzi Bočkajovou stranou a viedenským dvorom. Mierová zmluva nadobudla platnosť až vtedy, keď Rudolf I. uzavrel Dlhú tureckú vojnu s Osmanskou ríšou, pričom práve takto Bočkaj ako sedmohradské knieža kryl chrbát svojmu spojencovi a to osmanskej moci. [2]
Dramatické okolnosti pred uzavretím mieru
upraviťNa konci novembra roku 1605 došlo k zhromaždeniu vzbúrených uhorských stavov v Krupine. Počas samotného zasadnutia však prišli poslanci zistili, že pakt s Turkami skončí s fatálnymi následkami, v dôsledku čoho napokon žiadali ukončenie vojny. [3]
Podmienky
upraviťHabsburská strana, ktorá sa vyčerpala počas pätnásťročnej vojny napokon súhlasila so skončením bojov. Mierové rokovania sa viedli z iniciatívy Štefana Ilešháziho. Tomu sa podarilo od januára roku 1606 viesť rokovania s rakúskym arcivojvodom Matejom, bratom cisára a kráľa Rudolfa Habsburského.[4] Výsledkom rokovaní medzi Ilešházim a arcivojvodom Matejom bolo vytvorenie mierovej zmluvy dňa 23. júna roku 1606 vo Viedni. Mier zaručoval právo slobodného vyznávania protestantských náboženstiev pre magnátov, šľachticov, mešťanov či dokonca vojakov pohraničných pevností. Okrem iného platil zákaz nadobúdať majetky pre príslušníkov jezuitského rádu.[5] Dôsledkom tohto nariadenia sa rozhodlo o zrušení jezuitského kolégia v Šali, v ktorom ešte v roku 1602 študovalo 400 žiakov. Rovnako sa to dotklo aj jezuitského sídla v Kláštore pod Znievom. [6]Z vojenského hľadiska stanovili mierové podmienky aj nariadenie, vďaka ktorému bola obrana protitureckej hranice zverená do rúk domácich vojakov ibaže s výnimkou dunajských pevností. [7]Panovník Rudolf I. uznal Štefana Bočkaja za vládcu Sedmohradska.[8] Okrem iného mu postúpil tri hornouhorské stolice a to Berežskú, Satmársku a Užskú. Neskôr, po dohode s rakúskym arcivojvodom Matejom Habsburským získal Štefan Bočkaj pod svoju vládu aj územie Sabolčskej stolice. Okrem iného sľúbil uzavrieť mier s Osmanskou ríšou.[9] Navyše Sedmohradsko bolo uznané ako samostatné územie so suverénnym vládcom[10]. Zároveň bola potvrdená aj uhorská autonómia, ktorú však do toho obdobia habsburskí vladári málo rešpektovali.[11] Podmienkou zo strany Štefana Bočkaja bolo, aby mierová zmluva bola platnou až po skončení vojny s Osmanskou ríšou. Uhorský kráľ Rudolf I. však spočiatku odmietal uzatvoriť jednak Viedenský mier ako aj ten, ktorý sa vzťahoval na ukončenie vojny s osmanskými Turkami. Napriek odboru zo strany Rudolfa bola napokon prostredníctvom arcivojvodu Mateja uzavretá mierová zmluva s Osmanskou ríšou dňa 11. novembra roku 1606 pri ústí rieky Žitavy do Váhu. [12]
Dôsledky mieru
upraviťViedenský mier znamenal pre celé nasledujúce storočie jeden z dôležitých faktorov politického vývinu v kráľovstve. Mierová zmluva mala za následok spomalenie procesu centralizácie z Viedne a vytvorenie priestoru pre pokračovanie stavovskej samosprávy. Na určitý čas zastavila rekatolizáciu, pričom zaručovala slobodu vyznania protestantov pre príslušníkov stavov. Pre nasledujúci vývoj Uhorska malo silný význam uznanie sedmohradskej suverenity. Uhorsko sa prostredníctvom silných väzieb medzi hornouhorskými stavmi spolu s tými sedmohradskými stalo garantom a ochrancom dodržiavania stavovských ale aj náboženských slobôd.
Referencie
upraviťLiteratúra
upraviť- SEGEŠ, Vladimír; MRVA Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. Bratislava: Perfekt a.s., 2012. 397 s. ISBN 978-80-8043-586-5
- KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska (1000-1918). Bratislava: Citadella, s.r.o., 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9
- BADA, Michal. Slovenské dejiny II. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9
Pozri aj
upraviťZdroje
upraviť- TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: SLOVART s.r.o., 2007. 882 s. ISBN 978-80-8085-596-3
- KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. Bratislava: PERFEKT, a.s., 2017. 287 s. ISBN 978-80-8046-822-4
- ↑ TURČAN, Vladimír; HONZAK, František. Dejiny Slovenska - Dátumy, udalosti, osobnosti. 1. vyd. Bratislava : SLOVART s.r.o., 2007. ISBN 978-80-8085-596-3. S. 166.
- ↑ KUČERA, Matúš. Novoveké Slovensko. 2. vyd. Bratislava : PERFEKT, a.s.,, 2017. ISBN 978-80-8046-822-4. S. 257.
- ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 167.
- ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 98.
- ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.]. vyd. [Bratislava] : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 250.
- ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 99.
- ↑ KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. [Bratislava] : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 250.
- ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 98.
- ↑ KÓNYA, Peter, a kol.. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 251.
- ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 99.
- ↑ SEGEŠ, Vladimír; MRVA, Ivan. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 167.
- ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny II.. 1. vyd. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 99.
- ↑ KÓNYA, Peter a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). 2. vyd. Bratislava : Citadella, 2014. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 251.