Dlhá turecká vojna
Dlhá turecká vojna, v slovenskej historiografii známa taktiež aj ako pätnásťročná vojna, bol ozbrojený konflikt medzi Habsburskou monarchiou a Osmanskou ríšou, ktorý sa datuje od roku 1592, v čase pohraničných konfliktov v Chorvátsku, pričom sa končí mierovou zmluvou podpísanou pri ústí rieky Žitavy v roku 1606.[3]
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
.svg){kind=small}
Predohra upraviť
V rokoch 1578 až 1590 viedla Osmanská ríša ozbrojený konflikt so sáfijovskou Perziou, svojím najväčším protivníkom. Po jej skončení však disponovala obrovským vojskom, ktoré vyjadrovalo svoju nespokojnosť ustavičnými vzburami. Teda po uzavretí mieru s Perziou sa osmanský sultán Murad III. snažil zlepšiť chaotickú situáciu vyčerpanej ríše novou vojnou v Uhorsku. Nezamestnaných žoldnierov bolo preto nutné presunúť na vzdialenejšie európske bojisko. Jedným z ďalších dôvodov vypuknutia tzv. pätnásťročnej vojny bolo oneskorené odovzdanie ročného tribútu (poplatku) „charadž“ vo výške 30 tisíc zlatých zo strany Habsburgovcov prostredníctvom osobitného vyslanca v Istanbule na základe mierovej zmluvy uzavretej v Drinopole (Edirne).
Boje v Chorvátsku upraviť
.JPG)
V roku 1591 došlo k vypuknutiu akejsi drobnej vojny, ktorá však bola predzvesťou oveľa vážnejších konfliktov. Roku 1592 sa podarilo vojskám osmanských Turkov pod velením bosnianskeho beglerbega Hasana pašu dobyť hrad Bihač v dnešnej severozápadnej Bosne[4]:107. Dňa 13. júna roku 1593 došlo k vojenskému útoku na hrad Sisak osmanskými Turkami v počte 22-tisíc mužov na čele s pašom Hasanom. Samotným obrancom však prišlo o dva týždne neskôr, dňa 22. júna roku 1593, na pomoc cisárske vojsko a to vďaka zásahu zadunajského hlavného kapitána Františka Nádašdyho a porazilo Osmanov.[5]:120 Paša našiel smrť utopením v rieke Kupe.[6] Sultán Murad III. označil uhorský protiútok za porušenie mieru z Drinopolu, nechať uväzniť vyslanca cisára Rudolfa II. Habsburského so sprievodom a vyhlásil mu vojnu. Následne došlo k vojenskej výprave zo strany osmanských Turkov pod velením veľkovezíra Sinana pašu, otca nebohého bosnianskeho beglerbega Hasana pašu, do severného Zadunajska, kde sa im podarilo dobyť Vesprím (Vesprém) a Palotu, čím sa začala tzv. pätnásťročná vojna.[7]
Oslobodzovanie Novohradu upraviť
Spojenému cisárskemu vojsku pod velením Mikuláša Pálfiho, Františka Nádašdyho, Juraja Zrínskeho a Ferdinanda Hardegga sa spočiatku podarilo obľahnúť Stoličný Belehrad (Székesfehérvár) a napokon dňa 3. novembra roku 1593 porazilo budínskeho miestodržiteľa v bitke pri Pákozde vo Féjerskej stolici. Nasledovalo vojenské vytlačenie osmanských Turkov z územia slovensko-tureckého pohraničia, kde Pálfi vypracoval stratégiu, ktorá spočívala v postupnom vojenskom získavaní hradov a opevnení smerom na Budín ako sídlo pašalíka. Od novembra do decembra roku 1593 sa podarilo spojeným cisárskym a uhorským vojskám zvíťaziť nad armádami osmanských Turkov vďaka spätnému dobytiu Fiľakova.[7] Ešte koncom toho istého roka rozbil košický hlavný kapitán Christopher Tieffenbach osmanský vojenský tábor neďaleko Sečian, pričom Osmani prišli následne o najsilnejšie pevnosti v druhej zóne uhorskej obrany a to Bujak, taktiež Modrý Kameň ale aj Šomošku. Zároveň došlo k vojenskému uhorskému zisku Hollókő, Drégeľa a hradu Hajnáčka. Dňa 10. marca roku 1594 dobyli vojská pod velením Mikuláša Pálfiho Novohrad, významný oporný bod u ktorého osmanskí Turci nebezpečne ohrozovali banské mestá na Slovensku. Zároveň úspešne oslobodili spod osmanského panstva taktiež značnú časť Novohradskej, Boršodskej a Hevešskej stolice. Novohradského bega Karakariyeli Mehmeda obesili v Budíne janičiari na výstrahu ostatným veliteľom.[4]:107-108
Obrat vojny v severnom Zadunajsku upraviť
Ďalšie boje v pohraničí už neboli natoľko úspešné. Pomer strategického rozloženia sa však začal meniť v čase, keď sa cisárskemu vojsku nepodarilo na začiatku mája roku 1594 dobyť Ostrihom, pričom osmanské armády, neskôr, dňa 29. septembra roku 1594, teda po viac než dvojmesačnom obliehaní obsadili pevnosť Ráb (Győr). Kapitána samotnej pevnosti Ferdinanda zu Hardegg, ktorý kapituloval pred Osmanmi, vojenský tribunál vo Viedni odsúdil na trest smrti.[5]:120
Neskôr sa však šťastie začalo opäť prikláňať na stranu cisárskych vojsk, keďže sa im podarilo dňa 3. septembra roku 1595 Ostrihom, ktorý bol z hľadiska obrany slovenského územia veľmi dôležitý. Obliehanie tejto pevnosti, zabezpečovanej z druhej strany rieky Dunaj aj tureckou posádkou v Parkáne (v súčasnosti Štúrovo), si vyžiadalo nemalé úsilie. Veliteľ cisárskych a žoldnierskych vojsk, zložených z Belgičanov, Talianov, Čechov, Nemcov a Uhrov, Karl Mansfeld pri Komárne nečakane prešiel s vojskom rieku Dunaj a úspešne obkľúčil Ostrihom tak rýchlo a prekvapivo, že armády osmanských Turkov nestačili stiahnuť väčší počet bojovníkov. Tu sa mu podarilo spojiť s kapitánom Pálfim, následne obsadil vyvýšeniny, aby mohol delostrelectvom kontrolovať prístupovú cestu z Budína. Zároveň sa Mansfeldovi podarilo vybudovať most na druhú stranu rieky, postaviť šiance, štyri delá a pri parkánskej pevnosti ďalších osem diel. Podarilo sa mu teda znemožniť Turkom zásobovanie po Dunaji, ibaže prvé tri útoky jeho zborov proti „vodnému“ mestu však neboli úspešné. Osmani sa viackrát pokúsili obliehaným pomôcť ale bez úspechu. Mikuláš Pálfi s vojskom v počte 1 500 mužov, podporovaných delostrelectvom zlikvidoval ďalší pokus o vysadenie, ale keď na to Turci podnikli výpad z hradu, jeho oddiely ustúpili a turecká posila s prebila do pevnosti. Útok cisárskych vojsk na pevnostné múry bol teda odrazený. Na druhý deň Mansfeld pokračoval v ostreľovaní múrov a podnikol ďalšie útoky zo súše i z rieky, po krvavej bitke však musel ustúpiť. Aby Turci v Parkáne nemohli podporiť súvercov v Ostrihome, Pálfimu sa podarilo zaútočiť na ich drevené, hlinou plnené opevnenie naraz z piatich strán takou silou, že ho bez podpory delostrelectva zrovnal so zemou. Obkľúčenie sa tak neprípustne uzavrelo. Dňa 24. júla sa Mansfeld dozvedel, že k Ostrihomu sa od Budína približuje silné turecké vojenské zoskupenie. Pálfiho jazdci s časťou nemeckého jazdectva síce zaútočili ibaže sa dostali do pasce a rozhorčený boj napokon ukončila až večerná tma. Turecký vojenský útok na Mansfeldove delostrelecké pozície dňa 4. augusta roku 1595 spočiatku stroskotal ale po tom, čo Turci vrhli do boja ďalšie sily boli odrazení, pričom zanechali na bojisku približne štyritisíc mŕtvych, 36 diel a mnoho zásob. Zúfalý výpad obrancov hradu však výsledok boja nezmenil. Osud však cisárskemu generálovi Mansfeldovi nedoprial. Dňa 14. augusta roku 1595 napokon podľahol brušnému týfusu v Komárne. Velenie dočasne prevzal Karl Burgau a Mikuláš Pálfi, kým do vojenského tábora nedorazil arcivojvoda Matej, mladší brat cisára Rudolfa II. Obliehanie mesta Ostrihom pokračovalo aj naďalej, pričom vojská osmanských Turkov uskutočnili posledný pokus pomôcť obliehaným no bez úspechu. Navyše do cisárskeho tábora dorazili čerstvé vojenské sily v podobe osemtisíc talianskych žoldnierov a Nádašdyho zboru. Turecká posádka hradu napokon zložila zbrane. Vojenský zisk Ostrihomu sa v kresťanskom svete považoval za taký veľký úspech, že sám pápež slúžil na počesť víťazstva ďakovnú omšu. Pri tejto príležitosti sa zas uskutočnila mimoriadna oslava. Séria úspechov cisárskych vojsk však nebola bez konca.
V dňoch 26. až 28. októbra roku 1596 v trojdňovej bitke pri Mezőkereszeteši boli porazené uhorské a cisárske vojská v Boršodskej stolici, čím nádej na vojenské znovuzískanie mesta Jáger (Eger) zhasla. Od tejto bitky sa napokon velitelia cisárskych vojsk začali vyhýbať priamym zrážkam v poli. Určité zadosťučinenie získal generál Pálfi tak, že v roku 1597 spolu s grófom Adolfom Schwarzenbergom dobyl Tatu. V marci roku 1598 nasledoval vojenský zisk aj Rábu zo strany cisárskych vojsk. Pri dobytí Taty Pálfi využil vojnovú lesť a v Uhorsku dovtedy nepoužívanú vojenskú techniku na vyhadzovanie hradných brán – petardu. K hradnej bráne poslal troch jazdcov ovládajúcich turecký jazyk, a to aj s vozom, na ktorom bola pripevnená petarda. Kým jazdci tvrdiac, že vezú potraviny a list pre bega, upútavali pozornosť stráží, ich sprievod, tvorený zo zbrojmajstrov, vyhodil pomocou petardy bránu do vzduchu. Pálfiho vojaci dovtedy ukrytí, vtrhli do nádvoria a ďalšie oddiely pomocou rebríkov vyliezli na hradby. Po krátkom boji hrad obsadili. Takisto pri dobytí Rábu sa Pálfi spolu Schwarzenbergom rozhodli použiť petardu. Tu však boli Pálfiho jazdci nútení bojovať aj ako pechota. Dobytie tejto dôležitej vojenskej pevnosti Pálfimu mu prinieslo uznanie a prívlastok „rábsky hrdina“.[8]:161-165 Vysoká Porta v Istanbule ponúkla síce uzavrieť mier, ale ani jedna z bojujúcich strán nebola ochotná ustúpiť zo svojich požiadaviek, čo bol dôvod, prečo ničivá vojna pokračovala a neúprosne doliehala na domáce obyvateľstvo.[5]:121
Plienenie Tatárov na strednom a západnom Slovensku upraviť
V tom čase na Slovensko opäť vpadli Turci, tentokrát s hordami krymských Tatárov. V roku 1599 iba v teritóriu Fiľakovského sandžaku vypálili takmer 40 dedín a zajali tritisíc ľudí. Okrem toho sa im podarilo vyplieniť Dobrú Nivu, Pliešovce a okolie Krupiny. Okrem toho sa objavili pri Zvolene a Banskej Bystrici, prenikli taktiež do údolia Hrona, Ipľa a Váhu. Slovenský ľud sa bránil proti vojenskej sile týchto nájazdníkov v kostoloch premenených na dočasné pevnosti, vo vozových hradbách, útekmi do hôr a podobne.
Vyčíňanie žoldnierov upraviť
Turci však neboli jediní, ktorí dedinskému ľudu spôsobovali hrozné útrapy. V období od konca jesene roku 1599 sa žoldnierske vojská spravidla rozdeľovali na menšie skupiny následkom čoho sa z nich často vykľuli lúpežné bandy. Ich vyčíňanie nadobúdalo katastrofálne rozmery, pričom vyvolávalo nenávisť domáceho obyvateľstva, ktorá sa prenášala taktiež do prostredia viedenského dvora a vlády „Nemcov“.
Záver „Dlhej tureckej vojny“[8]:165 upraviť
Turecké ťaženie v Uhorsku bolo v roku 1603 narušené ďalším ozbrojeným konfliktom medzi Osmanskou ríšou a sáfijovskou Perziou na východe (do roku 1612). Osmanský sultán Murad III. musel časť svojich vojsk napokon odveliť na východnú hranicu ríše, pričom v Uhorsku sa obmedzil iba na obranu.[9] V posledných rokoch pätnásťročnej vojny sa vyhrotili rozpory medzi cisárskymi (prevažne nemeckými) a uhorskými veliteľmi. Na územie Uhorska a Sedmohradska nemilosrdne dopadli protireformačné opatrenia cisárskeho dvora. Vojenskú situáciu skomplikovalo taktiež protihabsburské povstanie Štefana Bočkaja.[8]:165 To všetko napokon využili osmanskí Turci a napokon sa dňa 3. októbra roku 1605 opätovne vojensky zmocnili mesta Ostrihom. Pätnásťročná vojna sa skončila 11. novembra roku 1606 podpísaním Žitavského mieru.[5]:121
Konečný mier a jeho dôsledky upraviť
Dňa 11. novembra roku 1606 bola uzatvorená pri ústí rieky Žitavy do Váhu mierová zmluva, ktorou sa skončila tzv. Pätnásťročná vojna, dovtedy najpustošivejšie obdobie habsbursko-tureckého ozbrojeného konfliktu.[8]:165 Osmanskí Turci prostredníctvom tohto dokumentu prvý raz uznali svojho partnera za rovnocenného. Dovtedy označovali rod Habsburgovcov ponižujúcou formuláciou ako ,, viedenskí králi", pričom nadobudnutím platnosti tejto mierovej zmluvy im priznali titul rímsky cisár.[10] Mier sa za časového trvania predĺžil z ôsmich na dvadsať rokov, pričom každoročný tribút 30 tisíc zlatých nahradil jednorazový dar cisára 200 tisíc toliarov voči sultánovi.[11] Osmanskí Turci mali možnosť ponechať si dobyté územia, ktoré získali počas konfliktu. Zakazovali sa vpády Turkov a Tatárov na cisárske územie a opačne, ako aj prepady a dobýjanie pevností lesťou alebo zbraňou. Všetky prečiny sa mali hlásiť vyšším veliteľom. Mierová zmluva riešila i otázku výmeny zajatcov a nakladania s nimi. Priestupky proti nej v pohraničných pevnostiach sa mali hlásiť cisárskemu veliteľovi v Rábe alebo chorvátskemu bánovi (na tureckej strane beglerbegovi v Jágri, Kaniži a Temešvári) a previnilci mali byť trestaní podľa zákona. Pevnosti mali zostať v pôvodnom stave a zakázala sa výstavba nových bez povolenia druhej strany. Ďalej sa relatívne dôsledne vytýčili hranice, aby sa vyhlo dvojitému zdaňovaniu z tureckej i uhorskej strany. Dediny, ktoré platili pre obidve strany, mali platiť i naďalej. Šľachtici boli na tomto území od daní oslobodení. V obciach s dvojitým zdaňovaním vznikol dokonca inštitút kresťanských a tureckých richtárov, ktorí vyberali dávky pre svoju stranu.[12]
Obdobie mieru upraviť
Aj napriek relatívne „pokojnému“ mierovému obdobiu s Turkami, ktoré trvalo až do vypuknutia rakúsko-tureckej vojny v roku 1663, však dochádzalo k potýčkam medzi uhorskými a tureckými posádkami, taktiež k vypaľovaniu obcí či dokonca k prepadávaniu trhov ale aj ku koristníckym výpravám, terorizovaniu obyvateľstva, násilnému odvádzaniu zajatcov a vraždeniu. V rokoch 1625 až 1627 podľa súdobých výkazov Turci odvliekli z Tekovskej stolice do otroctva 1 047 ľudí a zabili 353 osôb. Na území Nitrianskej stolice zabili 28, v Novohradskej 25 občanov a uniesli 70 detí. V Komárňanskej stolici bolo do otroctva odvlečených 59 ľudí, v Gemerskej stolici malo turecké vyčíňanie za následok 6 mŕtvych. Aj oddiely z uhorských pohraničných pevností robili vpády na územie obsadené Turkami, plienili a terorizovali obyvateľstvo. Za týchto okolností nebolo obdivu, že sa vyľudňovali celé oblasti a obyvateľstvo hromadne utekalo. V lete 1652 postupovalo približne štvortisícové turecké vojsko pod velením bega Mustafu údolím Žitavy smerom k Zlatým Moravciam, pričom ničilo a pálilo všetko, čo mu skrížilo cestu. Pri Veľkých Vozokanoch sa im postavil na odpor veliteľ pevnosti v Nových Zámkoch Adam Forgáč spolu s 1 200 vojakmi, medzi ktorými boli aj oddiely aj z posádok v Ďarmotách a Leviciach, posilnené ozbrojenými obyvateľmi z okolitých obcí. Na čistinke prezývanej Lech dal Forgáč postaviť provizórnu opevnenú líniu a využil aj vozovú hradbu. Forgáčovo vojsko, v ktorom bojoval veľký počet slovenských mladíkov, prvý útok úspešne odrazilo. Turkom sa nedarilo vojensky ani pri ďalších pokusoch, pričom aj napriek tomu, že boli v početnej presile, z bojiska ustúpili ako porazení. Zanechali po sebe viac než 600 mŕtvych a prišli o 200 zajatcov, ktorí tak unikli smutnému osudu. Išlo teda o jedno z najväčších ozbrojených stretnutí s Turkami v poli na našom území od skončenia pätnásťročnej vojny, a to v čase, keď formálne vládlo prímerie. Veľký podiel na vojenskom víťazstve v bitke pri Veľkých Vozokanoch mal dedinský ľud z okolia, ktorý sa zhromaždil pod Forgáčovou zástavou a bránil sa prevažne iba poľnohospodárskym náradím prispôsobeným na boj – kosami, vidlami, sekerami v tradičnej vozovej hradbe. V boji položilo život vyše 100 obrancov.[8]:166-167
Galéria upraviť
-
Adam Forgáč, hornouhorský hlavný kapitán, vojenský víťaz proti osmanským Turkom v bitke pri Veľkých Vozokanoch dňa 26. augusta 1652. -
-
Pamätník uzavretia Žitavského mieru v Radvani nad Dunajom.
Referencie upraviť
- ↑ a b LIPTAI, Ervin; BORUS, József. Magyarország hadtörténete (két kötetben. A hongfoglalástól a kiegyezésig. 1). [s.l.] : Zrínyi Katonai Kiadó, 1985. 670 s. ISBN 978-963-326-337-2.
- ↑ a b Magyar Tudományos Akadémia. Történettudományi Intézet. Magyarország története tíz kötetben. [s.l.] : Akadémiai Kiadó, 1978. 1812 s. ISBN 978-963-05-0929-9.
- ↑ KRŠÁK, Pavol. PhDr. Ottov historický atlas Slovensko. Druhé vydanie. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o.,, 2015. ISBN 978-80-7360-986-3. S. strana 196.
- ↑ a b SEGEŠ, Vladimír, et al. Vojenské dejiny Slovenska a Slovákov. Praha : Ottovo nakladatelství, 2015. 592 s. ISBN 978-80-7451-469-2.
- ↑ a b c d SEGEŠ, Vladimír; KLUBERT, Tomáš; MEDVECKÝ, Matej. Encyklopédia vojen. 1. vyd. Bratislava : Ikar, 2020. 357 s. ISBN 978-80-551-5611-8.
- ↑ MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2012. 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 162.
- ↑ a b KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918). [2. vyd.] [Bratislava] : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 236.
- ↑ a b c d e DANGL, Vojtech. Bitky a bojiská v našich dejinách : od Samovej ríše po vznik stálej armády. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2005. 243 s. ISBN 80-8046-310-7.
- ↑ ŠVIHRAN, Ladislav. Kto nám vládol. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2016. ISBN 978-80-8046-734-0. S. 164.
- ↑ SEGEŠ, Vladimír. PhDr. Dejiny Uhorska a Slováci. prvé. vyd. Bratislava : Perfekt, a.s., 2012. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 167.
- ↑ KRŠÁK, Pavol. PhDr.. tretie. vyd. Praha : Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015. ISBN 978-80-7360-834-7. S. 197.
- ↑ BADA, Michal. Slovenské dejiny. 1. vyd. Zväzok II : 1526 – 1780. Bratislava : Literárne informačné centrum, 2017. 385 s. ISBN 978-80-8119-103-9. S. 99 – 100.
Literatúra upraviť
- BLISS - Teeple John. Kronika svetových dejín. Bratislava: Ikar, a.s., 2004, 666 s. ISBN 80-551-0870-6
- TURČAN, Vladimír PhDr. a kol. Dejiny Slovenska – Dátumy, udalosti, osobnosti. Bratislava: SLOVART, spol. s.r.o., 2007, 882 s. ISBN 987-80-8085-596-3
- DANGL, Vojtech PhDr. SEGEŠ, Vladimír PhDr. doc. Vojvodcovia – 111 osobností vojenských dejín Slovenska. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2012, 472 s. ISBN 978-80-7360-986-3
- KRŠAK, Pavol. PhDr. Ottov historický atlas Slovensko. Praha: Ottovo nakladatelství, s.r.o., 2015, 560 s. ISBN 978-80-7360-834-7
- ŠVIHRAN, Ladislav. Kto nám vládol. Bratislava: Perfekt, a.s., 2016, 271 s. ISBN 978-80-8046-734-0
Pozri aj upraviť
Zdroj upraviť
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Ottoman–Habsburg wars na anglickej Wikipédii, Dlouhá turecká válka na českej Wikipédii, Long Turkish War na anglickej Wikipédii a Longue Guerre na francúzskej Wikipédii.