Wespe
| Leichte Feldhaubitze 18/2 auf Fahrgestell Panzerkampfwagen II (Sf), Gerät 803 alebo "Wespe" | |
|---|---|
 Wespe | |
| Základná charakteristika | |
| Posádka | 5 (vodič, veliteľ, traja strelci) |
| Dĺžka | 4 810 mm |
| Šírka | 2 280 mm |
| Výška | 2 300 mm |
| Hmotnosť | 11 000 kg |
| Pancierovanie a výzbroj | |
| Pancierovanie | 5 – 30 mm |
| Hlavná zbraň | 105 mm húfnica leFH 18M L/28 |
| Sekundárne zbrane | 1× guľomet MG 34 kalibru 7,92 mm (voľný) |
| Pohon a pohyb | |
| Pohon | benzínový šesťvalec Maybach HL62TR 105 kW (140 k) |
| Odpruženie | listové pružiny |
| Max. rýchlosť | 40 km/h |
| Pomer výkon/hmotnosť | 12,7 hp/tona |
| Dojazd | 220 km (na ceste) |
| Priechodnosť | svah so sklonom 30°, stena vysoká 0,4 m, brod hlboký 0,8 m, zákop široký 1,7 m |
Wespe (SdKfz 124) alebo Leichte Feldhaubitze 18/2 auf Fahrgestell Panzerkampfwagen II (Sf) bola nemecká ľahká samohybná húfnica vyrábaná počas druhej svetovej vojny v rokoch 1943 až 1944. Stroj vznikol na podvozku tanku Panzer II.
Vznik a vývoj upraviť
Už počas bitky o Francúzsko v máji 1940 bolo zrejmé, že tank Panzer II ako hlavný bojový tank Wehrmachtu nespĺňa podmienky pre priamy boj s tankmi nepriateľa, keďže bol slabo vyzbrojený a mal slabú pasívnu ochranu. Na začiatku roku 1942 boli vozidlá Panzer II stiahnuté z priamych bojových operácií a preradené iba na podporné úlohy. Ich kvalitné podvozky boli neskôr využité pre stavbu vozidiel ako stíhač tankov Marder II a samohybná húfnica Wespe.
Wespe (osa) vznikla z návrhu firmy Alkett (Altmärkische Kettenwerke GmbH) z polovice roku 1942. Húfnica bola postavená na pozmenenom podvozku tanku Panzer II Ausf. F a dostala označenie Sd.Kfz. 124 (Sonderkraftfahrzeug 124). Výroba prebiehala prevažne v závodoch Fahrzeug-und-Motorenbau GmbH vo Vroclave a Vereinigte Maschinenwerke vo Varšave v Poľsku od februára 1943 do augusta 1944. Celkovo bolo vyrobených 676 samohybných húfnic Wespe a 159 nosičov munície Wespe (tieto boli bez výzbroje ale aj v poľných podmienkach na ne mohla byť inštalovaná samotná 105mm húfnica).
Hlavnou výzbrojou vozidla bola 105mm ľahká poľná húfnica leFH 18M L/28, ktorú vyrábala firma Rheinmetall-Borsig. Jej námer sa pohyboval v rozmedzí −5° až +42°. Stranový odmer samotnej zbrane bol možný 17° naľavo aj napravo. Sekundárnu výzbroj tvoril voľne uložený guľomet MG 34 kalibru 7,92 mm, ktorý bol určený pre obranu posádky. Tú tvorilo 5 mužov: veliteľ, vodič a traja strelci. K vlastnej obrane mala k dispozícii takisto aj samopal MP38 alebo MP40. Nástavba ju chránila iba pred paľbou z ľahkých ručných zbraní, keďže jej steny boli hrubé iba 10 mm.
27. februára 1944 bolo na základe príkazu Adolfa Hitlera zakázané používať názov Wespe pre toto vozidlo (pre nevhodnosť takéhoto označovania bojovej techniky).
Bojové nasadenie upraviť
Wespe bola používaná pre nepriamu palebnú podporu a nebola určená pre priamy boj s nepriateľskou obrnenou technikou. Preto väčšina z 32 kusov 105mm munície bola vysokoexplozívna. Pre prípad stretu s obrnenou technikou ale niesli aj zopár protipancierových granátov. Operovali v batériách po 6 kusov, ku ktorým boli priradené aj dva nosiče munície Wespe. Tie niesli zásobu 90 kusov munície. Húfnica mala efektívny dostrel 8 400 m. Vysokoexplozívny granát o hmotnosti takmer 15 kg dokázala vystreliť rýchlosťou 540 m/s na maximálnu vzdialenosť približne 10 500 m.
Wespe bol postupne zaradený do služby delostreleckých batérií tankových divízií a divízií pancierových granátnikov od jari 1943 a používaný až do konca vojny Wehrmachtom ako aj divíziami Waffen SS. Prvým významným bojovým stretom, ktorého sa zúčastnili, bola bitka pri Kursku, kde sa dobre osvedčili.
Iné projekty upraviť
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Wespe
