Zénón (Byzantská ríša)
Zénón (iné mená: Zenón, Zeno, Zinon, Zeno Tarasius, Flavius Zeno Augustus; lat. Zeno, gr. Zénón) bol byzantský cisár od 9. februára 474 do 9. apríla 491 (s dvadsaťmesačným prerušením v rokoch 475–476). Pre jeho vládu boli charakteristické ľudové povstania a boje medzi cirkevnými frakciami, ale v zahraničnej politike bol celkom úspešný. V čase jeho vlády síce zaniklo západorímske cisárstvo, avšak Východorímsku ríšu sa mu podarilo stabilizovať.
Pred nástupom na trón
upraviťZenón, ktorého pôvodne meno bolo Tarasicodissa, bol príslušníkom kmeňa Isaurov, ktorý žil v horách juhozápadnej Anatólie. Aj keď Isaurovia už viac ako dvesto rokov vlastnili rímske občianske právo a boli príslušníkmi ríše, Rimania ich ešte v 5. storočí stále pokladali za barbarov.
Cisár Lev I. sa niekedy v šesťdesiatich rokoch 5. storočia obrátil na Tarasicodissa a Isaurov, keď hľadal alternatívu ku svojim germánskym a alanským žoldnierom, ktorí sa stávali stále viac nespoľahlivými. V roku 466 Tarasicodissa odhalil zradu Ardabura, syna vtedajšieho veliteľa vojska, Alana Flavia Aspara. O dva roky neskôr bol už Tarasicodissa pokladaný za najschopnejšieho Levovho generála. Preslávil sa ťažením v Trákii, keď tesne unikol pokusu o vraždu, zatiaľ čo jeho sok Basiliskos skoro stratil celú ríšsku flotilu v bojoch s Vandalmi v severnej Afrike. Lev pochopil, že získal zdatného vojvodcu. Nechal odstrániť Aspara, a keď sa Tarasicodissa vrátil do hlavného mesta, udelil mu vysokú vojenskú hodnosť. Navyše si mohol vziať Levovu dcéru Ariadne. Toto všetko Lev vykonal, aby si zaistil vzťahy s Isaurami. Vzájomné väzby boli ešte posilnené narodením syna, ktorý ako Lev II. nastúpil na trón v roku 474 po svojom dedovi. Aby získal podporu rímskych elít a prevažne gréckeho obyvateľstva ríše, Tarasicodissa prijal grécke meno Zenón.
Zenón viedol rímske vojsko od úspechu k úspechu: vyhnal Vandalov z Epeiru a vypudil Hunov a Gepidov z územia južne od Dunaja.
Pri korunovácii Leva II. boli Zenón so svojou ženou Ariadne cisárovnou vdovou Verinou určení ako spoluregenti, pretože ich syn bol ešte príliš malý. Keď Lev II. 17. novembra 474 zomrel, prevzal Zenón ako jediný vládu v ríši.
Cisárom
upraviťŠľachta ani ľud však Zenóna kvôli jeho isaurskému pôvodu neprijali. Jeho svokra Verina zosnovala sprisahanie, aby dosadila na trón svojho brata Basiliska, čo sa jej nakoniec podarilo v januári 475. Zenón a aj jeho nepopulárni isaurskí vojaci museli opustiť Konštantínopol a ušli do sýrskej Antiochie. Tam boli nútení zotrvať nasledujúcich dvadsať mesiacov. Tento čas Zenón využil na prestavbu armády. Basiliskova neschopnosť mu umožnila v auguste 476 bez odporu obsadiť Konštantínopol, potom čo k nemu prešla armáda veliteľa Illa.
Krátko po opätovnom ovládnutí ríše bol Zenón nútený urobiť závažné rozhodnutie. Odoaker zosadil posledného cisára západu a žiadal východorímsky dvor o uznanie za legitímneho vládcu, aby mohol na západe vládnuť sám. Zenón s týmto návrhom súhlasil a stal sa aspoň na papieri prvým cisárom celej rímskej ríše od roku 395. V skutočnosti to však znamenalo, že západné územie odpísal, lebo Odoaker sa po niekoľkých rokoch prestal cítiť byť viazaný touto dohodou a Zenón aj naďalej prejavoval len pramalý záujem o západnú záležitosť. Paradoxne práve to bola jedna z príčin, prečo ríša získala vnútornú silu, tak potrebnú k neskoršiemu pokusu o znovuzískanie stratených západných území.
Zatiaľ Vandali zo severnej Afriky svojím pirátstvom a drancovaním miest spravili zo Stredozemného mora nebezpečné miesto. Zenón vyslal už v roku 474 do Kartága delegáciu, aby uznal Geisericha za nezávislého vládcu a dodal tak jeho vláde v Afrike legitimitu. Už veľmi starý kráľ tento návrh prijal a mier medzi obidvoma štátmi potom vydržal viac ako pol storočia.
Od roku 472 však vzrastalo nebezpečenstvo zo strany Ostrogótov. Vzájomne súperiaci náčelníci Theodorich Amal a Theodorich Strabón nútili Zenóna, aby im prepožičal vysokú hodnosť, čím by ich odvrátil od útoku na Konštantínopol. Theodorich Strabón sa podieľal na sprisahaní Veriny, ktorá sa snažila o zavraždenie generála Illa. Táto vzbura bola potlačená v roku 478. V roku 484 Zenón a Illos potlačili ešte jedno veľké povstanie.
Po smrti Strabóna v roku 481 sa Theodorich z rodu Amalov, syn Theodomira, stal jediným náčelníkom Ostrogótov a predstavoval tak vzrastajúcu hrozbu na Balkáne. Zenón sa zbavil tejto hrozby tak, že udelil Theodorichovi vznešenú hodnosť veliteľa vojska v Itálii a poslal ho v roku 488 oslobodiť túto krajinu od Odoakera. Theodorich Itáliu po niekoľkých rokoch dobyl a vytvoril tam vlastnú ríšu, ktorá bola formálne podriadená Konštantínopolu. Napriek nezáujmu o západ sa aj Zenón snažil zachovať ideu jednotnej Rímskej ríše, aj keď jej polovica sa momentálne nachádzala pod kontrolou Germánov.
Smrť a nástupníctvo
upraviťZenón zomrel 9. apríla 491 a prežil tak obidvoch svojich synov. Jeho žena Ariadne si vzala za muža popredného dvorana, senátora Anastasia, ktorý sa potom stal cisárom. Zenón sa síce všeobecne popisuje ako povrchný vládca, avšak bol to on, kto stabilizoval ríšu. Jeho vláda bola docenená až po jeho smrti.
V cirkevných dejinách je Zenón významný kvôli Henotikonu, ktorý dočasne uvoľnil napätie medzi monofyzitmi a oficiálnou cirkvou, ale vyvolal akakiánsku schizmu.
Referencie
upraviť- ZÁSTĚROVÁ, Bohumila, et al. Dějiny Byzance. 1. vyd. Praha : Academia, 1992. 529 s. ISBN 80-200-0454-8.
Iné projekty
upraviť- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Zénón (Byzantská ríša)
Externé odkazy
upraviť
Zénón
| ||
Vladárske tituly | ||
---|---|---|
Predchodca Lev II. |
cisár 474 – 475 |
Nástupca Basiliskos |
Zénón
| ||
Vladárske tituly | ||
---|---|---|
Predchodca Basiliskos |
cisár 476 – 491 |
Nástupca Anastasios I. |