Zem ľudí

román z roku 1939, ktorého autorom je Antoine de Saint-Exupéry

Zem Ľudí (franc. Terre des Hommes) je román z roku 1939, ktorého autorom je Antoine de Saint-Exupéry.

Zem ľudí
Terre des Hommes

'

Autor Antoine de Saint-Exupéry
Pôvodný jazyk francúzsky
Krajina vydania Francúzsko
Nakladateľstvo originálneho vydania Gallimard
Dátum 1. vydania originálu 1939
Literárny žáner memoáre
Slovenské vydania knihy
Exupéryho pohľad bol zacielený na Zem. Mal záľubu v lete, aby sa pripútal k zemi, k ľuďom, pretože Zem, ktorú práve opustil, ho vábi a zdá sa mu zaujímavou práve preto, lebo je to Zem Ľudí.
– Ján Števček, Zem Ľudí – Doslov 1987

V dielach Zem ľudí a Citadela Exupéry najviac spája svoje zážitky spolu s filozofickými úvahami o živote a o zmysle ľudskej existencie. Kniha má osem samostatných častí, ktorých rozprávačom je samotný Exupéry. Dielo má deväť kapitol, ktoré nie sú priamo prepojené, ale všetky spolu súvisia práve jeho zážitkami spojenými s letectvom.

Začína kapitolou s názvom Linka, kde opisuje svoje pocity pred svojím prvým dôležitým letom z Toulouse do Dakaru, ktorý mu pred letom pripadal nebezpečný, ale vyzýval ho. Po tom, ako sa dozvedel, že bude pilotovať lietadlo s poštou do Dakaru, išiel domov a zamýšľal sa nad okoloidúcimi ľuďmi, ktorí nechápu aká dôležitá a jedinečná je jeho práca. Známy výrok: „Starých priateľov už nič nenahradí. Nič nevyváži bohatstvo spoločných spomienok, spoločne prežitých chvíľ, škriepok, zmierení, dojatí. Staré priateľstvá nemožno obnoviť.“ Teraz už píše o príhodách s jeho prvými leteckými priateľmi. S najväčším obdivom vzdáva úctu priateľovi Guillaumetovi, ktorý mal v Andách haváriu a potom sa vyše týždňa v zime a snehu brodil smerom k domovu, kde si potom mohol sadnúť s ostatnými a porozprávať im jeho príhodu.

V kapitole Lietadlo sa nadchýnal technikou lietadla a filozofoval nad stojom. V príbehu Lietadlo a planéta poukazuje na schopnosť lietadla pristáť aj na miestach, kde žiadna ľudská noha nikdy nevkročila, tak ako sa to stalo aj jemu samému niekde na Sahare, keď musel núdzovo pristáť na náhornej plošine, ktorá sa na každej strane končila zvislou stenou, zosúvajúcou sa do priepasti. Takto viackrát obdivoval nedotknuteľnosť a jedinečnosť týchto miest a na záver hovorí: „Sahara moja, Sahara, sudičky ťa celú zakliali!“

V ďalšej časti knihy už prevládajú úvahy a obrazy. Jeho predstavivosť porovnávala príbehy, ktoré zažil, so svetom, jeho významom a s ľuďmi, ktorí tu žijú. Tak aj príbeh Oáza z Argentíny a V púšti zo Sahary a medzistaníc francúzskeho letectva. Uprostred púšte stroskotal spolu so svojím mechanikom a hľadajú vlastnú cestu k prežitiu, ako predtým Guillamet. Prevláda tu množstvo strachu a úvah o zmysle prežitia pre človeka. Nakoniec ich zachránil chlapík s vodou. Známy výrok: „Voda, nemáš chuť, ani farbu, ani vôňu, nemožno ťa presne určiť, človek ťa pije, a nepozná ťa. Nie si potrebná k životu, sama si život.“

Posledná kapitola Ľudia je akýmsi zhrnutím všetkých jeho predošlých úvah a príbehov. „Láska je predovšetkým modlitba a modlitba je ticho. Láska začína tam, kde nie je možné čakať už žiadny dar. Láska neznamená hľadieť si navzájom do očí, ale spolu hľadieť tým istým smerom.“ Kniha končí slovami: „Iba Duch, ak dýchne do hliny, môže stvoriť Človeka.“

Referencie

upraviť