Albrecht I. (Svätá rímska ríša)

Albrecht I. (Habsburský) (nem. Albrecht I., lat. Albertus I.) (* júl 1255, Rheinfelden – † 1. máj 1308, Königsfelden) bol rímsko-nemecký kráľ, najstarší syn Rudolfa I. a Gertrúdy Hohenberskej.

Albrecht I.
rímsko-nemecký kráľ
Albrecht I.
Albrecht I., erb (z wikidata)
Panovanie
DynastiaHabsburgovci
PredchodcaAdolf Nassauský
NástupcaHenrich VII. Luxemburský
Biografické údaje
Narodeniejúl 1255
Rheinfelden
Úmrtie1. máj 1308
Königsfelden
Rodina
Manželka
Potomstvo
21 detí; 9 z nich zomrelo krátko po narodení
OtecRudolf I. Habsburský
MatkaGertrúda Hohenberská
Odkazy
Spolupracuj na CommonsAlbrecht I.
(multimediálne súbory na commons)

V mladosti bolo dbané na jeho vzdelanie, pretože na rozdiel od mnohých šľachtických synov tej doby vedel písať a ovládal základy latinčiny. Otec mu veľmi veril a po jeho smrti musel ako 19-ročný spravovať habsburské Horné zeme. Inicioval vznik urbára habsburských rodových statkov. 26-ročný sa stal ríšskym správcom rakúskych vojvodstiev a Štajerskej marky. Najprv vládol spolu so svojim mladším bratom Rudolfom II., ale kvôli nesúhlasu šľachty sa vlády ujal sám[1] a dedičné právo získali len jeho potomkovia.

Vedel tvrdo presadiť svoju vôľu, čo viedlo v roku 1287/1288 k povstaniu, ktoré potlačil. Pre šľachtu sa stával čoraz väčšou hrozbou. Otec mu sľúbil uhorskú korunu, ale po cisárovej smrti sa v Horných rakúskych zemiach vytvorila silná protihabsburská koalícia a kým jednal tam, kurfisti zvolili za rímsko-nemeckého kráľa Adolfa Nassauského a Uhorsko si zvolilo Ondreja III. Ním vymrel rod Arpádovcov a Albrecht podporil Karola Roberta z Anjou ako protikandidáta Přemyslovcov. Aby Albrecht udržal habsburské pozície, takisto podporil Adolfa.

V roku 1293 bola jeho moc opäť ohrozená, keď ho počas ťažkej choroby vyhlásili za mŕtveho. Ale po novej výhre nad vzbúrenou šľachtou sa Albrecht odhodlal k priamej konfrontácii s kráľom Adolfom. Ten zahynul v spoločnej bitke pri Göllheime 1298. Dňa 24. augusta bol v Čechách korunovaný za kráľa, potom, ako sa nechal všetkými kurfistami zvoliť za cenu veľkých ústupkov. Tých si ale čoskoro rozhneval kvôli svojím dobrým vzťahom s francúzskym kráľom Filipom IV. Svojho syna Rudolfa oženil s kráľovou nevlastnou sestrou Blankou a Francúzsku pri zachovaní nadvlády ríše odstúpil susedné Burgundsko.

V roku 1300 uzavreli kurfisti tajný spolok proti kráľovi. Ale Albrecht si svojou šikovnou hospodárskou politikou získal na svoju stranu ríšske mestá a už v roku 1302 oslávil víťazstvo nad kurfistami. Bolo to vôbec prvé víťazstvo ríšskej koruny nad mocou kurfistov. Mal spory aj s pápežom Bonifácom VIII., ktorý tiež odsudzoval jeho priateľstvo so spupným Francúzskom. Po začatí vyjednávaní o zmier, ale pápež zomrel po "atentáte v Anagnii".

Okrem Uhorska mal záujem aj o Čechy. Václav II. bol ženatý s Gutou, Albrechtovou sestrou. Aj preto Albrecht mal moc mierniť politiku českého kráľa voči Uhorsku. Václava III. prinútil vzdať sa nároku na Uhorsko a po smrti tohto posledného Přemyslovca vtrhol do Čiech a svojho syna Rudolfa oženil s Eliškou Rejčkou, vdovou po Václavovi II. Po jeho smrti sa Albrechtovi nepodarilo na trón dosadiť ani svojho druhého syna Fridricha Pekného. Súčasne sa snažil o získanie Durínska a Miessenska. Ale pri zhromažďovaní vojenskej sily bol zavraždený svojim synovcom Jánom Parricidom, ktorý sa cítil okradnutý o dedičstvo.[2]

Tento Ján totiž, pretože bol dedičom Rakús a dostal údelom toľko práva a spravodlivosti ako synovia kráľa Albrechta, iný však držal jeho panstvo a sám nemal nič, často upomínal kráľa, svojho strýka, o svoju zem, a pretože upomínanie bolo bezvýsledné, riadiac sa zlou radou, spáchal zločin vraždy a sám sa z toho nijak neobohatil...
– (Zbraslavská kronika)[3]

Albrecht bol schopný panovník a výborný štátnik, ktorý mal byť základom silného rodového kráľovstva. Táto česť však bola prisúdená až jeho praprapravnukovi Fridrichovi III.

Rodina a deti

upraviť

Albrecht sa v roku 1274 oženil s Alžbetou Tirolskou, dcérou grófa Meinharda II. V spokojnom manželstve sa narodilo 21 detí, ale 9 z nich zomrelo krátko po narodení.[4]

Referencie

upraviť
  1. Habsburkové ve středověku, s. 50–51
  2. RAPP. Svatá říše římská národa německého. Od Oty Velikého po Karla V. Praha ; Litomyšl : Paseka, 2007. 316 s. ISBN 978-80-7185-726-6. S. 198.
  3. Zbraslavská kronika. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1975. 25-015-76.
  4. HAMANNOVÁ, Brigitte. Habsburkové. Životopisná encyklopedie. [s.l.] : Brána ; Knižní klub, 1996. 408 s. Ďalej len Habsburkové. ISBN 80-85946-19-X. S. 30.

Externé odkazy

upraviť