Albrecht I. (Svätá rímska ríša)
Albrecht I. (Habsburský) (nem. Albrecht I., lat. Albertus I.) (* júl 1255, Rheinfelden – † 1. máj 1308, Königsfelden) bol rímsko-nemecký kráľ, najstarší syn Rudolfa I. a Gertrúdy Hohenberskej.
| Albrecht I. | |
| rímsko-nemecký kráľ | |
 | |
.svg) | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Habsburgovci |
| Predchodca | Adolf Nassauský |
| Nástupca | Henrich VII. Luxemburský |
| Biografické údaje | |
| Narodenie | júl 1255 Rheinfelden |
| Úmrtie | 1. máj 1308 Königsfelden |
| Rodina | |
| Manželka | |
| Potomstvo |
21 detí; 9 z nich zomrelo krátko po narodení |
| Otec | Rudolf I. Habsburský |
| Matka | Gertrúda Hohenberská |
| Odkazy | |
 | Albrecht I. (multimediálne súbory na commons) |
Život
upraviťV mladosti bolo dbané na jeho vzdelanie, pretože na rozdiel od mnohých šľachtických synov tej doby vedel písať a ovládal základy latinčiny. Otec mu veľmi veril a po jeho smrti musel ako 19-ročný spravovať habsburské Horné zeme. Inicioval vznik urbára habsburských rodových statkov. 26-ročný sa stal ríšskym správcom rakúskych vojvodstiev a Štajerskej marky. Najprv vládol spolu so svojim mladším bratom Rudolfom II., ale kvôli nesúhlasu šľachty sa vlády ujal sám[1] a dedičné právo získali len jeho potomkovia.
Vedel tvrdo presadiť svoju vôľu, čo viedlo v roku 1287/1288 k povstaniu, ktoré potlačil. Pre šľachtu sa stával čoraz väčšou hrozbou. Otec mu sľúbil uhorskú korunu, ale po cisárovej smrti sa v Horných rakúskych zemiach vytvorila silná protihabsburská koalícia a kým jednal tam, kurfisti zvolili za rímsko-nemeckého kráľa Adolfa Nassauského a Uhorsko si zvolilo Ondreja III. Ním vymrel rod Arpádovcov a Albrecht podporil Karola Roberta z Anjou ako protikandidáta Přemyslovcov. Aby Albrecht udržal habsburské pozície, takisto podporil Adolfa.
V roku 1293 bola jeho moc opäť ohrozená, keď ho počas ťažkej choroby vyhlásili za mŕtveho. Ale po novej výhre nad vzbúrenou šľachtou sa Albrecht odhodlal k priamej konfrontácii s kráľom Adolfom. Ten zahynul v spoločnej bitke pri Göllheime 1298. Dňa 24. augusta bol v Čechách korunovaný za kráľa, potom, ako sa nechal všetkými kurfistami zvoliť za cenu veľkých ústupkov. Tých si ale čoskoro rozhneval kvôli svojím dobrým vzťahom s francúzskym kráľom Filipom IV. Svojho syna Rudolfa oženil s kráľovou nevlastnou sestrou Blankou a Francúzsku pri zachovaní nadvlády ríše odstúpil susedné Burgundsko.
V roku 1300 uzavreli kurfisti tajný spolok proti kráľovi. Ale Albrecht si svojou šikovnou hospodárskou politikou získal na svoju stranu ríšske mestá a už v roku 1302 oslávil víťazstvo nad kurfistami. Bolo to vôbec prvé víťazstvo ríšskej koruny nad mocou kurfistov. Mal spory aj s pápežom Bonifácom VIII., ktorý tiež odsudzoval jeho priateľstvo so spupným Francúzskom. Po začatí vyjednávaní o zmier, ale pápež zomrel po "atentáte v Anagnii".
Okrem Uhorska mal záujem aj o Čechy. Václav II. bol ženatý s Gutou, Albrechtovou sestrou. Aj preto Albrecht mal moc mierniť politiku českého kráľa voči Uhorsku. Václava III. prinútil vzdať sa nároku na Uhorsko a po smrti tohto posledného Přemyslovca vtrhol do Čiech a svojho syna Rudolfa oženil s Eliškou Rejčkou, vdovou po Václavovi II. Po jeho smrti sa Albrechtovi nepodarilo na trón dosadiť ani svojho druhého syna Fridricha Pekného. Súčasne sa snažil o získanie Durínska a Miessenska. Ale pri zhromažďovaní vojenskej sily bol zavraždený svojim synovcom Jánom Parricidom, ktorý sa cítil okradnutý o dedičstvo.[2]
| „ | Tento Ján totiž, pretože bol dedičom Rakús a dostal údelom toľko práva a spravodlivosti ako synovia kráľa Albrechta, iný však držal jeho panstvo a sám nemal nič, často upomínal kráľa, svojho strýka, o svoju zem, a pretože upomínanie bolo bezvýsledné, riadiac sa zlou radou, spáchal zločin vraždy a sám sa z toho nijak neobohatil... | “ |
| – (Zbraslavská kronika)[3] | ||
Albrecht bol schopný panovník a výborný štátnik, ktorý mal byť základom silného rodového kráľovstva. Táto česť však bola prisúdená až jeho praprapravnukovi Fridrichovi III.
Rodina a deti
upraviťAlbrecht sa v roku 1274 oženil s Alžbetou Tirolskou, dcérou grófa Meinharda II. V spokojnom manželstve sa narodilo 21 detí, ale 9 z nich zomrelo krátko po narodení.[4]
- Anna (* 1277/1279 – † 19. marec 1327) ∞
- Agneša (* 1280 – † 11. jún 1364) ∞ 1296 uhorský kráľ Ondrej III.
- Rudolf, vojvoda rakúsky a kráľ český (* cca 281 – † 4. júl 1307) ∞
- 1300 princezná Blanka Francúzska, dcéra Filipa III. a Márie Brabantskej
- 1306 česká kráľovná-vdova Eliška Rejčka, vdova po Václavovi III.
- Alžbeta (1285 – † 19. máj 1352) ∞ 1304 lotrinský vojvoda Fridricha IV.
- Fridrich I. (* 1289 – † 13. január 1330) ∞ 1314 infantka Izabela Aragónska, dcéra Jakuba II. a Blanky Neapolskej
- Leopold I. (* 4. august 1290 – † 28. február 1326) ∞ 1315 grófka Katarína Savojská, dcéra grófa Amadea V.
- Katarína (* 1295 – † 18. január 1323) ∞ 1316 kalábrijský vojvoda Karol
- Albrecht II. Múdry (* 12. december 1298 – † 20. júl 1358) ∞ 1324 grófka Jana z Pfirtu, dcéra grófa Ulricha III.
- Henrich (* 1299 – † 3. február 1327) ∞ 1314 Alžbeta z Virneburgu
- Otto IV. (* 23. júl 1301 – † 17. február 1339) ∞
- 1/ 1325 vojvodkyňa Alžbeta Dolnobavorská
- 2/ 1335 princezná Anna Luxemburská, dcéra českého kráľa Jána Luxemburského a Elišky Přemyslovny
- Jutta (1302 - † 1329) ∞ 1319 oettingenský gróf Ľudovít IV.
Referencie
upraviť- ↑ Habsburkové ve středověku, s. 50–51
- ↑ RAPP. Svatá říše římská národa německého. Od Oty Velikého po Karla V. Praha ; Litomyšl : Paseka, 2007. 316 s. ISBN 978-80-7185-726-6. S. 198.
- ↑ Zbraslavská kronika. Praha : Nakladatelství Svoboda, 1975. 25-015-76.
- ↑ HAMANNOVÁ, Brigitte. Habsburkové. Životopisná encyklopedie. [s.l.] : Brána ; Knižní klub, 1996. 408 s. Ďalej len Habsburkové. ISBN 80-85946-19-X. S. 30.
Externé odkazy
upraviť- Archivio Segreto Vaticano Archivované 2009-10-02 na Wayback Machine (po taliansky)