Otvoriť hlavné menu

Architektúra začiatku 20. storočia

Tento článok je o architektúre začiatku 20. storočia. V prvej štvrtine 20. storočia došlo ako v inom tak aj v architektúre k rozhodujúcim výbojom. Na dlhú dobu sa však revolúcia v architektúre obmedzovala len na sféru teoretickú. Prevažná väčšina budov, ktoré boli postavené vychádzala z neurčitej estetiky, ktorá ovládala architektúru už asi jedno storočie dozadu a čerpala bez výberu z rôznych štýlov minulosti. Originálne konštrukcie dosahovali iba stavby úžitkové ako – továrne, skladištia mosty alebo nádražia, a to vďaka tomu, že využívali nové technické prostriedky a technológie. Architekti v Spojených štátoch ako aj v Belgicku a Nemecku vyhlasovali, že je nutné konečne prejsť na nové technológie a tvoriť tak novú súdobú architektúru vyjadrujúcu moderný životný štýl človeka.

TechnológieUpraviť

Železobetón, ktorý sa doteraz používal za účelom čisto praktickým sa začína využívať aj ako prvok estetizujúci. Priekopníkmi takéhoto používania sa stal Auguste Perret alebo aj Toni Garnier, odporučil využitie betónu už v roku 1902 v projekte priemyselného mesta, ktorý je i dnes príkladom urbanistického plánovania.

Železo a betón si vyžiadali konštrukciu s viditeľnou kostrou, bez nosných stien, a táto konštrukcia mala dať stavbám priemyselnej spoločnosti prostotu, celkom v protiklade so slohovými napodobeninami, ktoré sa dosiaľ všade presadzovali.

BauhausUpraviť

Roku 1919, Walter Gropius, nemecký architekt založil v meste Weimar školu Bauhaus. Bolo to výskumné laboratórium, kde kooperovali inžinieri, architekti, maliari a sochári. Snažili sa vytvárať formy odpovedajúce moderným metódam strojovej výroby, štandardizácii a prefabrikácii.

Tu sa plne uplatnil „funkcionalizmus“. Každá konštrukcia, či už budova alebo predmet dennej potreby mala byť užitočná. Mala mať presnú funkciu a mala dokonale slúžiť svojmu účelu. To samozrejme predpokladá štrukturálnu podobu, ktorá je viditeľná a nestráca sa pod nánosom dekoratívnych prvkov. Ľudia ale stále lipli na dekorativizme a ornamenty sa teda strácali pomaly. Stretli sa dve protichodné tendencie.

OrnamentUpraviť

Na Výstave užitého umenia roku 1925, ktorá nepripustila napodobeniny akéhokoľvek štýlu, sa objavili nové „moderné“ dekoratívne prvky. Tieto prvky potom ozdobovali priečelia domov, koberce, tkaniny šperky a sklo. Bol to ornament, ktorý presadzoval ešte kubistické vplyvy (priznané alebo len vytušené) a vyznačujúce sa bohatosťou kvetov, štylizovaných geometrických motívov a kontrastným zoskupením farieb.

Objavovala sa snaha nahradiť oblúky priamymi líniami a ostrými uhlami, čo bol manifest proti secesii. Svoje nadanie ukázal aj Auguste Perret na architektúre kostola Notre-Dame-du-Raincy v Paríži a Múzea verejných prác.

Moderná architektúraUpraviť

Tendenciu označovanú vtedy slovom „nudiste“ (obnaženosť) hlásal Le Corbusier. Bol to umelec, ktorý pod vplyvom Bauhausu publikoval v časopise L´Esprit Nouveau radikálne myšlienky o budúcnosti architektúry.

Aby bolo poskytnuté zadosťučinenie modernej dobe a spoločnosti, mali sa začať budovať nie len stavby ale celé mestá pretvorené modernými konštrukciami na mestá budúcnosti, tiahnúce sa do výšky, stojace značnou mierou na stĺpoch a pilótach uvoľňujúc tým priestor pod sebou.

V Amerike nabádal Frank Lloyd Wright k návratu k prírode. Odmietal vysoké stavby a prehlasoval, že iba ak má človek dostatok priestoru tak môže dosiahnuť harmonické spojenie s prírodou. Preto mu bola blízka, odvážna „organická architektúra“ v ktorej tvoril a ktorej hmoty sa podriaďovali prísnym plánom aby zapadali do prírodnej scenérie.

V Holandsku, k rozšíreniu architektúry jasných línii a prísnej vyváženosti (Rotterdam) značne prispel Jacobus Oud. Princípy tejto estetiky prebral Dudok, ale dal svojím stavbám viac ľahkosti (Hilversum).

Okolo roku 1932 odcestovalo do Spojených štátov veľa významných nemeckých a rakúskych architektov. Boli im tam totiž poskytnuté oveľa väčšie finančné prostriedky ako v Európe. Walter Gropius, Mies van der Rohe a Marcel Breuer sa stali zvrchovanými tvorcami svetovej architektúry, v ktorej prevládalo železo, betón a sklo. Zdôrazňovalo sa v nej predovšetkým dokonalé technické vybavenie. Krása mala vzísť z konštrukcie a danej funkcie stavby.

Severania Sven Markelius, Eliel Saarinen a Alvar Aalto oživili túto racionálnu a často aj jednotvárnu architektúru novými impulzmi. V taliansku patrí Gio Ponti k architektom, ktorí sa nezľaknú odvážnych riešení. Skupina brazílskych architektov s Niemayerom a Costou, sa nechala inšpirovať Le Corbusierovými princípmi a začala stavať veľké budovy s prelamovanými priečeliami.

Pozri ajUpraviť