Artuš

Artuš je legendárna postava britskej mytológie. Je popisovaný ako ideál kráľovského majestátu v čase vojen aj v mierovej dobe. Je ústrednou postavou cyklu legiend známych ako Artušovské legendy. Narodil sa údajne v 5. storočí. Dodnes nie je jasné, či Artuš, alebo niekto kým by mohla byť legenda inšpirovaná, skutočne existoval, alebo je len mýtickou postavou dosadenou do historickej doby. O jeho kráľovskom titule sa tiež vedú spory. Najstaršie písomné záznamy ani žiadne waleské texty sa o tom, že by bol nositeľom kráľovského titulu, vôbec nezmieňujú. Jeden z raných textov ho označuje ako dux bellorum („vojnový vodca“) a stredoveké waleské texty ho často nazývajú ameraudur (vo vtedajšom význame „veliteľ“).

Legenda upraviť

Kráľ Artuš – miniatúra z diela Flores Historiarum

Artuš sa narodil ako nemanželský syn kráľa Uthera Pendragona a kráľovnej Igrain, nevlastný brat Morgause, Elaine z Garlotu a Morgany Le Fay. Podľa legendy sa kráľ Uther zamiloval do Igraine, manželky cornwallského vojvodu Gorloise. S pomocou čarodejníka Merlina kráľ Uther, premenený do podoby vojvodu Gorloise, prenikol na hrad Tintagel v Anglicku a s Igraine splodil syna – Artuša. Vojvoda Gorlois v tej dobe zaútočil na Utherov vojenský tábor a pri útoku zahynul. Merlin odniesol novorodeného Artuša a predal ho tajne do výchovy sirovi Ectorovi. Nikto nevedel o Artušovom skutočnom pôvode a tak bol, opatrovaný Merlinom, mimo dosah intríg kráľovského dvora. Uther Pendragon po čase zomrel, nezanechajúc žiadneho legitímneho následníka, a vytvorená ríša sa začala rozpadať.

Asi 20 rokov po Artušovom narodení preto Merlin na Vianoce zvolal všetkých rytierov do Londýna na turnaj, kde mal byť odhalený pravý kráľ. Ráno sa na námestí objavil kameň s nákovou. V nákove bol zarazený meč a pri ňom nápis: "Kto z tohto kameňa a nákovy meč vytiahne, bude kráľom Anglicka podľa práva i rodom." Mnohí sa o získanie meča pokúšali, ale nikomu sa to nepodarilo.

Do Londýna prišla aj rodina sira Ectora. Jeho syn Kay sa účastnil turnaja a Artuš vystupoval v roli jeho panoša. Kay si v deň turnaja zabudol meč a poslal poň Artuša. Nevedel dostať, ale spomenul si na meč zarazený v kameni. Bez námahy ho vytiahol a zaniesol Kayovi. Ten spoznal, o aký meč ide a pred otcom tvrdil, že ho vytiahol on. Sir Ector však vedel, aká je pravda a odhalil Artušov pôvod. Nasledujúci deň sa mnohí pokúšali vytiahnuť meč, ale dokázal to len Artuš.^[1]

Merlin potom prezradil tajomstvo jeho pôvodu a rytieri uznali Artuša za svojho právoplatného kráľa.

Kráľ Artuš v umení upraviť

Artušovské legendy sa stali inšpiráciou pre množstvo umeleckých diel.

Literatúra upraviť

Geoffrey z Monmouthu

kronika História britských kráľov (Historia Regum Britanniae) – okolo r. 1135
Merlinove proroctvá (Prophetiae Merlini) okolo r. 1137

Thomas Malory

Artušova smrť (Le Morte d'Arthur) – okolo r. 1471

William Morris

(The Defence of Guinevere, and other Poems) – 1858

Mark Twain

Yankee z Connecticutu na dvore kráľa Artuša (A Connecticut Yankee in King Arthur's Court) – 1889

Mary Stewartová – cyklus románov:

Čarodejník Merlin (The Crystal Cave),
Meč kráľa Artuša (The Hollow Hills),
Očarený čarodejník (The Last Enchantment),
Smrť kráľa Artuša (The Wicked Day)

Marion Zimmer Bradleyová

Hmly Avalonu (The Mists of Avalon) – 1986

Bernard Cornwell

Kronika bojovníkova (The Warlord Chronicles) – cyklus románov:
- Zimný kráľ (The Winter King)
- Ostrov mŕtvych
- Nepriateľ Boha (Enemy of God)
- Excalibur (Excalibur: A Novel of Arthur)